Bŕŕ! Smrť sa svojho žezla chopila
v tom meste, mĺkvom ako mohyla,
kde je tak pusto, pochmúrne a mdlo,
kde všetko, všetko - dobrota i zlo -
do ríše večných snení odišlo.
Tie veže, paláce a svätyne
sú sťaby v nich nič ľudské nebolo
(zhlodané časom, nemé, nehybné)
a vetrom zabudnutá všade okolo,
tam pod nebom sa apaticky skvie
len voda plná melanchólie.
~
A lúče z nebies nezostúpia ta
k mestu, čo halí večná temnota,
len morské svetlo, vzbudzujúce strach,
sa mlčanlivo šplhá po strielňach
a nehatené v tajuplných hrách
svoj odlesk vrhá na chrám, na stenu
podobnú múru babylonskému,
na reliéfy i tieň besiedok,
kde nezaznel už dávno ľudský krok,
i hroby, plné nemej záhaľky,
ach, skvostné hroby, čo z nich do diaľky
vidno tie vence - vinič, fialky.
~
Tam pod nebom sa apaticky skvie
len voda plná melanchólie.
Vežičky s tieňmi visia dovedna
v priestore, ani nedotknú sa dna,
kým z hrdej veže, ktorú mesto má,
sa rozhliada smrť - veľká, všemocná.
~
A tak sa svetlo plazí priestorom
až k rozzeveným hrobom pod morom,
no zlatom okrášlené mŕtvoly,
či diamanty, ktoré idoly
zdobia tak, že im žiaria z očných dier -
nič nenaruší strašný vodný mier,
veď ani vlnka nepohne sa, žiaľ!
V tej hrôze premenenej na krištáľ
už neprezradí ani zachvenie,
že sú aj moria, i keď vzdialené,
čo majú šťastlivejšie osudy,
pretože k nim aj vietor zablúdi.
~
Čo to však? Náhly pohyb! Nebesá!
To vlny hučia, more chveje sa,
aj veže striasli tupé panciere
a letia ku dnu v plnej nádhere.
Z ich hrotov, zdá sa, vyšlo znamenie
až k nebu, ktoré spalo zahmlené.
Sťaby sa more krvou potiahlo,
čas oddychuje hlboko a mdlo,
znie nepozemské, hrozné stonanie.
Keď mesto klesne k najhlbšiemu dnu,
z tisícov trónov peklo povstane
a vystrúha mu poklonu.