Bol polnočný čas, mesiac jún,
hľadel som na mystický spln,
čo ospanlivo opíja
celý kraj mocou ópia
a po kvapôčkach, pomaly
spúšťa tú drogu na skaly,
odkiaľ sa v tónoch zakráda,
až zaspí lúka, záhrada.
Rozmarín drieme pod krížom,
ľalia skláňa hlávku k snom,
do mäkkej hmlistej periny
halia sa spiace ruiny,
hľa - ako Léthe zamiera
v driemotách povrch jazera,
v snoch leží všetka nádhera.
Kde ale, kde spí Irena,
sudičkám do rúk zverená?!
~
Naozaj ma zrak neklame?
Dokorán okná v tejto tme?
Šantivo nimi preniká
zo stromov závan vetríka,
nehmotné vzdušné bosorky
tešia sa z tvojej komôrky,
odhŕňajú ti závesy
tak prudko, až to vydesí.
Tvoja tvár tam spí bezvládne
a duša drieme na jej dne,
polnočné tiene, príšery,
vrážajú do stien, do dverí
.
Prekrásna pani, nemáš strach?
~
Prečo tu ležíš v driemotách?
Iste si z diaľky prišla sem,
pod tvojím krokom kvitla zem.
Ako to zvláštne vyzeráš!
Tvár bledú, zvláštne šaty máš.
To čudné ticho, čudná tiaž!
~
Mier, večný mier jej snívaniu!
Hľaď na ňu, do snov zabranú,
a daj jej, bože, ochranu!
Izba sa zmení na užšiu,
clivota sadne na dušu.
Daj, bože, aby jej zrak smel
spať naveky a nevidel
rubáše bielych strašidiel!
~
Mier, večný mier jej snívaniu!
Nerušte do snov zabranú,
vy červy, milujúce tmu!
V pochmúrnom lesnom zákutí
ju mocná hrobka pohltí,
zaškrípu dvere. Víťazne
už po stáročia ich hlas znie.
Dnu zamat, zlatom pretkaný,
práchnivie nad jej predkami.
Nevedomá a trúfalá
tak často v detstve hádzala
kamene do jej portála!
To echo jej viac nezaznie.
Úbohé dieťa, teraz vie,
že pod údermi skál a hrúd
sa znútra ozývala smrť.