Kriváň (poľ. Krywań, nem. Kriwan, maď. Kriván) je vrch na konci rázsochy, ktorá sa od hlavného hrebeňa Vysokých Tatier odvetvuje v Čubrine. Leží nad Nefcerkou, Kôprovou a Važeckou dolinou. Jeho nadmorská výška je 2494,7 m.n.m. Nachádza sa aj na eurominciach.
Názov je odvodený od výzoru vrcholu, ktorý vyzerá akokeby bol nakrivo. Pri pomenovávaní hrali úlohu aj ľudové povesti vytvorené ľudmi žijúcimi v okolí.
Na Kriváň vedie frekventovaný turistický chodník (zelená značka) z Troch Studničiek, ktorý sa na Rázcestí pod Kriváňom napája na modrú značku vedúcu zo Štrbského plesa. Na vrchole sa nachádza drevený dvojkríž.
Nie je známe, kto bol prvým človekom na vrchole Kriváňa, so skoro určitosťou sa ale dá povedať že to bol miestny baníci alebo pytliaci.
Prvá písomná zmienka o baniach v oblasti Kriváňa je z rokov 1387 - 1437. Roku 1550 otvoril pod Kriváňom bane na zlato Valent Mark, ktorý pochádzal z Banskej Štiavnice a v rokoch 1551 – 1554 bol prvým banským sudcom pre Liptov. Neťažili tam dlho, lebo mali nedostatok zásob, takisto aj kráľom nevypočutá žiadosť o pomoc pri výstavbe ďalších banských objektov v okolí. Roku 1564 otvoril Fraňo Šurba niekoľko šácht v svahoch Kopca. Rýdzeho zlata v krivánskych šachtách nebolo veľa, bolo uložené v kremenných žilách. Bol tu aj antimonit, pyrantimonit a cínová ruda. Zlato dodávali kremnickej mincovni. Pracovalo sa s primitívnymi nástrojmi ako železnými klinmi a banskými kladivami. Horninu lámali pomocou drevených kolíkov, pomáhali si ohňom a vodou. Banícke príbytky si stavali zo žulových kameňov. Boli utesnené machom. Ich zvyšky sa dodnes zachovali na krivánskych svahoch. Povrchové zlaté bane na Kriváni boli výrazne neziskové, nakoľko výskyt zlata bol minimálny.
Koncom 16. storočia začalo miestne baníctvo upadať. Banských podnikateľov a baníkov odrádzala od podnikania zemianska chamtivosť okolitých zemanov z drešného Liptovského Jánu, Smrečian a Liptovského Hrádku. Ešte okolo roku 1772 sa podnikatelia a baníci zo Spišskej Novej Vsi a Spišskej Soboty na Pavlovej poľane snažili dolovať antimonit, ale výsledky ťažby boli také zlé, že s ťažbou rýchlo skončili. Ďalšie neúspešné pokusy urobila v roku 1784 kráľovská komora cisára Františka II. po nej sa do práce pustil štrbský evanjelický farár Jozef Fornet. Výťažok zlata mu sotva pokryl náklady na jeho ťažbu. V roku 1788 boli už bane opustené.
Kriváň bol Štúrovcami vrátane Štúra samotného považovaný za symbolickú horu slovanskej jednoty a sily Slovákov.
Prvá z týchto národných vychádzok sa uskutočnila v roku 1841, keď na vrchol vystúpili dejatelia a politici Ľudovít Štúr a Jozef Miloslav Hurban spolu s národným buditeľom Gašparom Fejérpataky-Belopotockým, gréckym arcibiskupom Ján Aristarchos a niekoľkými ženami.
Netrvalo dlho a s organizáciou výstupov začal v roku 1844 pomáhať aj Michal Miloslav Hodža, farár v neďalekom Liptovskom Mikuláši, známy organizovaním podujatia na vytvorenie spisovného jazyka, národným vystúpením so Žiadosťami slovenského národa, podieľaním sa na teoretickom zdôvodnení spisovnej slovenčiny.
Po revolučnom roku 1845 a po konci Bachovho absolutistického režimu v roku 1860 bolo možné usporiadať ďalšiu výchádzku až v roku 1861. Účastníkov viedol autor "Memoranda" Štefan Marko Daxner. Vtedy z vrcholu Kriváňa zhodili pozlátenú kópiu saskej kráľovskej koruny, ktorú na pamiatku výstupu saského kráľa Fridricha Augusta II. vztýčili na štíte uhorskí monarchisti.
Po rozdelení a vzniku Rakúsko-Uhorska v roku 1866 sa zase začali podobné akcie potlačovať vplyvom maďarizácie, no neboli úplne zastavené. Kultúrno-politické dianie sa sústredilo okolo spolku Živeny, ktorá organizovala „martinské slávnosti“, obnovené v roku 1879. Tie sa stali bezprostredným východiskom národných vychádzok. Možno predpokladať, že niektoré z nich smerovali na vrchol Kriváňa.
K prvej vlasteneckej vychádzke v 20. storočí dal podnet mikulášsky podnikateľ Kornel Stodola. Celkom kusé informácie sa zachovali o ďalšej národnej vychádzke z 20. augusta 1910. Posledná a najväčšia predvojnová vychádzka sa uskutočnila 27. augusta 1912, kedy na vrchol vystúpilo 62 turistov z celého Slovenska na čele s Jurajom Janoškom starším. Od roku 1923 sa stal organizátorom obnovených národných vychádzok Klub československých turistov a od roku 1939 Klub slovenských turistov a lyžiarov. Najväčšie vychádzky boli v rokoch 1939, 1940 a 1943. V novembri 1944 vztýčili na vrchole Kriváňa zástavu príslušníci partizánskeho oddielu Vysoké Tatry.
Po vojne sa prvý obnovený výstup uskutočnil 18. septembra 1955 z iniciatívy Mestského národného výboru v Starom Smokovci. Výstupy do roku 1967 mali v priemere 420 účastníkov. Skupinový výstup na Kriváň ako ho poznáme dnes nadobudol národný charakter v roku 1968, keď ho zdolalo 1500 ľudí. Matica slovenská si Štúrov výstup z roku 1841 pripomenula o 155 rokov, keď v roku 1996 na vrchole osadila pamätnú tabuľu. Národné výstupy (zvyčajne v druhej polovici augusta) na Kriváň pokračujú. Organizujú ich Miestne odbory Matice Slovenskej, turistické organizácie, záujmové združenia, Zväz vojakov SR a mnohí iní.