logo Škola pre mimoriadne nadané deti a gymnázium

Školský vander 2020

Školský vander 2020 – Kremnické vrchy, Veľká Fatra a kúsok Nízkych Tatier

Prológ

Začiatkom roka vypuká epidémia covidu. Posledné tri mesiace učíme cez internety a je otázne, či sa v lete bude dať niekde chodiť. Nakoniec sa ale koncom školského roka uskutočnia nejaké expedície The Duke of Edinburgh’s Award (po slovensky DofE – píš ako počuješ, teda čítaj ako vidíš) vrámci ktorých sa otestuje, že vandre sa v podstate uskutočniť dajú. Nejakí ľudia sa tvária, že by sa nechali hecnúť aj na ten školský. Z toho nakoniec nie je nič, nikto z dofákov na vander nepríde (aj keď Anička, ktorá vyzerala najsľubnejšie, príde aspoň dva týždne predtým na Nebrovú). Okrem toho má to, že sa motám okolo DofE expedícii, ešte jeden dôsledok. Kupujem si stan. Relatívne ľahký, jednovrstvový, takú psiu búdku.

Ľudia sa hlásia náhodne, po skúsenostiach z predošlých rokov viem, že konečná zostava sa aj tak uzavrie až vo vlaku. Nakoniec nepríde Lucy, Anďa ani Kubo, nehecne sa ani Mišo. Prekvapivo je tento rok nutné nejakých ľudí odrádzať od toho, aby na vander išli. Dôvod je, že vander je školský. To znamená, že je pre ľudí, ktorí majú, alebo aspoň v minulosti mali niečo do činenia s našou slovutnou školou, či už ako študáci, alebo ako učitelia. A bol by som rád, aby tento stav zostal zachovaný. V histórii sa niekoľké výnimky udiali, ale vždy zvažujem, či ich udeliť. (Za tých pätnásť rokov, čo chodíme na vandre, si spomínam na päť výnimiek. V troch prípadoch šlo o frajerov či frajerky, pred dvoma rokmi sa pripojil na pár kilometrov Ajov tato, ale to bolo pripustené iba z dôvodu, že sme išli Strážovky, Ajov tato tam robí na správe chránenej krajinnej oblasti a spravil nám peknú prednášku.) Takže toho roku hovorím Kubovi, že nech tata na posledný deň neberie (ledaže by nemali ako inak spolu tráviť čas) a Fatime, ktorá s nami chodí na Bučkovú a ktorá telefónuje, že ona teda na ten vander ide, rovno hovorím nie. Ako piata výnimka v histórii ale pribúda tento rok Miškin brat. Miška bola s nami pred dvoma rokmi, medzitým jej začali nejako škaredo odchádzať kĺby, takže vlani nebola. Tento rok ale veľmi chce prísť aspoň na posledný deň. A brat je povolený ako nosič. Okrem Mišky sa hlási Paulínka, že by sa na posledný deň ukázala. Ukecávam ju, nech príde na celý čas, ale nenechá sa zlomiť.

Do udalosti na facebooky píšem, že si beriem stan, síce jednomiestny, ale v prípade vážnej potreby aj dvojmiestny a že nech ostatní dajú vedieť, ako sú na tom so stanmi. Facebook do mňa ale nešťuchne, že pod vláknom prebieha diskusia a tak si myslím, že sa nič nedeje. Takže stan balím. V sobotu pred vandrom nakupujem proviant. Majú nejakú bonusovú kofolu v dva a štvrťlitrových fľašiach, teším sa, že mám väčšiu fľašu. Kvôli nejakej debate na DofE expedícii kupujem aj plechovčičku chobotníc. Nekupujem rožky, tie hodlám kúpiť až v pondelok niekde po ceste, nech mi dlhšie vydržia.

Pondelok 3. 8. 2020 (11,8 km, prevýšenie +675 m)

Pokúšam sa nič si nezabudnúť, vyťahujem z mrazáku kofolu, ktorá prekvapivo nezmrzla úplne a časť z nej je ešte kvapalná. Na poslednú chvíľu prihadzujem do batohu toaleťák. Moja žena Zuzka ma vezie na stanicu. Kupujem lístok. Vidím Juraja, ale nejak na mňa nereaguje a stráca sa smerom k perónu. Prichádza Majo. Vítame sa, Majo tiež ide kupovať lístky, ešte chvíľu čakáme a poberáme sa ku vlaku. Tam odchytávame Juraja a nastupujeme do posledného použiteľného vagóna. Úplne prázdne kupé sme už nenašli, nasáčkujeme sa teda do jedného, kde je iba jeden pán.

Na Vinohradoch pristupuje Peťo s Filipom. Volá Lukáš, že zaspal, že uteká na vlak a že z ktorého nástupišťa to ide. Dychčí, nie je mu v telefóne veľmi rozumieť a aj tak nevieme, ktoré je to nástupište. Dúfame, že to stihne, ale rozhodne nie je isté, že sa tak naozaj stane. Vlak ale stíha, naskakuje do najbližších dverí a kdesi pred Trnavou sa mu podarí prepracovať sa do nášho vagóna. Tak sa náš počet uzatvára na šesť ľudí a v tomto stave vydrží až do konca vandra.

Lukáš najprv skončí v susednom kupé, nakoniec sa ale potlačíme štyria na tri sedadlá a sme všetci spolu. Debatíme, Majo nahlas číta knižku Tajný život stromov a pomaly sa spodnou trasou presúvame do Zvolena. Zisťujeme, že na to, že sme šiesti, máme päť stanov. Hovorím si, že som somár, že keby som bol vedel, mám o kilo a pol ľahší batoh. Ale nie som na tom najhoršie. Juraj má ťažké trojkilové hebedo vhodné skôr do auta, ako na chrbát a Lukáš má veľký diskový stan, ktorý má byť samorozkladací a ktorý tiež nevyzerá, že by bol z kategórie ultraľahkých. Keď ideme cez Hronský Beňadik, spomínam, že ak chce človek vidieť parádnu gotiku, treba sa tam ísť pozrieť do kostola.

Dorážame do Zvolena. Na stanici navštevujeme záchody a obdivujeme modelársku železničku, ale nejak sa to naťahuje, ja potrebujem ešte dokúpiť tie rožky a tak nechávame Filipa s Jurajom, nech počkajú, kým vylezie Lukáš zo záchoda a s Peťom a Majom vyrážame do Lidla. Kupujem grahamové rožkožemle s nejakou prímesou strukovín, Peťo kupuje gumených medvedíkov. Lidl je vo Zvolene hneď pri autobusovej stanici, vychádzame s Peťom von, stretávame zvyšok davu a snažíme sa zistiť, odkiaľ ide autobus do Kováčovej. Od miestnych dostávame protichodné informácie, podaktorí tvrdia, že tam chodí MHDčka spred vlakovej stanice, ale nakoniec nachádzame správne nástupište. Prichádza autobus. Majo stále nikde. Pokúšam sa mu volať, ale nedvíha to. Zvažujeme, čo teraz, ale nakoniec necháme autobus odísť. Volá Majo. Oznamujeme mu, že nám zdrhol autobus, ale ďalší že ide za trištvrte hoďku. Majo doráža na nástupište, že v Lidli pri kase bola dlhá fronta. Ale má novozélandské jabĺčka a krém na opaľovanie (s ktorým sa počas cesty ochotne delí).

Zisťujeme, že to s tou MHDčkou nebola pravda a tak čakáme trištvrte hodiny a ďalším busom sa vezieme do Kováčovej. Vystupujeme na konečnej a začíname stúpať po červenej značke. Značka prechádza okolo kúpeľov. Oproti nám tiahne dav kúpeľných hostí, mnohí s turistickými paličkami. Od nás mám turistické paličky len ja, tak si ma doberajú, že v Kováčovej sa lieči pohybové ústrojenstvo, že ma tu nechajú a po vandri vyzdvihnú a ja sa aspoň za ten čas dám dokopy. Obdivujeme nejaký strom, Majo tvrdí, že je to topoľ, ja s Peťom tvrdíme, že jelša, ale nakoniec sa ukáže, že Majo má pravdu. Má v mobile nejakú appku na rozoznávanie rastlín. Lukáš má dva batohy a stan, časom ale nachádza efektívny kompresný algoritmus. Malý batoh vmestí rekurzívne do veľkého a stan pripne navrch.

Okolo rybníka prechádzame do lesa. Pozeráme, kde čo rastie, nachádzame kostihoj a Maja pochytí básnický zápal. Citujem: “Keď ťa bolia všetky kosti, daj si kostihoja dosti. Hneď poskočíš od radosti! To ťa dobre utlmí, kým tá bolesť prehrmí.” Na náhodných miestach popri ceste nachádzame cedule “Pozor! Nebagrovať!” Je nám to ľúto, ale zdržíme sa a nebagrujeme.

Prichádzame na rázcestník Nad suchou dolinou a oddychujeme. Rázcestník je operatívne premenovaný na scestník, jednak, že sa pri ňom tie cesty zbiehajú, jednak, že údaje na ňom uvedené sú často scestné. Aspoň čo sa časov týka. S batohmi dávame tak jeden a pol násobok tam uvedených časov. Začína jemne kropiť. Hovoríme si, že nejako skoro, že pršať malo až v noci. Pri scestníku je gazebo. Ak neviete, čo je gazebo, povedzte googlu, nech vám nájde obrázky gazeba. Toto gazebo ale nie je veľmi použiteľné. Lukáš sa teší, že sa učí nové slovíčka. Kým ľudia zabehnú nové slovíčko, občas padnú iné zvukovo podobné výrazy, napr. “gestapo” alebo “bazinga”.

Spomíname historku o tom, ako nejakí ľudia hrali DnD, pán jaskyne vyhlásil “Vchádzate do záhrady a vidíte gazebo.” na čo bojovník družinky, netušiac, čo to gazebo je, zahlási “Útočím na gazebo.”. Gazebo nereaguje, ale bojovník statočne útočí ďalej, až to pána jaskyne dožralo a vyhlásil “Gazebo ťa zožralo.”

Kúsok vystúpame do kopca a začíname klesať do doliny Bieň. Postávame na lesnej traktorovej ceste. Nejak stratím rovnováhu, opriem sa o paličku a ona sa zlomí. Bez vážnejších následkov sa skladám na zem, ale tá zlomená palička mrzí. Zvyšok vandra dojdem iba o jednej paličke.

Kdesi okolo Danielovej chaty si nevšimneme odbočku vpravo a ideme ďalej po ceste. Prídeme na to ale relatívne rýchlo a po náhodnej ceste, ktorá ide po vrstevnici, sa dostávame naspäť na značku. Nachádzame krásne masliaky, Majo sa ich ujíma. O niečo neskôr vidíme aj bedle, ale tie už nechávame tak. Stúpame na Veľký son. Pozeráme, či tam nie je aj Veľký father, ale nenašli sme. Na križovatke odbočuje Majo doprava, Lukáš sa ho pýta, že odkiaľ vie, že ide dobre a Majo tvrdí, že jednak vďaka intuícii, jednak vďaka tej červenej značke, čo je desať metrov pred ním. O kúsok ďalej tiež váhame ako ďalej a tak pozerám GPSku v mobile a vyhlasujem, že zapínam intuíciu. A tiež sa to vžilo. Taká elektronická intuícia je občas dobrá vec.

Niekde okolo Zavrch lúky pozeráme na ceste v blate stopy. Okrem stôp po jeleňoch, po turistoch a po bicykli nachádzame aj stopy medveďa. Takto naživo a také zreteľné ich vidím prvýkrát. Hovoríme si, že to bude veselá noc.

Blížime sa k Brestovej, kde chceme spať. Popod vlek schádzame do sedla. Vlek vyzerá byť dávno nepoužívaný. Keď Lukáš potiahne za kotvu nad chodníkom, vôbec sa nevysunie, najskôr kvôli hrdzi. V sedle sa ale stavia niečo veľké, asi hotel. Kúsok ďalej je gazebo so solídnou strechou. Pod strechou je schovaná keška. Vzhľadom na to, že má v noci liať, je také gazebo presne to, čo potrebujeme. A tak sa skladáme a pripravujeme sa na noc.

Majo rozkladá oheň, varí na ňom fazuľu z konzervy a krája si do nej masliaky. Juro opeká masliak na palici. Kúsok sa mi ujde. Je to vynikajúce, len k tomu k dokonalosti chýba štipka soli. Ale soľ nemáme.

Pokúšam sa pomocou GPS hľadať vodu. Jeden vodný zdroj je studňa vyložená betónovými skružami, do ktorej vedie rebrík v stene a do ktorej je napadaný nejaký sajrajt. Druhá studnička, čo mala byť kúsok opodiaľ, je z rovnakých skruží a navyše je zakrytá relatívne nízkou strechou. Má to výhodu, že do studne nepadá sajrajt, ale nevýhodu, že sa nedá dostať k rebríku, po ktorom sa dá zliezť k vode. Pravdepodobne si prameň niekto sprivatizoval, kúsok ďalej rastie novostavba. Miestnych, čo prišli na traktore, sa pýtam, či nevedia niečo o vode. Odporučia mi pozrieť sa okolo hotela. Spomínajú, že za kopcom má brloh medvedica, vravím, že sme videli stopy. Obieham novostavbu hotela, či z neho niekde netrčí kohútik, ale netrčí. Takže sa nakoniec vraciam k prvej skruži, prevádzam patričnú akrobaciu, zleziem po rebríku päť stupienkov a naberám vodu. Napriek zdaniu, ktoré spôsobuje napadaný sajrajt pri pohľade zvrchu, je voda naozaj čistá. Bez chuti, bez farby a bez zápachu. Studená. Držím fľašu pod hladinou a mrzne mi ruka.

Keď sa vraciam ku gazebu, manšaft vedie nejaké divné reči, že “aha, bigfoot”. Neskôr počas vandra mi vymýšľajú indiánske meno a aj keď im hovorím, že moje totemové zviera je žížala, skončí to pri náčelníkovi Veľká noha.

S Peťom si dávame hovädziu polievku. Žasnem, že na jej prípravu, na rozdiel od väčšiny polievok od Carpathie, podľa návodu nie je potrebná metlička. Konštatujem, že konečne bude nejaká sáčková polievka uvarená správne. Peťo vyrába rezance so zeleninou, kukuricou a klobásou. Je to vynikajúce, len tomu chýba soľ. Varíme pamajoránovo-materinodúškový čaj, ktorý je skvelý tiež. Juraj s Lukášom zavedú ďalšie premenovanie vandra, ešusu urputne hovoria asus a debatujú, kto má akú verziu. Lukáš vyťahuje vybuchujúce mačičky (kartová hra), zahrám si jednu partiu, podaktorí dajú ešte jednu až dve ďalšie. Ukladáme sa spať. Lukáš zisťuje, že má krátky spacák a že sa do neho nezmestí aj s hlavou. Podlahu gazeba tvoria zatrávňovacie betónové tvárnice s takými okrúhlymi dierami. Vyťahujem stan, ale nerozbaľujem ho, iba ho rozmotávam a používam ako spodnú vrstvu pod karimatku, nech tie diery v betóne menej tlačia. Peťo si pod seba stelie čečinu. Líham si na južnú stranu gazeba. Váham, či robím dobre, lebo z tej strany je to najviac otvorené, bude fučať a keď príde medveď, tak som prvý na rane. Na dobrú noc čítam Tolkienovho Farmára Gilesa z Hamu (alias Sedliaka Jiljiho z Oujezda). Pomaly zaspávame.

Mám čujný spánok, budím sa zakaždým, keď sa chcem otočiť. Registrujem, že začína liať.

Výraznejšie sa budím na nejaký rozruch. Zisťujem, že južná strana gazeba bola šťastná voľba, lebo zo severnej, kde sa uložil Juraj, zateká. Ani východná, kde spí Majo, nie je práve najsuchšia, ale Juraja podlialo úplne. Dejú sa teda presuny do sucha. Zdá sa mi, že už je nad ránom, ale keď sa niekto spýta na čas, zisťujem, že je ešte len pol druhej. Juro sa ukladá na lavicu. Ako sa zistí ďalej v priebehu noci, lavica je vratká, kýva sa, Juraj z nej padá smerom na Peťa, ale našťastie ho netrafí. Veci sa časom utrasú a so striedavými úspechmi spíme až do rána. Na mňa občas pár kvapiek vietor dofúkne, ale inak som v suchu.

Utorok 4. 8. 2020 (15 km, prevýšenie +884 m)

Budíme sa do hmly. Okolo nás je totálne mlieko. Stále prší, ale slabšie, ako v noci. Juraj tvrdí, že mu v noci niečo cápalo po batohu, lebo je nejaký zablatený. Ubezpečujeme ho, že to medveď (asi) nebol. Raňajkujeme, balíme, obliekame sa. Majo opäť dostáva zápal básnického čreva, generuje ešte rozsiahlejší epos, ako včera o kostihoji, našťastie ale nebol zaznamenaný. Hádžeme na seba pršiplášte a vyrážame. Zisťujeme, že veľmi sa pod tie pršiplášte obliecť nebol šťastný nápad a tak relatívne skoro zastavujeme, zhadzujeme prebytočné vrstvy, opäť nasadzujeme pršiplášte a ideme ďalej.

Krajina v hmle vyzerá tajomne. Lukášovi niekto volá. Lukáš sa venuje telefónu a keď si opäť začne všímať okolie, hmla je preč. O chvíľu sa hmla zase vráti, tak od Lukáša chceme, nech to spraví zas. Lukáš tvrdí, že to by musel dostať ďalší zmeškaný hovor, aby sa mu dobila mana.

Dorážame na Tri kríže. Kríž je tam iba jeden, ale zato trojitý. Musí odtiaľ byť pekná vyhliadka, je pred ňou asi dva metre široká fotomapa s popisom, čo kde vidíme. Ale okrem fotomapy nevidíme nič. Tak si fotím aspoň fotomapu. Panoramaticky. Z jednej strany Troch krížov je gazebo, z druhej strany je tá fotomapa plus nejaké sedenie, medzitým je dlhá kaluž. Traja sa usádzame pri mape, ďalší traja v gazebe. Juraj nám hádže ponad vodu Bon Pari, Majo desiatuje bravčovú konzervu. Z Troch krížov sa prekvapivo nevyráža ďalej po ceste, ale nenápadným chodníkom vpravo.

Relatívne miernym stúpaním prichádzame na Velestúr. Velestúr je celkom solídna skala. Pred ňou je drobná skalka, na ktorej je postavených mnoho skalných mužíkov. V tej hmle to vyzerá tajomne. Lukáš tvrdí, že keby také miesto našiel vo Witcherovi, tak očakáva, že sa na neho vyrúti nejaká parohatá potvora a bude ho chcieť zožrať. Na Velestúrskej skale je runový nápis, o ktorom sa tvrdia rôzne veci (od toho, že ho spravili starí Slovania dvesto rokov predtým, než sem starí Slovania oficiálne došli až po to, že je to falzifikát z devätnásteho storočia). Nápis sme ale nevideli. Peťo lezie hore, ale ostatní sa len pokocháme a pokračujeme na Zlatú studňu.

Kadekde popri ceste vidíme kamene, do ktorých je vyrytá polovica kolesa. Dodatočne zisťujem, že polovica kolesa sa nachádza v erbe Kremnice, pretože Kremnica má za patrónku Svätú Katarínu Alexandrijskú, ktorú lámali v kolese a to koleso sa im zlomilo, tak ju nakoniec sťali. Podobná vec sa prihodila aj Svätej Dorote, ľudová tvorivosť jej pririekla aj to koleso.

Cestou na Zlatú studňu stretávame prvých turistov. Divíme sa, že sú tu okrem nás aj iní ľudia. Na Zlatej studni nie sú žiadne sirupy, zato za ňou nasleduje pomerne rázne klesanie. Celkom si pochvaľujeme, že to nejdeme v protismere. Cesta milo ubieha, dobre sa robia atmosférické fotografie, dážď pomaly prestáva a časom sa rozplýva aj hmla. Krátko pred Skalkou dokonca začneme vrhať tiene.

Plánovali sme prejsť ferratu na Skalke, ale hovorili sme si, že v daždi to nie je to pravé. Našťastie v oblasti Skalky je už sucho a svieti slnko, takže na ferratu predsa len ideme. Skalka je autom dostupná destinácia, takže stretávame viacero ľudí. Po hladučkej asfaltke s výstrahou, že nás môžu zraziť inlineri, zostupujeme kúsok z hrebeňa. Obdivujeme masívne kotvenie lán, ktoré držia rovno vysielač na Skalke. Chvíľu váhame, či ísť ďalej po modrej značke, alebo si to namieriť k sľubne vyzerajúcim budovám. Nakoniec značku opúšťame a skončíme v penzióne Guldiner. Jednak sa tam najeme (veľká kofola dve eurá, kapustnica tri päťdesiat, kapustnica vynikajúca, ale škrobia na chlebe, pre troch nám doniesli päť polkrajcov), jednak sa tam dajú požičať ferratové sety. Sympatická recepčná nám schová batohy v nejakom kumbále a chce za prilby a úväzy iba symbolickú zálohu, nie celých päťdesiat eur od každého, čo píšu na nete. Zbierame sa po desať euro za vypožičanie, podpíšem zmluvu obsahujúcu klauzulu “Upozorňujeme, že používaním outdoorového a lezeckého výstroja z našej ponuky je možné pri nesprávnom, dokonca aj pri správnom použití utrpieť úraz, alebo smrť!!!” a klauzulu odcitujem manšaftu, nech majú nejaký adrenalín. Vyrážame na ferratu.

Via ferrata na Skalke je cyklického charakteru. Má viacero trás a všetky končia neďaleko od miesta začiatku. Výnimku tvorí krátka cvičná trasa, ktorá je vľavo od cesty. Ideme najprv k cvičnej, viažeme sa do úväzov, skontrolujem, či sú ľudia oblečení správne, či majú všetko patrične utiahnuté a či z toho nevypadnú, dám im základnú inštruktáž, že dve istiace karabíny sú tam na to, aby prepli najskôr jednu a potom druhú a aby tak nenastala žiadna chvíľa, kedy by neboli vôbec istení a že lezie sa na tri pevné body. Cvičnú trasu prejdú všetci ako páni. (A to som zažil ľudí, ktorí sa na cvičnej otočili, že to nedávajú a na ostrú ani nešli.)

Ostrú trasu prechádzame dvakrát. Raz ideme visutým mostom. Ten je tam nový, je fyzicky nenáročný (náročnosť A), ale otvárajú sa z neho pekné výhľady na všetky smery – vrátane smeru nadol. Po čase si človek síce zvykne, ale zo začiatku je to vyložene taký pocit, že “Ej ha!”. Ale sú z toho pekné fotky. Druhé kolečko, ktoré ideme, začína strmým, aj keď dobre zaisteným zostupom (náročnosť B až C). Zdola potom vedú rôzne cesty. Jedna lezecká s previsom je E-čko, tú sme s dovolením ohrdli. Potom je tam lanová sieť kategórie D. Tou sme tiež nešli, ale príde mi ako prejditeľná trasa aj pre človeka mojej mizernej kondície a malých skúseností. Ďalej je tam komín a pilier. Oba majú spoločný začiatok a cesta sa vetví až neskôr. Keď som tu bol minule, šiel som pilier, takže som si hovoril, že teraz by to chcelo komín. Aj som začal komínovú trasu. Juraj s Majom prešli namiesto komínového úvodu ťažší rebrík. Lenže obe cesty sa ešte raz spojili a ja som si pamätal, aká paráda ten pilier bol. Tak som išiel pilier znovu. A znovu to bola úplná paráda. Spolu so mnou šli Peťo, Lukáš a Majo. Filip s Jurajom šli ďalej komínom. Tiež vraveli, že krásna trasa. Holt snáď niekedy nabudúce.

Čas by bol ešte aj na tretie kolečko, výstroj sa požičiava na štyri hodiny. Ale sily majú už len Filip s Peťom. Tak sa poddávajú väčšine s tým, že dnes ešte máme kúsok sveta prejsť a otáčame to naspäť do penziónu. Vraciame výstroj, dávame si ešte po pive, kofole či nanuku, vyriešime finančné transakcie, lebo sympatická recepčná nám nemá vydať z päťdesiatky, nahadzujeme ruksaky a ťaháme ďalej na hrebeň.

Opäť prechádzame okolo ferraty. Nie veľmi ďaleko za ňou sa nachádza sedlo Tunel. Skutočne popod neho vedie tunel, ktorý tam bol pôvodne vyrazený, aby sa zjednodušila doprava drahých kovov z hút v Bystrici a Tajove do Kremnice, neskôr ale slúžil najmä na to, že ním mnohé slávne historické postavy utekali. (Prešiel ním aj Jozef II s bratom Leopoldom, ale tí neutekali.) Zhadzujeme batohy, po jednej strane zliezame do tunela, prejdeme ním na druhú stranu a poobdivujeme ho a po druhej strane lezieme naspäť. Lukáš si pri výstupe natiahne šľachu pod kolenom.

Sedíme pri scestníku nad tunelom, Lukášova noha nevyzerá veľmi funkčne. Od tunela sa k nám vyštverá chalan, dozvieme sa, že robí SNP-čku (trasa Devín – Dukla, vyše sedemsto kilometrov). Keď sa dozvie, že má Lukáš trable s nohou, vyhlási, že to chce vápnik a horčík. A že má zásobu a že mu odsype. Lukáš vraví, že horčík má. Tak od chalana dostane pár tabliet vápniku. Chalan vraví, že bude spať na Cabanke, čo je útulňa, kde chceme nocovať aj my. Tak sa dočasne lúčime, pretože chalan ide rýchlo a my sa flákame.

Čakáme, kým sa Lukášovi uľaví, Majo číta Tajný život stromov, kapitolu s inšpirujúcim názvom “Len pekne pomaly”. Berieme si to k srdcu. Nakoniec noha čiastočne fungovať začne a pekne pomaly sa vydáme po hrebeni ďalej. Vylezieme na Vyhnatovú, čo je kúsok výšľap, odtiaľ je to ale celkom pohodlná trasa až do Kordíckeho sedla. Od Kordíckeho sedla ešte treba prejsť kúsok po cyklotrase na Cabanku. Chvíľu sa dohadujeme, ktorá je tá správna cesta, ale nakoniec vyrážame správnym smerom.

Cabanka je parádna útulňa so vstavaným prameňom. Rúrka s vodou trčí priamo z podmurovky. Dole to má kuchynku s kachľami, posteľou a gaučom, hore drevenú podlahu so šiestimi matracmi, ktoré sa v prípade potreby dajú uložiť vedľa seba, ak by ich bolo málo. Pre nás ich ale málo nie je. Jedinú hviezdičku je nutné strhnúť za absenciu latríny. (Teda, možno tam latrína je, len sme ju nenašli.) Pred chatou je ohnisko so sedením a kúsok ďalej gazebo, v ktorom sa v prípade nutnosti tiež dá nocovať.

Majo sa pokúša rozložiť oheň a klábosí s chalanom. Dozvedá sa, že chalan je Robo, že je programátor z Košíc, že prišiel kvôli corone o robotu, ale od septembra že má ďalšiu, že vlani išiel do Santiaga de Compostela, ale že SNP-čka je značne drsnejšia. My ostatní varíme vnútri. Ja tentokrát paradajkovú polievku. Tú podľa návodu treba rozmiešať metličkou. Pindám, že túto polievku nenavarím správne, chalani ale kdesi v kúte metličku nájdu, dokonca aj s lopatkou. Napriek tomu sa ponúkanej šance nechopím a polievku rozmiešam lyžicou. Peťo nachádza v zásobách chaty soľ, čo je posledná ingrediencia, čo chýba jeho rezancovému patlámu k dokonalosti. Čiastočne sa umývam v studenej vode, čo tečie spod útulne. Hádame, či sa ukáže Ajo, ktorý sa mal možno pripojiť. Peťo volá domov a prináša zasvätenú informáciu, že Ajo nepríde. Ukladáme sa piati hore a dvaja dole. Nechávam dobíjať mobil z powerbanku a čítam pokračovanie Farmára Gilesa. Noc je úplne parádna. Dospávame všetko, čo sme predošlej noci zanedbali.

Streda 5. 8. 2020 (18,7 km, prevýšenie +1106 m)

Vstávame na budík. Vonku je pekne. Umývam randlíček, lebo včera večer už nebolo síl a raňajkujem müsli. Dobalievame sa. Robo vyráža pred nami, pýtame sa, či sa ešte uvidíme večer na Kráľovej studni, on vraví že nevie a že uvidí, pokiaľ dôjde a ako to bude s nejakým alternatívnym nocľahom. Spravíme záverečné foto Cabanky, ktorá na nás urobila naozaj dobrý dojem a zaradila sa tak do zoznamu pamätných útulní a chát a vyrážame tiež. Vedieme reči o treťom krízovom dni.

Vraciame sa na červenú značku a začíname stúpať na Kordický štít, čo je hrdý názov nie príliš výrazného kopca. Lukáš si spieva, že chce mít čapku s bambulí nahoře a že sa chce umývať v lavóri. Usudzujem, že stúpanie nie je dostatočné. Cez Tablu prichádzame na scestník Pod Tablou, kde sa odpájame z červenej značky na žltú. Červená značka síce vedie tiež na Kráľovu studňu, ale cez sedlo Malý Šturec a my si chceme ísť pozrieť Harmaneckú jaskyňu. Volíme si tak síce trasu, ktorá je kratšia, ale z nadmorskej výšky takmer tisíc dvseto metrov klesneme až na šesťsto namiesto na deväťsto tridsať, čo je nadmorská výška Malého Šturca.

Začíname teda klesať po žltej. Zo začiatku vedie po peknom úzkom vedľajšom hrebeni, časom sa klesanie pritvrdzuje. Schádzame na scestník Ištvánka. Neďaleko je kopec Štefanka. Možno ide o dvojjazyčné označenie toho istého objektu. Klesneme pod tisíc metrov, ale v ceste máme ešte Vápenicu a Kozelník, ktoré nás dostanú naspäť nad tisícmetrovú hranicu. Z Kozelníka ale začína dlhé a úmorné klesanie k Harmaneckej jaskyni. Ešte na Ištvánke si hovorím, že by sme mohli stihnúť vstup o jedenástej. Ale klesáme pomaly, je to náročné na nohy. Obdivujem Filipa, že sem-tam nejaké úseky zbehne. Spomíname všelijaké iné jaskyne. Tvrdím, že Belianska jaskyňa bola pôvodne Belanská, že mám ešte fotku z detstva s nápisom nad jaskyňou, kde to Belanská píšu, že to jazykovedci zmršili a že to premenovanie beriem osobne. Chalani chápu moje námietky a až do konca vandra na moje veľké potešenie používajú termín Belanská jaskyňa. V polovici klesania je parádna vyhliadka do Harmaneckej doliny. Vyhliadka má ale dve nevýhody. Vidno z nej Krížnu, kam sa hodláme trepať zajtra (a väčšinu stúpania vybaviť už dnes). Je to desivý kopec, ktorého vrchol sa práve stráca v oblakoch. Druhá nevýhoda je, že po vyhliadke sa strmosť klesania ešte pritvrdí.

Pomerne zničení dorážame k jaskyni. Je o desať minút dvanásť, poludňajší vstup stíhame len tak-tak. Kupujeme lístky, dovolia nám zložiť si batohy v kanclíku pokladne a v kuchynke a rovno ideme na vstup.

Harmanecká jaskyňa je veľká a krásna. Kochám sa, jediná chybička krásy je, že som fakt sťahaný a kus energie určenej na kochanie sa zožiera úsilie, ktoré musím vynaložiť na to, aby som sa vôbec hýbal. Po jaskyni sa kvôli covidu behá v rúškach. Niekto z davu (tuším Juraj) tvrdí, že je to kvôli tomu, aby sme nenakazili netopiere. Sprievodkyňa konštatuje, že v jaskyni je vynikajúci vzduch a keby sme nemali rúška, určite by sme ho cítili. Ale tak či tak je jaskyňa veľká paráda. Najviac sa teší Lukáš, pre neho je jaskyňa svetlý bod vandra. Po prehliadke sa zakecáva so sprievodkyňou a dostáva ponuku robiť sprievodcu. Že majú málo ľudí, nastupuje sa minimálne na mesačné turnusy a že ubytovanie by mu nejaké vymysleli. Lukáš ponuku zvažuje.

Po zostupe a jaskyni som stále pomerne vyfľusnutý. Zliezame ešte ďalších dvesto päťdesiat výškových metrov na Horný Harmanec, lebo tam mapa sľubuje reštauráciu. Cesta je ale príjemnejšia, pretože je to chodník upravený pre turistov idúcich k jaskyni od parkoviska. Celkom sa desím výstupu plus šesťsto, ktorý nás ešte čaká, tak si hovorím, že v reštaurácii to bude chcieť skutočný obed. Reštaurácia nesie hrdý názov Čierna ovca a je pomerne drahá. Ale oplieskam za kurací rezeň (v skutočnosti dva kuracie rezne) desať eur a ďalšie dve za kofolu a mám pocit, že v tejto konkrétnej situácii mi to stálo za to. Na drsoňa obeduje iba Peťo. Tvrdí, že to nie je z finančných dôvodov, ale že chce odľahčiť batoh. Tvoríme frontu na miestny záchod. Periem rúško, lebo som ho nosil vo vrecku od nohavíc a nejak som ho prepotil.

Volá Miškin tato, že ako sa s Miškou zajtra stretneme. Trošku sa divím, prečo nevolá Miška sama. Je to už pomerne dávno plnoletá osoba a aj príčetná takto celkom je. Tato má sklony viesť dlhý dialóg a ja musím hospodáriť s baterkou, pretože mobil je moja jediná mapa. Tak mu dávam základné informácie, že prídeme do Donovalov po červenej značke, že predbežne ani len netušíme, kedy to bude a že keď nevymyslia nič lepšie, nech nás čakajú na moste ponad hlavný ťah. Potom ale skladám, lebo hovory žerú baterku pomerne účinne.

Keď sa naobedujeme, definitívne opúšťame Kremnické vrchy a začíname stúpať do Veľkej Fatry. Ujo spoza plota sa nás pýta, že odkiaľ a kam a mňa s Majom evidentne považuje za rodičov. Vravíme, že sme učitelia, ale že aj tak sú to naši. Ujo vraví, nech si dávame pozor na medvede.

Po zelenej značke stúpame do doliny Túfny. Zase nám raz nechcú dovoliť bagrovať. Najprv ideme po ceste popri potoku. Prechádzame popod železnicu z Bystrice do Vrútok. Ponad cestu vedie železničný most, koľajnice sa na každej strane strácajú v tuneli. Lukáš vybieha na násyp poobdivovať. Kúsok za železnicou sa značka odpája od cesty. Potok ešte chvíľu zostáva. Vľavo od cesty sú mohutné skaly. Po provizorných mostíkoch z nahnitých brvien preliezame raz na jednu, raz na druhú stranu potoka. Lopúchy voňajú.

Potok ale mizne kdesi vpravo a stúpanie sa pritvrdzuje. S mojou mizernou kondičkou sa prepadávam na koniec. Peťo zostáva so mnou a som mu za to vďačný. Zvyšok nás v pomerne pravidelných intervaloch čaká, čo je tiež super. Stúpame okolo Hornej Túfny, kde je jaskyňa, ktorá bola známa dávno pred Harmaneckou. Z informačnej tabule sa dozvedáme, že sa v nej kedysi v devätnástom storočí bol pozrieť nejaký lekársky kongres, páni doktori si rozobrali kosti jaskynných medveďov ako suveníry a dnes preto už nikto netuší, koľko tam tých kostí pôvodne bolo.

Prudké stúpanie postupne končí a prichádzame opäť na cestu. V gazebe baštíme čokoládu. O kus ďalej čítame tabuľu o tom kongrese. Odteraz to už nebude prudko, už len dlho. Ideme po ceste. Zľava sa opäť pripája červená značka hrdinov SNP. Juraj s Lukášom chytajú druhý dych, z mobilu si pustia nejaký metal ako doping a na Kráľovu studňu dorazia s veľkým predstihom. Ostatní štyria sa flákame a debatíme. Vpravo od cesty sa otvára hlboká dolina, ktorou sme kedysi pred pár rokmi z Kráľovej studne zostupovali do civilizácie. (Pri zapisovaní kontrolujem, koľko tých rokov bolo. S veľkým prekvapením zisťujem, že už sedem.) Volá Lukáš, že kde toľko sme a že či žijeme. Hovorím mu, že žijeme a že budeme hore za maximálne dvadsať minút. Dal som dostatočnú rezervu a stihli sme to skôr. Sme ale už dosť vysoko a hore dosť fučí.

Turistická verzia ubytovania na Kráľovej studni je buď za 5 eur na človeka pri chate (v tej cene je miesto pre stan, záchody a teplá sprcha, za rovnakú vec chceli v kempe v Kuchyni 13 eur) alebo za 13 eur vo vnútri na poschodovej posteli s molitanom vo vlastnom spacáku. Bavíme sa so sympatickou recepčnou a bodrým recepčným, ktorý chce zarobiť čo najviac a zoznamuje nás so širokou ponukou. Volím trinásťeurovú variantu, aj keď dodatočne zvažujem, či som predsa len nemal ísť spať von. Veľká Fatra je totiž park tmavej oblohy a krásne tam vidno hviezdy. Peťo s Filipom ostávajú vonku. Na druhú stranu, teplo je teplo.

Štyria, čo spíme vnútri, dostávame kľúčik od izby a zhadzujeme batohy. Izba má okno, ktoré nevedie von, ale do krčmy. Dostávame varovanie, že v noci k nám do izby možno ešte pribudnú ďalší traja ľudia. Ideme s Majom doplniť kvapalinu. Dal by som si niečo sladké a kalorické, napríklad viedenskú kávu, ale došla im šľahačka. Chcelo by to niečo na zahriatie, ale aby tam bolo dosť kvapaliny. Tak si dávam najprv čajíček a potom malé pivo. Lukáš tvrdí, že Urpín sa nedá piť, ale mne prišiel pomerne pitný. Som statne uťahaný, takže abstrahujem od večere a aj šóra na sprchu je na môj vkus pridlhá. Ľudia, čo nevymäkli ako ja, si ale hygienu veľmi pochvaľujú. Aspoň si umývam nohy v umývadle (aj to má teplú vodu) a Juraj mi asistuje radami, ktoré časti nôh, na ktoré nedovidím, som si zabudol umyť. Na dverách umývarky je nápis, že treba vchádzať po jednom a v rúšku. Vchádza nejaký chalan a pýta sa, či musí mať rúško, aj keď si chce umyť zuby. Hovoríme mu, že ak si bude umývať zuby v rúšku, tak že tam zostaneme, lebo o to divadlo rozhodne nechceme prísť. Nechávam Juraja stáť frontu na sprchu a zaliezam do spacáku. Nie sme pokope, takže dnes nečítame. Spím ako zabitý až do rána. Posteľ je fantastická. Traja sľubovaní spolunocľažníci sa neobjavia.

Štvrtok 6. 8. 2020 (19,3 km, prevýšenie +1198 m)

Budíme sa na budík. Investujem do praženice, Majo si dáva párky. Stretávame Roba. Vraví, že tu bol včera pomerne skoro, ale že nikde ďalej nie je rozumné miesto na prespanie. Keď sme sa s ním rozlúčili včera na Cabanke, mrzelo ma, že som mu nepovedal o bizarnostiach značenia druhej polovice Nízkych Tatier, ktorých znalosť by nám svojho času ušetrila blúdenie. Tak mu ich hovorím teraz. Chalani, čo spali vonku, vravia, že hviezdy boli krásne. Dobalievame, vytrepeme sa von, počkáme na Lukáša, kým sa dobalí a vytrepe a vyrážame.

Začíname stúpať na Krížnu. Slniečko svieti, je jasno, otvárajú sa výhľady doďaleka. Keď sme túto cestu išli posledne, okolo bolo mlieko a bolo vidno tak na desať krokov. Celkom si to teraz vynahrádzame. Predbieha nás Robo a vyhráža sa, že sa ho len tak nezbavíme. Tvárime sa, že “a to sme sa tak snažili”. Ničmenej ho počas vandra vidíme naposledy. Prechádzame pomedzi stádo kráv, Juraj hľadá fialovú. Ale nebola tam. Musí nám vystačiť čokoláda z vlastných zásob. Majo sa delí o opaľovacie mazadlo z Lidla a mažem sa.

Otvára sa výhľad na Krížnu. Je na nej veľký vojenský radar. Lukáš sa pokúša odhadnúť, akého levelu gazebo to je a tvrdí, že to asi bude boss. Vyhliadka doďaleka je fajn. Troška ale klame v tom zmysle, že keď vidíme, kam ideme, máme pocit, že tam budeme o chvíľočku. Zboku cesta vyzerá, že sa bude treba vytrepať na predvrchol a potom opäť klesnúť do sedla. Keď ale vylezieme na predvrchol, je to skoro po rovinke.

Dorážame na Krížnu. Na gazebo neútočíme, je okolo neho plot s veľkým nápisom “Vojenský objekt, vstup zakázaný.” Miesto toho oddychujeme, priberáme nejaké kalórie a klábosíme. Sme vysoko nad lesom, výhľady sú krásne. Odbočuje tu hlavný hrebeň Veľkej Fatry. Podaktorí po ňom túžobne pokukujú. Zaťahuje sa. Hovorím si, že som sa nemal mazať proti tomu slnku, teraz to má takéto dôsledky. Ale o chvíľu sa opäť vyjasní.

Pri zostupe z Krížnej blúdime. Zo začiatku totiž vyráža červená značka spolu s modrou. Idem na konci s Peťom, ktorý konštatuje, že značkárom nejak došla červená farba. Skutočne občas vidíme biele pásiky pripravené na dve značky, ale vyfarbená je len jedna z nich – modrá. Pre istotu kontrolujem elektronickú intuíciu a zisťujem, že červená sa niekde nenápadne odpojila smerom vľavo. Ono nenápadne ako nenápadne – museli sme úplne odignorovať scestník. Voláme na ostatných. Radíme sa, či vystúpať naspäť na rázcestie, alebo zliezť po modrej na Líšku a do Rybovského sedla sa dostať po cyklotrase. Nakoniec volíme druhú možnosť. Síce si zájdeme, ale ušetríme si drsný padák z Krížnej a bude to šetrnejšie na nohy.

Na cyklotrase, už skoro pri Rybovskom sedle, je nezmapovaná studnička. Hovorím si, že mám vody ešte dosť a nedopĺňam fľašu. Je to zásadná chyba.

Pokračujeme po červenej. Cesta ešte chvíľu ide po holiach, potom sa opäť vnára do lesa. Väčšinou buď klesáme, alebo prudko klesáme. Stretávame v protismere staršieho Poliaka, pýta sa, či nevieme o vode, ukazujem mu na mape, kde je studnička. Snáď ju našiel.

Značkový čas z Rybovského do východného Prašnického sedla je hodina. Šliapeme vyše hodiny, dorážame do Prašnického sedla a sme celkom sťahaní. Následne si uvedomujeme, že to ešte nie je východné Prašnické sedlo, že to je len Prašnické sedlo a že do východného Prašnického sedla je to ešte kus. Morálka začína upadať. Teperíme sa na Veterný vrch, aby sme sa dostali do toho správneho Prašnického sedla.

Kúsok za Veterným vrchom stretávame velice sympatickú babu, ktorá robí sama trasu Ubľa – Bratislava. To je taká SNPčka++, celé Slovensko po uhlopriečke. Vraví, že zháňala parťákov v celom ročníku na vysokej, že nakoniec našla nejaké tri baby, ale dve odriekli a jedna skončila s niečím akútnym v nemocnici. Mám na sebe tričko, v ktorom sme boli zbierať podpisy proti hazardu. Vraví, že má doma tiež také, oni ale boli zbierať v Novom Meste nad Váhom. A že to dnes ťahá od Kečky (čo je kopec už v Nízkych Tatrách za Donovalmi) a končí na Kráľovej studni. Vyzvedáme, či chodí lanovka na Zvolen, lebo by sme sa ňou radi zviezli z hrebeňa. Holka vraví, že lanovka chodí a že sa o jej existencii dozvedela až vtedy, keď z Donovalov na Zvolen vyšľapala. Zvolen nie je mesto Zvolen, ale kopec nad Donovalmi. Je to plus (alebo z druhej strany mínus) tristo päťdesiat výškových metrov. Podozrievam ju, že by to išla pešo aj keby o lanovke vedela. Lúčime sa a hovoríme, že to má pred sebou ešte dobrý kus a že snáď to do večera stihne. Baba sa tvári, že má predsa čelovku. My šťastne netušíme, že kus, ktorý máme pred sebou my, je väčší, než ten jej. My tam ale máme pred sebou výrazne menej stúpania, než ona.

Pôvodne sme plánovali obedovať až v sedle Veľký Šturec, ale veci sa nejak naťahujú. Najprv stupák z východného Prašnického sedla, potom nejaké medzivrcholy. Riadne sťahaní doliezame na kopec Šturec. Čakajú nás tam Majo s Lukášom, ktorí sa nejak hecli. Obedujeme na Šturci. Zle je, že pomaly začína dochádzať zásoba vody. Tlačím do seba rožok s parenicou a snažím sa opatrne zapíjať, ale celkom bez pitia to nedávam. Oddýchneme si, koľko čas dovolí a potom začneme zostupovať do sedla.

Sedlo Veľký Šturec bolo voľakedy rovnako dôležité miesto, ako sú dnes Donovaly. Viedla tade cesta na Liptov a bol to jej najvyšší bod. V sedle trošku oddychujeme a odhodlávame sa na posledný výšľap dnešného dňa. Sme asi na výške tisíc metrov nad morom, Zvolen má tisíc štyristo. Začína sa stúpať. Úvodné stúpanie na bezmenný kopec je tiahle a trvá dlho. Deptá nás aj to, že ten kopec je bezmenný. Kdesi za ním je Motyčianska hoľa, názov si nevieme zapamätať, hovoríme len “to na M”. Ja zabúdam aj to písmenko. Kdesi okolo bezmenného kopca mi úplne dochádza voda. Peťo ešte má nejaké zásoby a delí sa so mnou aj s Lukášom. Je to veľká vec a sme mu nesmierne zaviazaní.

Cestou na Motyčiansku hoľu sa občas vyskytujú lúky. Na jednej sedí v tieniku nemecky hovoriaca rodina. Je hnusne teplo. V ústach mám prachovku. Dotrepávame sa na Motyčiansku hoľu. Je z nej krásny výhľad, dokonca vidno kopec za Zvolenom (Novú hoľu), z ktorého ide lanovka. Lanovka stále ide. Na značke píšu, že je to tam päťdesiat minút. Peťo vyťahuje polliter kofoly. Kofola funguje ako fajka mieru. Máme pocit, že však už len hentam to dáme, možno aj za značkový čas a odtiaľ lanovkou dole.

Volá Miškin tato a prepája konferenčný hovor s Miškou. Miška vraví, že má so sebou aj Paulínku a idú busom do Donovalov a že keď tam prídu, tak sa ozvú. Vravíme, že možno zídeme dole lanovkou a že ešte upresníme detaily. Hovor má sklony sa naťahovať, tak ho končím, lebo mám na baterke devätnásť percent a potrebujem mapu. Ako komunikačný protokol s Miškinym tatom boli dohodnuté SMSky. Majo volá s nejakou kamoškou, čo býva na Donovaloch, ale kamoška práve nie je doma.

Ako už bolo povedané, priama viditeľnosť je trochu zradný faktor. Cestou na Zvolen je už iba jedno prudšie stúpanie a dokonca nie je príliš dlhé, ale je to ďaleko. Značkový čas nedávame. SMSkuje Miškin tato, že mu mám poslať číslo na niekoho iného z partie, keby mi zdochol mobil. Keby to odo mňa chcela Miška, možno by som to zvážil, ale cudziemu človeku čísla posielať nechcem. A navyše mám pocit, že ma niekto mikromenežuje a nie je mi to príjemné. Na SMSku odpovedám až počas najbližšieho oddychu, že na to, na čo potrebujem, tá baterka vydrží. Cestou stretávame krásnu velikánsku húsenicu, Peťo s Lukášom ju odpratávajú z chodníka, nech na ňu niekto neskočí. Keď sa obzeráme dozadu, vidíme kdesi ďaleko Krížnu a hovoríme si, že to sme prešli kus sveta. A potom kdesi ešte ďalej vidíme vysielač na Skalke. Dorážame na Zvolen a ani na ňom nezastavujeme. Ideme rovno na Novú hoľu k lanovke. Filip s Peťom bežia dopredu, aby zistili, ako sa veci majú.

Keď dorazíme na Novú hoľu my, tak nám už len smutne oznámia, že lanovka už hodinu a pol nechodí a že dole musíme po svojich.

Začína dlhý a namáhavý zostup. Vody už máme len nejaké stopové množstvá. Psychika úplne dole. Krízový štvrtý deň. Volá Paulínka, že už sú v Donovaloch a že hľadajú lanovku. Vravím jej, že sme lanovku nestihli, že ideme po červenej zo Zvolena a že nech nám buď idú naproti, alebo nech nájdu rozumnú krčmu. Celý hovor zabral asi päť sekúnd, vybavilo sa všetko potrebné a baterka neklesla ani o percento. Zostup je úmorný a dlhý. Na šťastie sa ku chodníku pripája maličký, ale akčný potôčik. Usudzujeme, že voda sa od prameňa nemala veľmi kde zašpiniť a pijeme. Voda je lahodná. Dobiehajú nás dvaja chalani, berú vodu tam, kde my, vravia, že idú SNPčku a že predošlú noc spali na Cabanke. Frajeri. Vravíme im, že my sme tam boli predvčerom. SMSkuje Miškin tato, že baby nás počkajú na značke, alebo budú v krčme.

Nakoniec sa dotrepeme do Donovalov. Hneď pri prvých domoch nás čakajú Paulínka a Miška s bratom. Brat je sympatický a volá sa Maťo. Vítame sa, zoznamujeme sa, vypytujem sa Mišky na zdravie a Paulínky na školu. Kým zlezieme do centra, je skoro tma.

Musím s poľutovaním konštatovať, že Donovaly nie sú dedina, ale rezort. Nájdeme krčmu a keď sa usadíme, povedia nám, že už zavreli, že nech ideme do Donovalského pivovaru. Donovalský pivovar je nóbl zariadenie, kde majú veľkú kofolu za tri eurá a dá sa tam kúpiť steak za sto tridsať eur. Po nahliadnutí do jedálneho lístka sa čašníkom ospravedlňujeme a zdesení utekáme. Čašníci sú sympatickí, nechali by nás nabrať vodu zadarmo (ale väčšina davu už bola vonku) a poradia nám ďalší podnik, kde by mohlo byť o niečo lacnejšie. Ďalší podnik nesie ľudový názov Stodola, Majo ide na prieskum, za malú kofolu chcú euro päťdesiat a keď im zaplatí euro šesťdesiat, tak mu nevydajú.

Nakoniec krčmu kvôli premršteným cenám oželieme. V Stodole ľudia berú na záchode vodu, pričom sa musia jednať, aby nemuseli platiť poplatok za WC. Ideme zháňať nocľažisko, lebo je tma, čaká nás varenie posledného večera a sme fakt unavení. Prechádzame cez most ponad hlavný ťah, na mape nájdeme prvé gazebo, ktoré je vlastne ešte stále v rámci rezortu Donovaly a odpraceme sa k nemu. Gazebo je pri asfaltke s verejným osvetlením. Chvíľu si myslíme, že cieľové gazebo je prístrešok pre kontajnery pri jednom z hotelov, ale to naše je ešte o kúsok ďalej.

Prvý chod varí Peťo. Je to rezancovito-zeleninovo-klobásová prahmota a je to strašne dobré. Druhý chod varím ja a je to čokoládovo-jahodový puding. Prekvapivo vynikajúca zmes. Miška s Maťom do toho krájajú horalky a potom aj nejaké ďalšie keksy. Na záver baštíme cieľovú pixlu ananásu. Keď sa hrabem v igelitke, nachádzam ešte konzervu s chobotnicami, na ktorú som medzičasom úplne zabudol. Hlas ľudu ale odporúča odložiť konzervu až na raňajky.

Večer padá pomerne hojná rosa. Hľadám si miesto, kde by gazebo tienilo pouličné osvetlenie. Rozťahujem karimatku a spacák. Zaliezam. Dočítavam Farmára Gilesa. Keď ho dočítam, je hore len Lukáš, ostatní už spia. Pamätám si, že som si v noci dával pozor, aby som nespadol z karimatky do mokrej trávy, ale inak spím pomerne tvrdo až do rána.

Piatok 7. 8. 2020 (13,9 km, prevýšenie +352 m)

Vstávam a hodnotím stav nôh. Nie je to dobré, ale nie je to horšie, ako včera. Je pekne. Ľudia sa postupne súkajú zo spacákov a raňajkujeme. Miška s Maťom idú variť nejaký cestovinový zázrak od Vitany. Paulínka nájde na stole ucholaka a jačí, lebo ucholaky fakt nemá rada. Ucholaka zahadzujem smerom od Paulínky. Paulínka si rozbaľuje chlebík a tam nájde zalezeného ďalšieho ucholaka. Paulínka jačí strašne a v panike vylieva Miške s Maťom vodu. S Filipom ustanovujeme komisiu, ktorá detailne prehľadá zvyšky Paulínkinho chlebíka a ubezpečujeme ju, že tam ďalší ucholak už fakt nie je. Otváram plechovičku s chobotnicami a koštujeme. Chutí to ako údené sardinky, ale má to zaujímavú konzistenciu. Dopíjam olej, lebo každá kalória sa hodí.

Vylezieme na Vrchlúku, kde sa definitívne odpájame od SNPčky a pokračujeme ďalej po zelenej. Prichádzame do osady Bully a špekulujeme, akej šikane vďačí obec za názov. V Bully majú pekný prameň pri kaplnke, berieme vodu. Až na občasné výnimky klesáme po lúkach k Španej Doline. Nad lúkami krúžia krkavci, miestami až šesť naraz. Celkom sa nás držia. Hovoríme si, že to majú márne a že nás nedostanú. Oddychujeme pri spustnutom domčeku Na kráme, pred ktorým je veľký strom s veľmi sympatickým tieňom. Hovoríme si, že tam by sa spalo oveľa lepšie, než tam, kde sme spali my. Ale nie je tam voda.

Z lúk vchádzame do lesa. Lesná cesta občas mierne stúpne. Miške sa začínajú hlásiť kĺby. Maťo až doteraz vliekol veľký ruksak, Miška malý, ale Maťo ako sympatický brat berie aj Miškin ruksak, takže má dva, jeden spredu, jeden zozadu a Miška nesie seba.

Na Matiáši študujeme veľkú ceduľu o Špaňodolinskom vodovode. Bane v Španej Doline spotrebovali veľa energie a vodná energia bola hlavný zdroj. Preto tam dotiahli v žľaboch pramene zo širokého okolia. Prichádzame na sedlo Horný Šturec (nemýliť si s Veľkým Šturcom ani so Šturcom, kde sme boli včera, ani s Malým Šturcom, cez ktorý prechádza SNPčka cez Harmaneckú dolinu). Oddychujeme na Šachtičke. Kúsok ďalej má byť rozhľadňa. Aj rozmýšľame, že by sme sa išli rozhliadať, ale keď k nej prídeme, zisťujeme, že je zavretá.

Od Šachtičky po Španiu Dolinu nás čaká záverečné klesanie typu ohubák. Zliezame. Miškine kĺby protestujú, ale držia. Dvojica v protismere tlačí do brutálneho kopca bicykle. Doma pozerám do mapy a fakt je to značené ako cyklotrasa. Možno v zmysle “Keď to týmto kopcom vytlačíte, ďalej sa už môžete voziť.” Poniže oddychujeme pri krásnej studničke s lavičkou. Už je to dole len kúsok. Maťo zisťuje, že teoreticky stíhame aj skorší autobus, než ten, na ktorý sme chceli ísť, ale ten že odchádza za dvadsaťpäť minút. Hecujeme sa a ideme ho stíhať.

Špania Dolina je krásna dedina s drevenicami a so zastrešeným schodiskom ku kostolu. Nestíhame si ju ale veľmi poobzerať. Autobus síce stíhame s asi desaťminútovou rezervou, ale to je čas len trochu okuknúť námestie a nájsť, odkiaľ to ide.

Vezieme sa. Užívame si pocit, že to zariadenie chodí namiesto nás. Cesta zo Španej Doliny je úzka a krásna. Ale keď sa v zákrute musí autobus vyhnúť dodávke, je to celkom adrenalín.

Vystupujeme v Banskej Bystrici. Majo sa od tety na informáciách pokúša získať informáciu, ako sa dostať z autobusovej stanice na vlakovú. Teta mu vraví, že cestovný poriadok mu povedia na vlakovej stanici. Majo sa od tety na informáciách znovu pokúša získať informáciu, ako sa dostať z autobusovej stanice na vlakovú. Tentokrát úspešne. Prechádzame cez obchodné stredisko a skutočne stanicu nachádzame.

Ideme domov cez Žilinu, jednak aby sme sa mohli previezť železničkou Banská Bystrica – Horná Štubňa, ktorá je krásna a zatunelovaná, jednak že Peťo ide do Trenčína a má to tade bližšie. Kupujem lístok, teta pri okienku mi k nemu automaticky dá miestenky grátis, lebo nakupujem nad nejakú sumu. Paulínka zisťuje, že nemá domov rozumné prípoje a ide radšej ide autobusom. Ide nás ale ešte vyprevadiť na perón. Vláčik nejakú štvrťhodinu mešká. Nachádzam v batohu ucholaka, odhadzujem ho smerom od Paulínky a radšej jej o ňom ani nehovorím. Lúčime sa, nasadáme a cestujeme. Peťo počíta tunely. Do Štubne ich napočítal sedemnásť. Je ich tam dvadsaťtri.

Rýchlik zo Žiliny do Bratislavy mešká tiež asi štvrť hodiny a je celkom plný. Dávam Miške miestenku, nech odľahčí kĺbom, ale o pár sedadiel ďalej sú nejaké voľné miesta, takže nakoniec sedíme všetci. Peťo vystupuje v Trenčíne. Juraj v Trnave. Filip s Lukášom sa lúčia na Vinohradoch. Na Hlavnú stanicu dorážame iba štyria. Lúčim sa s Majom, Miškou a Maťom. Zuzka ma vezie domov.

Epilóg

V nedeľu po vandri sme boli s mojou Zuzkou v kostole. Boli hody, takže po omši bol guláš s pivom a všeobecné veselenie sa. Tak teda s mojou ženou gulášime, ale hovorím si, že tomu gulášu tak nejak voľačo chýba, že ten, čo som mal na Skalke bol nejaký lepší. A potom mi docvaklo, čo to je. Kapusta. Na Skalke som mal kapustnicu.

Každý rok si hovorím, či to ešte na rok zvládnem. Cítim na kostiach, že nemladnem. Ale tie vandre sú dobrá vec. A ten tohtoročný sa mi páčil. Ľuďmi, trasou aj zážitkami. Uvidím. Dúfam, že sa zadarí aj na rok. Ďakujem všetkým zúčastneným. Dobré to bolo.

Plodina vandra: huby, jahody a maliny aj keď skromne
Spolu sme prešli: 78,7 km
Celkovo sme nastúpali: 4197 m