|
|
Na začiatok sú tu rady pre každého, kto chce šiť (Sú skvelé). Neskôr tu budú snáď aj konkrétnejšie postupy, napríklad ako ušiť korzet a nezblázniť sa pri tom a podobne.
Užitočné veci, ktoré treba pri šití mať
Šijací stroj je veľmi užitočný nástroj. Treba s ním ale vedieť robiť a treba vedieť robiť s tým konkrétnym strojom, ktorý je práve pred tebou (alebo aspoň mať po ruke niekoho, kto vie). Inak je to ťažké. Taktiež je veľmi užitočné mať funkčný šijací stroj.
Ihly – je fajn mať ich viacero, rôznych veľkostí a hrúbok. Lepšie sa pracuje s väčšími, ale tie nechávajú v jemnej látke dierky. Špeciálne typy ihiel sú napríklad tupá ihla, ktorá sa používa na vyšívanie do plátenka (hrubšie plátno určené na vyšívanie, ktoré má jasnú štruktúru) alebo extra tenká ihla na prišívanie špeciálnych veci ako sú male koráliky, flitre, pierka alebo iné.
Špendlíky – nie každý ich má rád, ale podľa mňa sú nenahraditeľne užitočné. Slúžia na spájanie látok presne tam, kde má byť neskôr švík a na pripevnenie strihu ku látke, keď ho chceme nakresliť.
Krieda – na kreslenie strihu na látku a na kreslenie užitočných vecí počas skúšania odevu.
Krajčírsky meter – ako inak by sa ľahko a správne merali obvody pása a iné oblúky? Ďalšia jeho dobrá vlastnosť okrem ohybnosti je, že je dlhší ako pravítka, má 150 centimetrov.
Pravítko – keď je treba dlhšiu rovnú čiaru, zíde sa 50 centimetrové pravítko, keď je treba kolmice, zíde sa pravouhlé pravítko.
Nožnice – najlepšie sú veľké, ostré krajčírske nožnice na strihanie látky.
Malé nožničky – také ako manikúrové. Sú lepšie na nitky a malé úpravy, vystrihovanie dierok a podobne.
Páratko - „nie je dobrý krajčír ten, čo nepára, ale ten, čo pára“. Veľmi ľahko sa stane, že je treba niečo párať a mať páratko, ktoré je z jednej strany ostré. Je to oveľa lepšie ako párať špendlíkom či nožničkami.
Papier na strih – je lepšie mať strih aj na papieri, nielen na látke, hlavne keď sa konkrétny diel používa viac ako raz. Je to dobré aj preto, že sa potom dá ku strihu vrátiť, prípadne ho použiť znova.
Skúšobná látka – je potrebná vtedy, keď si vyrábame strih sami – nie je komerčný ako napríklad strih z Burdy, alebo keď komerčný strih upravujeme a nie sme si celkom istí výsledkom.
Fercovacia niť – je to špeciálna niť, ktorá sa ľahko trhá. Používa sa netrvalé švíky – ktoré nám slúžia počas skúšania strihu, na riasenie alebo na dočasné zošitie látok, ktoré sa po sebe kĺžu, na mieste, kde má byť švík – veľmi to uľahčuje zošívanie klzkých látok na stroji.
Látka – mala by byť krásna, spĺňať predstavy budúceho nositeľa, cenovo prijateľná a taká, aby sa s ňou dobre pracovalo. Toto je často nemožné, takže treba nájsť kompromis. Látky delíme na pružné a nepružné (a stredne pružné), na prírodné a umelé (a ich zmesi). Pružné sa spravidla lepšie nosia, s nepružnými sa lepšie pracuje, prírodné sú príjemnejšie a umelé sú lacnejšie a dajú sa ľahko zohnať.
Niť – mala by byť farebne čo najbližšia látke, aby bola nenápadná alebo naopak, veľmi kontrastná. Na prácu s látkou sa používajú skôr tenké nite ako hrubé.
Druhá osoba – ak šiješ niekomu inému, potrebuješ si ho zmerať a priebežne mu odev skúšať. Ak šiješ sebe, máš výhodu v tom, že sa nemusíš nikde zháňať. Problém je ten, že pri skúšaní (ak sa odev zozadu zapína a pod.) vždy treba mať niekoho, kto ti pomôže pri skúšaní. A ak nie si do statočne skúsený, ako my, zíde sa ti rada niekoho skúsenejšieho.
Užitočné veci, ktoré treba pri šití vedieť
Dvakrát meraj a raz strihaj! Alebo aj viackrát. Alebo si strih skús na skúšobnej látke (ak máš drahú látku, alebo jej máš málo, oplatí sa to).
Veľmi nepríjemná chyba, ktorú som už viackrát videla je, že niekto vystrihne diel nakreslený na látke priamo po kriede. NIE! Po kriede sa zošíva, vedieme švík a je treba nechať priestor aj na endlovanie, prípadne zahnutie. Zvyčajne sa necháva 0,5 až 1cm, Keď sa má látka zahýbať, nechávame viac.
Kusy látky zošívaj lícom k lícu, kriedou kresli na rub!
Keď prekresľuješ strih na látku, daj si pozor na to, aby bol každý diel správne (zrkadlovo) otočený.
Stehy pre stroj
Všetkým stehom sa dá nastaviť veľkosť.
Základný rovný steh – slúži na zošívanie nepružných stehov.
Endlovací steh – cikcakový steh, slúži na to, aby sa látka nepárala. V niektorých prípadoch sa dá nahradiť dvojitým preložením látky a prešitím základným stehom. Tento spôsob spevňuje švík, čo nie je vždy žiaduce. Používa sa hlavne na konci nohavice, rukáva, sukne … ale nie okolo výstrihu.
Pružné stehy – bývajú nakreslené na boku stroja, ak ich zvláda. Podľa toho nákresu sa dá usúdiť, na čo slúžia. Ich výhoda je, že pružia spolu s látkou.
Skrytý steh – prišíva prehyb látky tak, že z líca nie je vidno celý steh, iba raz za centimeter, centimeter a pol jeden malý stiežik.
Nejaké iné exotické stehy – treba ich vyskúšať na ústrižku látky alebo skúšobnej látke, ako sa správajú.
Ako ukončiť výstrih
Keď už je vystrihnutá v látke diera, chceme, aby vyzerala pekne. Keď je to diera na konci rukávu, sukne, blúzy alebo nohavíc, upravíme ju spôsobom, ktorý je popísaný pri endlovacom stehu. Ak je tou dierou výstrih, sú dva spôsoby, ako ho môžme vyriešiť. Ak pracujeme podľa strihu, ktorý je na papieri a je ďalej neupravovaný, je dobrý spôsob nakresliť si presne tú krivku, ktorá je pri výstrihu na látku, do tej strany, do ktorej sa bude zväčšovať pridať ešte cca 3cm, vystrihnúť, prišiť ku výstrihu; potom odstrihnúť prebytočnú látku (treba nechať asi 4mm), prevrátiť a zašiť tesne pri okraji. Potom látku, čo odstáva treba prišiť ku iným švíkom v okolí výstrihu (napríklad ramenným), aby sa nedostala do viditeľnej časti výstrihu a nepôsobila neupraveným dojmom (treba ju, samozrejme, zaendlovať, nech sa nevypára).
Druhý spôsob je taký, že ku výstrihu sa prišije šikmý prúžok (ak je to plátno, je nutné, aby bol šikmý, lebo tak sa nebude párať). Ten sa dá buď kúpiť v galantérii alebo vystrihnúť priamo z látky (ak je jej dosť). Prišívanie je rovnaké ako pri prvom spôsobe.
Tretím spôsobom, ktorý môžeme používať pri živôtiku aký má model Jari je, že pri zošívaní viacerých vrstiev posunieme vrchný spoj látok o milimeter do vnútornej časti, zašijeme fercovaciou niťou a prežehlíme. Potom niť vypárame. Robí sa to tak najmä pri spoločenských róbach, aby nebolo vidno stehy na živôtiku.
Riasenie
Poznáme dva spôsoby riasenia. Buď sa na miesto, kde bude švík, husto poprevlieka nitka, ktorá sa potom stiahne a stiahnutá sa prišpendlí a prišije k druhému kusu látky, alebo sa vytvoria takzvané sklady. To znamená, že sa látka na danom mieste poskladá na rovnako veľké obdĺžniky, ktoré sa striedajú tak, že jeden je hore, druhý dole a tak ďalej, pričom v polke jedného začína druhý.
Kliny
Klin je väčšinou trojuholník (ale niekedy aj kosoštvorec ), ktorý sa všíva na rozšírenie odevu, alebo kvôli tomu, aby napríklad rukáv pri pohybe neťahal zvyšok odevu. Používa sa hlavne pri šití historických kostýmov. V minulosti, keď boli iba nepružné látky a predsa chceli ušiť čo najtesnejší odev, nemali inú možnosť, než vytvoriť veľmi členitý strih.
Ako všiť klin? Treba začať pri tom vrchole, ktorý sa stretáva s látkou, do ktorej je vsadený. Prvých 10cm z každej strany je treba prišiť ručne, aby pekne sedel (keď šiješ v rukách, máš lepší cit), zvyšok sa už dá zašiť aj na stroji.
Chcem niečo šiť. Čo s tým?
Najprv je treba vedieť, čo chceš šiť. Dva základné typy odevu (podľa mňa) sú historické a iné divadelné kostýmy a bežné odevy.
Bežné odevy – zložité alebo jednoduché? Ak zložité (nohavice, sako, košeľa … alebo pružné – tričká a podobne), oplatí sa skôr kúpiť v obchode, kde sa dá vyskúšať hotový výrobok (šitie je hazard), ušetríš si veľa nervov a spravidla to vyjde lacnejšie. Ak jednoduché (sukňa, šaty), dá sa to šiť, ale je lepšie mať komerčný strih.
Kostýmy – tie sa naozaj oplatí šiť, lebo sa zohnať v obchodoch buď nedajú, alebo sa dajú vymyslieť a ušiť oveľa lepšie.
Strih
Komerčný strih
Komerčných strihov je viacero, ale ja mám skúsenosť iba s Burdou. Je to nemecký časopis, kde sú strihy, odfotografované modely a občas aj presný postup šitia (napríklad prišívanie zipsov a pod.). Každý model je pre viacero veľkostí a má ohodnotenú zložitosť. Väčšina tých modelov je síce o ničom, ale priemerne sa v každej nájdu aspoň jeden-dva zaujímavé.
Keď si strih nájdeš, stáva sa, že je úplne dokonalý, ale stáva sa aj, že ho treba upraviť. Úpravy môžu byť buď jednoduché – napr. niečo predĺžiť, alebo zložitejšie – napr. rozšíriť alebo naopak zúžiť. Pri takýchto úpravách odporúčam vystrihnúť diel s väčšou rezervou a najprv zafercovať, vyskúšať a prípadne opraviť, až potom prišiť na pevno (fercka sa jednoduchšie pára).
Výroba vlastného strihu podľa nákresu
Toto je v poslednej dobe u mňa najfrekventovanejší spôsob výroby. Používa sa hlavne pri historických a podobných kostýmoch, ku ktorým sa nedá zohnať dostatočne dobrý komerčný strih. Funguje tak, že si nájdeš na internete alebo v knihe obrázok strihu, ktorý je malý a schematický. Je veľmi dobré mať aj obrázok hotového odevu, ktorý bol robený podľa tohto strihu (je lepšie mať ten odev fyzicky v rukách, ale to sa nie vždy dá). Potom je veľmi dôležité pochopiť, ako má daný strih fungovať – čo je hore a čo dole, čo ku čomu patrí a podobne. Následne si treba zobrať miery na určitých zlomových miestach a použiť kreatívneho ducha a trochu matematiky na vytvorenie strihu, ktorý je teoreticky presne na teba. Potom sa oplatí vyskúšať si strih na skúšobnej látke a upraviť nepresnosti, ktoré sa veľmi pravdepodobne vyskytnú. Nakoniec je treba buď konkrétne zmeny preniesť na papierový strih, alebo rozstrihať cvičný strih a podľa neho kresliť na konečnú látku (postup s cvičnou látkou sa, samozrejme oplatí len pri strihoch zložitejších ako časti kruhu a obdĺžniky). Tento spôsob je zložitejší a náročnejší, ale výsledok by mal sedieť lepšie než u komerčného strihu, získaš tým viac skúseností a budeš sa môcť chváliť tým, aký si úžasný.
Výroba vlastného strihu bez nákresu
To som ešte neskúšala, môže to byť dosť ťažké. Ale asi by som postupovala tak, že by som zhrnula všetko čo viem a spravila si vlastný nákres a podľa neho spravila strih. Určite ho ale treba najprv vyskúšať z lacnej látky.
Nákup látky
Keď ideš kupovať látku, v prvom rade musíš vedieť, koľko jej potrebuješ – na to je fajn mať hotový strih a doma si to približne zistiť. Vždy je dobré zobrať nejakú rezervu (takých 20-30cm, podľa veľkosti látky). Potom je dobré mať približnú predstavu o tom, akú látku chceš, ale nie je dobré mať presnú predstavu (lebo takú pravdepodobne nenájdeš). Ak má byť odev z viacerých látok, treba ich vyberať spolu, aby sme videli, či sa k sebe hodia.
Ďalej si musíme zvážiť, aká dôležitá je cena na úkor kvality látky. Kvality rôznych typov látok sú už vypísané. Ak chceš robiť historický kostým, ako veľmi korektný má byť?
A najdôležitejšie je, aby sa ti látka páčila.
Bebe
|
