V roku 1949 prieskum hlbinných oceánov objavil zdroje horúcej vody v strede Červeného mora. Neskoršie výskumy z roku 1960 potvrdili prítomnosť vody s vysokou teplotou, salinitou a obsahom minerálov. Na konci roku 1976 vedi z SIO získali prvé presvedčivé dôkazy o existencii hlbokomorských hydrotermálnych prieduchov pri Galapážskom podmorskom rifte. Následne boli publikované prvé štúdie na toto téma v roku 1977 spolu so snímkami z ponorných kamier. Morské komíny boli priamo pozorované až neskoršie toho roku pomocou ponorky DSV ALVIN. Pri tomto ponore boli prvýkrát objavené aj kolónie chemosyntetických baktérii, ktoré v miestnych extrémnych podmienkach prosperujú.
Vysokoteplotné hydrotermálne prieduchy (čierny fajčiari) boli objavené začiatkom roku 1979 vo východnom pacifiku pozdĺž stredoatlantického morského chrbta. Prieduchy našli podľa chemickej stopy rôznych sulfidov a sírovodíka. Ďalšie “pole” týchto prieduchov bolo objavené v Pacifiku blízko Kostariky (Apríl 2007). Miesto s najhlbšie položenými vysokoteplotnými fajčiarmi bolo až do roku 2013 Ashadzeské hydrotermále pole. Neskôr bolo prekonané hydrotermálnym poľom pri Karibiku v hĺbke až 5000 metrov.
