Školský vander 2024 - Volovské vrchy
Prológ
Objavil som čaro možnosti zaspamovať celú školu a tak posielam hromadné oznámenie o vandri cez Edupage. Na môj spam sa ozývajú Nela s Marínou, Paľo a Hanka. Ozýva sa aj Andrej, ale nie ako odpoveď na moju správu, ale samostatne, takže na neho zabudnem a nepošlem mu druhé informácie. Ešteže sa dozvie od Paľa že som niečo posielal a vypýta si ich. Ďalší ľudia sa ozývajú cez Facebook. Prekvapí Maťo, ktorý bol kedysi dávno na štvrtom vandri a príde na dva dni. Mirko s Aničkou sa vyjadrili ústne, že dobehnú, Mirko sľubuje doniesť metličku, ktorú kúpil pred dvomi rokmi, nech konečne môžeme uvariť polievku Carpathia presne podľa návodu. Samo sa hlási e-mailom.
Tesne pred vandrom ľudia tradične odpadávajú. Peťovi príde domov brat Jano aj so synovcami, takže bude s rodinou. (Roman sa túto informáciu nedozvie včas a ťahá na vander pol kila ryže na kari.) Hanka sa ozýva, že tiež nepôjde, lebo má voľačo iné. Katka plánovala prísť len na jeden deň a nakoniec usúdila, že sa jej kvôli tomu trepať do Košíc neoplatí.
Nechce sa mi ráno vstávať na vlak s odchodom 5:34 z Hlavnej stanice a tak sa hodlám ešte v nedeľu dopraviť do Popradu do domu po svokrovcoch, nech sa môžem vyspať. Pýtam sa na dostupných kanáloch, či sa niekto nechce pripojiť, ale nikto sa nehlási. Nela s Marínou dávajú vedieť, kam si kúpili miestenky, nech sa ostatní môžu pridať. Pondelňajšiu miestenku si kupujem ku nim, divím sa, že je zatiaľ voľno. Moja Zuzka ma vezie na stanicu. Sadám na vláčik a veziem sa do Popradu. V Poprade ešte večer opravujem netesniaci záchod (úspešne) a ukladám sa spať.
Pondelok 5. 8. 2024 (14,8 km, prevýšenie +763 m)
Budím sa na telefonát od Maja. Volá, že Andrej v Žiline nestihol vlak, lebo si v aute nechal mobil, v ktorom bol lístok, že príde ďalším vlakom, Majo ho počká v Košiciach a dobehnú nás, takže mi volá, aby som vedel. Prskám, že túto informáciu som sa mohol pokojne dozvedieť aj o pol hodinu neskôr, že s tým nič nenarobím a že ma kvôli tomu nemusel budiť a skladám. Obliekam a balím sa, zvoní mi budík. Idem pešo na stanicu a raňajkujem pirôžky a kávu z automatu. Stretávam Tinku s Peťou od nás zo školy, boli behať po Tatrách a idú s mamkou do Košíc, ale až ďalším vlakom. Prichádza Maťo aj s Čajkou, ktorá ho prišla vyprevadiť. Teším sa im obom.
Nastupujeme s Maťom do ICčka, ale každý máme miestenku v inom vagóne. V kupé nachádzam Nelu s Marínou, Maja, Romana, Paľa a Tima. Dozvedám sa, že situácia s Andrejom sa medzičasom vyvinula inak, že ho tato vezie autom a že príde rovno na Čermeľ. Dorážame do Košíc. Vyliezame z vlaku. Na peróne nachádzame Sama, Lauru (ktorá bola celý čas s nami vo vagóne a ja som ju odignoroval, sorry) a znovu sa pripája Maťo.
Vyliezame pred stanicu, Majo ide nakupovať do Lidla, my mámime z automatu lístky. Čakáme, či Majo stihne vyliezť z obchodu včas, aby sme stihli autobus. Nestihne, ďalší bus ide o dvadsať minút, ten už stíhame. Majo vraví, že mu z domu volali, že jeho ženičku aj synka zložila nejaká črevná pliaga a že to možno bude napínavé ohľadom jeho ďalšej účasti. Na Mieri prestupujeme. Kým príde ďalší autobus, Laura stíha dokúpiť ešte jednu jedenapollitrovú fľašu, nech má dosť miesta na vodu. Druhý autobus nás vezie na Čermeľ. Tato tam už stihol doviezť Andreja, takže sa náš počet dopĺňa na jedenásť kusov. Solídna účasť.
Začíname stúpať na Bankov. Andrej rozpráva, ako boli s tatom v Gruzínsku. Máme za sebou prvý drobný výšľap, trochu mätie len ten detail, že na Bankove má konečnú tá MHDčka, z ktorej sme vystúpili na Čermeli. Stúpame lesným terénom, stúpanie je mierne, takže ostáva dych aj na klábosenie, debatím s Maťom, s Laurou a v trojici s Marínou a Nelou. Začína popŕchať.
Prichádzame k Čiernemu dubu. Košickí kamaráti mi ešte vo fáze plánovania vandra odporúčali pokračovať ďalej po žltej, lebo je to tade krajšie, sú tam pekné lúky aj výhľady. Majo, Paľo, Andrej a Samo ale chcú ísť ďalej po červenej, jednak že je to červená, jednak, že keď sa rozprší, tak budú v lese. Dočasne sa teda delíme. Lúky sú naozaj pekné. V gazebe pri ceste upravujem Maríne batoh, nech ju tak neťahajú plecia a nech jej lepšie drží bedrák. Úprava pomôže, Marínka si pochvaľuje. Lúky sú krásne, ale prší čím ďalej, tým intenzívnejšie. Ľudia sa balia do pršiplášťov, vyťahujem dáždnik. Na jednom mieste sa priblížime k červenej značke natoľko, že si myslím, že už sa spájame, ale žltá pokračuje ešte kus po svojom. Stretávame Rákocziho prameň, ktorý má pri sebe malebné umelecké dielo (Rákocziho s kusom koňa). Leje čím ďalej intenzívnejšie. Dorážame na Jahodnú a v lejaku sa obzeráme, kde je chata, v ktorej by sme sa mohli schovať. Pozeráme do mapy, prejdeme krížom cez parkovisko a nachádzame chatu aj zvyšok party.
Chata na Jahodnej je príjemná už len tým faktom, že tam neprší a že nás z nej nevyhodia, aj keď sme mokrí a rozťahujeme na dlážke batohy. Samo si dáva rezeň so zemiakovým šalátom, Majo odporúča čapovaný radler. Dávam si radler a nakoniec aj ten rezeň. To druhé nie je šťastná voľba. Stojí to baťovských trinásť eur, rezeň celkom ujde ale na šaláte šetria. Halušky majú za desať a Roman ich chváli. Po lokále pobehuje pes. Také veľké hravé zlatíčko, ale potom uchmatne Samovu šiltovku a ujde s ňou von. Našťastie zakročí panička šéfka lokálu a hafík šiltovku vráti.
Časom sa vyprší a už len jemne mrholí. Hradíme útratu a pokračujeme v postupe najprv hore lúkou s vlekom a discgolfovým ihriskom, potom lesmi. Lejak sa znovu spustí. Utrhne sa mi jeden cíp dáždnika a tak schovávam koncovku, nech ju nestratím. Majo spomína, že mu nejak nie je dobre a že možno chytil to, čo zložilo jeho rodinku. Hovorím mu, že nech prespí na Lajoške, to je chata, kde by sa malo spať v suchu a teple a že do rána uvidí, či to prejde, alebo nie.
Dorážame na Lajošku a sme mokrí. Majú tam príjemnú kantínu s krbom a natiahnuté šnúry a vešiaky, na ktorých sa dajú sušiť veci. Nechám sušiť vetrovku a šatku a dávam si kofolu. Personál tvoria dve sympatické tety, jedna za kasou a jedna v kuchyni. Čo prekvapí nepríjemne, je cena za nocľah. Na Hikingu písali, že v spacáku by sa malo dať prespať za osem eur. Pýtajú od nás dvadsaťpäť. Ale že je to v posteli s povlečením. Vravíme, že by sme radšej bez povlečenia, v spacákoch. Tak že za dvadsať. A že ani na tých posteliach veľmi netrváme. Tak to je nakoniec za pätnásť. Na večeru nám ale tety urobia ovocné knedličky so strúhankou za päť eur, čo aspoň u mňa trochu napraví pošramotený dojem. Majo si z karanténnych dôvodov berie izbu a relatívne rýchlo ide zalomiť. Paľo s Andrejom tiež investujú do spania na matraci. Ostatných nás uložia na parkety vo veľkej miestnosti, kde predtým bolo prádlo. Maťo mi požičiava šitie a opravujem si dáždnik. Večer v jedálni hráme UNO a čítam úvod k Rádlovým Dějinám filosofie. Teta sa nás pýta, čo si dáme na raňajky, možnosti sú štyri párky alebo praženica zo štyroch vajec. Vravíme, že sedemkrát praženica, trikrát párky a Maja ráno upresníme, lebo už spí. Zaľahneme relatívne skoro, lebo zajtra nás čaká dlhý deň.
Utorok 6. 8. 2024 (24,7 km, prevýšenie +832 m)
Majo mal rušnú noc, behal na záchod. Ráno vyzerá nedobre. Zvažuje, či vybehne s nami na Kojšovskú hoľu, zbehne naspäť na Jahodnú na autobus alebo ostane ešte jednu noc na Lajoške. Nakoniec to dopadne tou Jahodnou. Do jedla mu moc nie je, takže objednávka raňajok ostane tak, ako bola večer. Praženica s cibuľkou padne veľmi dobre, tých päť eur dávame radi. Aj keď po noci na parketách som celkom dolámaný. Nebyť toho, že lialo, lepšie by sa spalo vonku. (Moje brblanie treba brať s rezervou. Pätnásť eur nie je zlá cena a keby tam mali turistické matracovisko, nepoviem ani pol slova. Len sa mi ťažko predýchavalo, že namiesto tých očakávaných ôsmich eur to malo byť zrazu dvadsaťpäť. Aj keď tých osem eur bola informácia z roku 2016 a zmena sa dala čakať, lebo chatu medzitým rekonštruovali.) Lúčime sa s Majom a spievame si "bolo nás jedenásť, už nás je len desať". Zatiaľ netušíme... Zaujímavým prvkom Majovho odchodu je mimo iného to, že nám ostal jediný stan, ktorý vláčia Nela s Marínkou. Zato nám dáva varič, aby sme nemali núdzu o plyn. Čakáme na Romana, Timo s Maťom si hádžu frisbee, obaja to vedia dobre. Je pod mrakom, aj keď radar SHMÚ tvrdí, že tam žiadne mraky nie sú.
Vyrážame. Pri prvom rázcestníku volíme medzi červenou a žltou, ktoré idú viac-menej vedľa seba ale žltá ide cez vyhliadku s podivným cudzokrajným názvom Loreley. Volíme vyhliadku. Pomenovali ju nemeckí osadníci, ktorí tu žili, lebo im pripomínala iné miesto v ich starom domove. (Loreley bola víla, ktorá spevom lákala lodníkov na skaly kdesi pri Oberweseli na Rýne.) Loreley je pekná skala vľavo od chodníka, nadmorská výška presne tisíc metrov. Vylezieme a kocháme sa, výhľad je krásny, vôbec sme nestroskotali.
Opäť sa pripájame na červenú značku a cez Zlatoidské lúky sa pomaly štveráme na Golgotu. Hovoríme si, že to sú pekné vyhliadky. Na Golgote je pekný prístrešok a končí tam lanovka, ktorá nevyzerá veľmi funkčne. Ľudia keksíkujú, chcem sa pridať, hrabem sa v proviantovom vreci a zisťujem, že som keksíky nechal doma. Aj puding. A čo najhoršie, úplne som zabudol kúpiť pixlu ananásu. Každý vander doteraz končil tradične posledný večer pixlou ananásu. Mrzí ma to, zvažujem, ako by sa dal tento závažný nedostatok napraviť.
Vylezieme do sedla nad Golgotou, zhodíme tam batohy (okrem Paľa a Andreja, ktorí sú drsoni a batohy ťahajú so sebou) a len tak naľahko vybiehame na Kojšovskú hoľu. Je tam parádny výhľad smerom na východ, Kojšovská hoľa je posledný veľký kopec Rudohoria týmto smerom. Je tam aj dom s veľkým guľovým radarom. Zvažujeme, či je to meteorologický alebo vojenský radar. (Ja kvôli tomu výhľadu tipujem vojenský. Ukázalo sa, že som tipoval zle, radar patrí SHMÚ. Možno je to dokonca ten radar, ktorý ráno nevidel tie oblaky.) Okrem toho je tam pamätná tabuľa SNP odhalená pri príležitosti 60. výročia založenia Komunistickej strany Československa a 37. výročia SNP. (V tomto poradí. Aby nedošlo k omylu, ktoré z tých výročí bolo vtedy dôležitejšie.)
Po asfaltke sa vraciame do sedla, berieme batohy a pokračujeme k chate Erika. Chata je zavretá, je na nej lešenie, ale sú pred ňou lavičky, na ktorých obedujeme. Výhľad ujde. Timo ponúka ovocný cukor. Spomíname názvoslovie, od fruktózy a glukózy sa cez sacharózu a celulózu prepracujeme až k viróze, neuróze, borelióze, skleróze a iným komplikovanejším zlúčeninám. Napapaní pokračujeme po červenej a asi po pol kilometri nachádzame pamätník SNP s podivným letopočtom 1944 - 1999. Tu sa to povstanie evidentne nejako natiahlo. Spomíname toho baču, čo za hlbokého socíku na otázku reportérov, čo vie o Slovenskom národnom povstaní povedal: "Nuž, počul som, že sa voľačo chystá..." Dodatočne sa dozvedám, že tu v horách pôsobila skupina asi osemdesiatich nemeckých partizánov pod velením istého Viliama Müllera. Netušil som, že takí boli.
Okolo lesnej cesty, po ktorej ideme, sa vyskytujú prícestné stĺpiky, ktoré tam pôsobia zľahka absurdným dojmom. Keď sa ale cesta zmení na úzky chodník a asi meter od neho nájdeme stĺpik zapichnutý v čučoriedí, absurdita sa ešte zvýši. Hovoríme si, že keby tadiaľ náhodou niekto išiel autom, tak aspoň nezíde z chodníka.
Cez Biely kameň a Tri studne prichádzame na Trohánku. Krásna lúka s prístreškom a gazebom, Tri studne s prameňom sú neďaleko, dobre by sa tu táborilo. Ozývajú sa hlasy, či to tu nezapichnúť, ale ideme ďalej. Akčným stupáčikom vylezieme na Kloptáň. Bývala tu rozhľadňa, ale nie je v prevádzke, výhľad je dobrý aj bez nej, cestou hore je úplne krásny les až prales. Zapisujeme sa do vrcholovej knižky. Dozvedáme sa z nej, že minulú noc spali na útulni, ku ktorej mierime, osemnásti Česi. Dáva to istú šancu, že by sme sa mohli zmestiť.
Pri zliezaní z Kloptáňa chvíľku pátrame, ktorá je tá správna cesta, ale nájdeme ju. Klesanie je pomerne prudké. Po ceste máme ešte jeden vŕšok, Zbojnícku skalu. Odtiaľ je tiež výhľad úplne super, pozeráme, aký kus sme dnes prešli, plošinka je malá, výhľad je tak pre dve osoby, takže sa striedame. Naďalej klesáme, nejak sa prestanem orientovať v mape, hovorím si, že je to ešte strašný kus, ale nakoniec to taký kus, ako som čakal, nie je.
Dorážame na cestu, kúsok pod ňou je prameň. Čerpáme vodu a tešíme sa, že k útulni, kde máme spať, je to už len kúsok po rovnej ceste. Prichádzame k útulni, ktorá nesie meno Jána Kruteka (bol to vášnivý turista a deduško najväčšej sponzorky, ktorá tak získala právo útulňu pomenovať). Útulňa je parádna, má tri poschodia priční, sú v nej dva matrace a okrem nich dosť priestoru, aby sme sa pohodlne zmestili. Je zariadená sekerou, metlou a lopatou na vysýpanie popola z piecky. Neďaleko je luxusná kadibúdka.
Do útulne už pred nami prišiel nejaký chalan. Pýtame sa ho, že odkiaľ a kam, on že od voľakadiaľ voľakam. Čudujeme sa, že presne ako my. Nakoniec sa z neho vykľuje Peťo, ktorý ide celú SNPčku. V útulni už zakúril v piecke, je tam teplo. Na verande varím paradajkovú polievku a delím sa s Romanom. Je tam celkom tlačenica, veranda je maličká a v činnosti sú tri variče naraz. Okrem toho už je celkom tma. Ale nakoniec ideme spať napapaní. Vrámci reorganizácie presunieme jeden matrac na lavicu. Miesto na matraci sa nakoniec ujde mne. Naprostý luxus. Pre mňa najlepšia noc vandra. Aj keď ľudia, čo spali bližšie pod strechou, hovorili, že toho tepla na nich bolo trošku aj moc.
Streda 7. 8. 2024 (27,4 km, prevýšenie +1052 m)
Včera bol ťažký deň. Osem a pol hodiny značkového času. Dnešok má potenciál byť ešte ťažší. Podľa pôvodného vanderplánu sme mali končiť pri prameni na Pipitke, pri ktorom je malý prístrešok a zamknutá lesácka chata. Asi o hodinu cesty ďalej je ale nová útulňa SNP Úhorná. Väčšina davu sa tvárila, že bude lepšie potiahnuť to až k útulni. Ale tam je to deväť a štvrť hodiny. Vstávame preto o pol siedmej, nech máme trochu náskok.
Opúšťa nás Maťo. Opúšťa nás plánovane, to, že pôjde iba dva dni bolo jasné dopredu. Potrebuje zbehnúť po modrej do Mníška nad Hnilcom na vlak. Odchádza hore po červenej, aby našiel skratku na modrú. Mávame si. Skratku nenájde, takže si o chvíľu mávame opäť, keď mieri okolo nás na značenú križovatku s modrou. Stratili sme ďalšieho člena. Ako píše Lasica: "Lenže ten desiaty tíško sa vytratil, nech si vraj obesia iba nás deviatich." Konštatujeme, že ak tempo vydrží, budeme za dva týždne mínus štyria.
Raňajkujeme, upratujeme útulňu, navštevujeme kadibúdku, dobalievame a vyrážame. Čakáme, že do Štósu to bude v podstate stále z kopca, ale máš ho vidieť. V ceste stojí kopec Jedľovec, nie úplne márny stupák. Hore na kopci sa nejak motajú cesty. Idem vzadu s Romanom a Laurou, keď tu počujeme nejaký šuchot. Čakáme, že nejaké zviera, ale zrazu sa z nečakaného smeru vynorí Nela, že trochu blúdila. Tešíme sa, že ju stretávame, jednak, že sa nestratila, jednak, že by sme možno blúdili aj my. Predbiehame Paľa. O kúsok ďalej ho čakáme, ale podozrivo dlho sa neukazuje. Nechávam batoh pri Romanovi s Laurou a idem pozrieť, čo sa deje. Zistí sa, že sa mu v batohu otvorila fľaša s kofolou a tak riešil krízovú situáciu. Fľašu dobre zavrel, zvlášť zakofolené tričko hodil na seba. Vyzerá drsne a nebezpečne (Paľo aj tričko). Kus za Jedľovcom sa zakecáme, minieme odbočku červenej, ideme ďalej po lesnej ceste a s prekvapením sa ocitáme na zelenej značke. Na rázcestie s červenou je to kúsok, čaká nás tam Samo, ktorý štandardne letí dopredu a žasne, z akého smeru sme to prišli. Do kúpeľov Štós je to odtiaľ už len krátky padáčik, ktorý spestrí iba križovanie asfaltky.
V kúpeľoch Štós oddychujeme a vyhadzujeme smeti. V dedine dole je obchod. Návšteva by sa hodila. Hlavne mne (lebo som zabudol kúpiť ten ananás) a Samovi (lebo pred vandrom nebol nakupovať vôbec a zobral len nejaký základný proviant, čo narýchlo našiel doma). Ale do dediny a späť je to prinajmenšom ďalšia trištvrte hodina a to si pri tej dnešnej štreke nemôžeme dovoliť. Preto len zľahka niečo pojeme a ideme ďalej.
Na začiatku chodníka do Štóskeho sedla je ceduľa s výstrahou, že vstup do lesa je zakázaný, lebo sa tam ťaží. Ceduľa má ale už svoj vek a žiadne zvuky ťažby nepočuť, iba sem-tam nejaký hluk hore z cesty, takže si ju dovolíme ignorovať. Robíme dobre, po ťažbe celý čas nie je ani stopy. Jemným stúpaním sa dostávame do sedla, kúsok pred ním oddychujeme v prístrešku.
V Štóskom sedle je kaplnka Navštívenia Panny Márie. Nazeráme cez dvere, je pomerne veľká, pekná, aj keď trochu zanedbaná, veľkosťou je to skoro menší kostol. Je v nej ceduľa, ktorá hovorí o jej histórii a o histórii kostola svätej Kataríny Alexandrijskej, ktorý majú dole v Smolníku. Ten tam stojí už od štrnásteho storočia a už vtedy bol často drancovaný miestnymi lúpežnými rytiermi.
Váhame, či brať vodu v sedle, nakoniec sa rozhodujeme potiahnuť to až k chate Zenderling, pri ktorej by mal byť prístrešok a prameň a tam obedovať. Čaká nás dlhé pomalé stúpanie po širokej lesáckej ceste, ktorá je často rozbahnená. Rozbahnené úseky obchádzame, ako sa dá. Zvlášť rozrytý úsek obchádza dokonca značka cez les.
Prichádzame k Zenderlingu. Chata je zamknutá, prístrešok majú pekný a dalo by sa v ňom prespať, ale studnička nikde. Keď ju človek hľadá podľa mapy, príde na miesto, kde nejaká voľakedy mohla byť, ale je tam sucho. Obedujeme. Andrej sa delí o skvelú klobásu. Jednu studničku sme míňali pred chvíľou, tak Nela berie fľaše a ide pre vodu. Len čo odíde, pustím sa nenápadným chodníkom šikmo dole od chaty a nachádzam studničku pár metrov od nás. Laura vybehne za Nelou, ja sa Nele pokúšam volať, z mne neznámych dôvodov ju oslovujem Laura a vravím jej, nech sa vráti, že sme studničku našli. Je to drevený žliabok pod ktorý sa zle dáva fľaša, tak podkladáme ešus. Voda je vynikajúca. Pri chate sa zastaví starší pár, prví turisti, ktorých sme dnes stretli. Hovoríme im, kde je voda, oni hovoria, že vedia, že sú miestni.
Napapaní pokračujeme ďalej. Cesta je pekná, ale dlhá. Niekde okolo Bodovky stretávame dvoch cyklistov v protismere. Odovzdávajú nám šiltovku, v danom momente mi nejak uniká, že prečo, šiltovka nie je naša. Odporúčajú nám vyliezť na vrchol Pipitky, ktorý značka obchádza, ale je to škoda, lebo je odtiaľ parádny výhľad. Šiltovky sa predbežne ujíma Marína.
Ťahám sa na chvoste, navyše cestou sadím podpapiernik, takže zvyšok dobieham pri prístrešku pred hlavným výšľapom na Pipitku s časovým odstupom. Ospravedlňujem sa, že meškám, ale že som z náhleho vnuknutia musel zastaviť. Laura spomína, že tiež zastavovala v nejakých kríčkoch, ale že tam nabehli nejaké dva jelene a začali sa otĺkať parožím, tak že odtiaľ radšej ušla. Zvažujem, či jej závidieť, alebo nie.
Púšťame sa do výšľapu na Pipitku. Necelých plus dvesto, ale ráznych. Pod vrcholom Samo tvrdí, že jemu sa hore nechce, že pôjde radšej po značke. Neviem, ako vymyslieť stretávanie, lebo si nie som celkom istý, ktorá cesta je rýchlejšia, tak sa dohadujeme, že sa nebudeme čakať a stretneme sa až na útulni. Pipitka je hore porastená brusnicami. Laura koštuje brusnice naživo prvýkrát v živote. Nie sú ešte úplne zrelé, ale padnú dobre. A aj výhľad je úplne parádny. Len netušíme, ako sem liezli tí cyklisti. Hore aj dole vedie kľukatý chodníček na šírku nohy a viesť popri sebe bicykel sa zdá byť nemožné.
Pri zostupe vidíme kus cesty pred sebou. Hrebeň, sedlo, na poslednom kopci pred sedlom (Starý vrch) vysielač, asfaltku, ktorá sa kľukatí do Úhornianskeho sedla a ktorá spája Úhornú a Krásnohorské podhradie. (Kedysi pradávno som tade stopoval.) Dostávame sa z chodníka opäť na značku a po lesnej ceste odkrajujeme z poslednej hodiny dnešného šliapania. Je zlatá hodinka, slnko pomaly zapadá a je to čistá krása. Sme pomerne sťahaní, ale Lauru s Timom chytí rapel a pretekajú sa, kto spraví viac drepov. Drepujú aj s batohmi, skončí to na nejakých tridsiatich troch. Timo vyhráva a Laura konštatuje, že múdrejší ustúpi.
Za šera prichádzame k útulni SNP Úhorná a nachádzame tam Peťa, s ktorým sa poznáme odvčera. Šiltovka je jeho a veľmi sa z nej teší. Tvrdí, že už si myslel, že neprídeme, vravíme, že ani my sme si neboli celkom istí. Útulňa je tak pre šesť ľudí, má na sebe solárny panel, vďaka ktorému vie svietiť a nabíjať telefóny. Sú tam nejaké molitany. Pod útulňou je ohnisko a stôl s lavicami, nad ohniskom je komín, ktorý vedie cez útulňu a vie ju zohriať. Dnu vmestíme k Peťovi Andreja s Paľom a sestry Nelu s Marínou, Samo bude na lavici dole, ostatní sa rozkladáme na tráve vedľa útulne, lebo v noci má byť pekne. Je to trochu zjazdovka, ale je tam mäkko.
Samo nachádza zalaminovanú ponuku nejakej pizzerky z Podhradia, kde tvrdia, že sú ochotní doviezť to do Úhornianskeho sedla. Ponuka nám príde úplne praštená (pizza na vandri?) ale sme odhodlaní vyskúšať to. Povyberáme, Samo volá a objednáva, my korigujeme nejaké nepresnosti a žasneme, že takáto vec môže fungovať. Pokúšame sa dohodnúť aj pixlu ananásu (Hawai majú v ponuke), ale to sa nepodarí. Teta vraví, že keď budú mať upečené, že zavolá a máme sa vybrať do sedla. Samo, Andrej a Paľo sa vyberú v predstihu, že tam počkajú.
Idem po vodu, striedam tam Lauru. Studnička je voda pre trpezlivých, takže nejaký čas napúšťam. Potom sa chvíľu odhodlávam, ale nakoniec sa hecnem a umyjem si nohy. Je to vynikajúci nápad, aj keď voda je ľadová. Vraciam sa k útulni a varím čajíček. Počas varenia dojde útulni baterka, svetlo zhasne a mobily sa prestanú nabíjať. Nevadí, máme vlastné, svetlo aj powerbanky. Andrej s Paľom sa vracajú, že Samo volal do pizzérie a že to potrvá ešte tak trištvrte hoďku. Samo ostáva čakať v sedle, že zavolá, keď sa mu ozvú. Samo o nejaký čas volá, že už to tam je, tak mu chalani idú naproti. Pizza doráža, pre mňa dokonca doráža plechovka Plzne. Neskutočné buržujstvo a číra dokonalosť. Samo na transakcii trochu škoduje, ale berie to na seba, za čo sme mu velice povďační. Andrej s Romanom tvrdia, že tá ich pikantná nie je pikantná. Ja mám rovnakú a mne príde pikantná tak akurát. Vyhlasujem, že buď mi spravili inú, alebo majú vypálené chuťové poháriky. Andrej vraví, že skôr to druhé.
Napapaní sa ukladáme spať. Požičiavam Laure spacie ponožky. Sú parádne hviezdy, sem-tam padne meteor. Už pomaly začínajú perzeidy, ale nie všetko lieta z tej strany. Tým, čo sú vonku, sa pokúšam ukazovať, kde je aké súhvezdie, tí, čo sú vnútri, vraj počuli tiež a predstavovali si. Spí sa krásne. Nad ránom sa budím, lebo som smädný. Idem si po fľašu s vodou. Celá obloha sa otočila, tam kde bol večer letný trojuholník, je teraz Pegas, vidieť Veľkého psa so Síriom aj Plejády. Opäť zaspím, ešte raz sa budím na východ slnka, potom až na budík.
Štvrtok 8. 8. 2024 (22,3 km, prevýšenie +748 m)
Po včerajšom ťažkom dni máme budík na pol ôsmu. Vstávame, raňajkujeme a balíme sa.
Dnes ráno nás opúšťa Samo. Včera ho škaredo odrali boty. "No a ten deviaty bol tiež neúprosný a tak sme tu teraz zostali len ôsmi." Ide do sedla stopovať do Krásnohorského Podhradia, berie so sebou smeti aj plechovku od piva. So smeťami mu takmer zverím aj tesnenie do záchoda, ktoré vláčim z Popradu celú štreku, ale na poslednú chvíľu ho zachránim. Moja naivná predstava bola, že keď sme to včera potiahli o hodinu ďalej, tak by bola škoda skončiť po štyroch hodinách v sedle Volovec. Keď chalani pozrú, že do ďalšieho sedla Súľová je to sedem a štvrť, tak zvažujem, či je môj návrh príčetný. Zvlášť keď máme za sebou dva ťažké dni a aj náš spolupútnik Peťo si dnes dáva ľahší deň a hodlá nocovať na chate Volovec. Ozývajú sa hlasy, že by sme si z neho mohli zobrať príklad.
Doberáme vodu, upisujeme sa do knižky a vyrážame. Prichádzame do Úhornianskeho sedla, Samo tam už nie je. Absolvujeme rozumné stúpanie na Príkrad a potom zbiehame do sedla Krivé. Kedysi pradávno pred tridsiatimi rokmi som už v tomto sedle asi bol. Išli sme vtedy zo Zlatého stola (Najvyšší kopec Volovských vrchov, ale neleží na hlavnom hrebeni. Niekde v tých miestach mi kamarát pri táborení v naprostej tme nechtiac rozšliapol gitaru.) do dediny Čučma (Strašne rozťahaná dedina. Iný kamarát, inak takto flegmatik, tam vtedy uhádol "Ide zajac hip hop, kam ide zajac?" za 43 sekúnd.) Ale po tomto konkrétnom mieste žiadna stopa v pamäti nezostala.
Kúsok za sedlom je v svahu umiestnená a pekne osadená skriňa z Avie. Slúži ako útulňa. Keďže sú v nej namontované sedačky, naležato sa do nej vmestia tak dvaja ľudia. Niekto na ňu nalepil nálepku "Not bad. But have you ever been to Baden-Württemberg?" Viem si predstaviť, že keby som sa sem z posledných síl doplazil za nejakého daždivého večera, tak jasám a nejaký Baden-Württemberg mi bude hlboko ukradnutý. Opäť sa dostávame do brusnicovej oblasti, sem-tam nejaká tá brusnica padne dobre.
Od Sama sa cez SMS dozvedáme, že mu v sedle zastalo hneď prvé auto, stopol farára a teraz už je v autobuse niekde pri Lučenci.
Stúpaním s veľmi peknou scenériou sa dostávame na Skalisko, najvyšší bod našej trasy. Vyšší než Volovec, po ktorom sa Volovské vrchy volajú. Teda, tie Volovce sú tam dva, Volovské sedlo je medzi nimi. Skalisko je vyššie, než obidva. Ledaže by sa tie výšky sčítali...
Najprv vyhliadame zo skaly. Výhľad je parádny. Kúsok poniže je na zemi slovenská vlajka zaťažená kameňmi. Vyzerá to tak, že pôvodne viala na žrdi, ale nejaký silný vietor tú žrď utrhol. Keď sa vynadívame, zlezieme na lúčku ku smerovníku a obedujeme. Roman koštuje "skutočný wifon", tvrdí, že páli. Iste. Za onoho času pálili všetky wifony, teraz už len pikantné, ale tento pikantný bol. Andrej tématicky núka klobásu Volovec. Mňam. Rozmýšľame, či kvôli vode zliezť ku chate, nechce sa nám strácať a potom zase ťažko nadobúdať výškové metre. Našťastie si Paľo spomenie, že ďalej vo Volovskom sedle mala byť voda, lebo sme tam chceli táboriť.
Presúvame sa okolo prvého Volovca do sedla. Nele sedí na oranžovom leme klobúka motýlik. Andrej cestou vyťahuje spod kríku nejaký sajrajt, ktorý tam niekto vyhodil aj s kýblikom. Prihadzuje ďalšie smeti, čo stretneme po ceste, sem-tam mu niečo priložím aj ja. Časom nachádzame ďalší plastový kýblik so sajrajtom, takže ich má dva. Batoh zhadzujem už pri odbočke žltej značky, aj keď prameň je na zelenej. Musím tak tých asi sto metrov šliapať zbytočne trikrát. Dopíjam vodu. Keď ju dopijem, hovorím si, že to bude problém, ak tá studnička nebude fungovať. Studnička ale funguje. Partia starších cyklistov práve dostudničkováva. Beriem vodu, pijem a vraciam sa k batohu.
Čaká nás prejsť masív, ktorý pozostáva z troch kopcov: Čertova hoľa, Hoľa a Peklisko. Podľa tých názvov nás čakajú pekné vyhliadky. Trasa našťastie nie je úplne po hrebeni, ale úvodný stupák nás psychicky vyčerpá. Keď sa dostaneme k rázcestníku Pod Hoľou, sme pomerne zlikvidovaní. Marína to rieši tak, že z mobilu púšťa nejakú 80's didžinu. Tolerujem to na základe precedensu (viem, že muzika je silný doping a že doping sa teraz naozaj hodí, svojho času vyšliapali Juro s Lukášom na Kráľovu studňu dopovaní nejakým metalom), ale prskám. Jednak sa tam ten zvuk strašne nehodí, dvak chytím nejaký elání mindvírus, úspech v bande a vôňa viechy nie sú niečo, čo by som si chcel v hlave točiť do kolečka, ale som taký uťahaný, že sa tomu ťažko bráni. Odstup, ktorý sa štandardne vytvorí, lebo niekde nestíham šliapať do kopca, teraz udržiavam úmyselne. Rozumiem, prečo sa na DofE výpravách elektronika používať nesmie.
Po výšľape sa cesta drží viac-menej na vrstevnici. Ideme s Andrejom na chvoste. Vyhliadky sú pekné, zvlášť vľavo. Hory a oblaky. Od Kráľovej hole sa valí nejaká hrmavica, ale obíde nás. Hory ostanú zamračené, ale akurát na Kráľovu hoľu svieti slnko. Cestu spríjemňujú černice. Nakoniec začne trochu kropiť, ale ostane len pri kropení. Klesáme do sedla Súľová, aj keď to klesanie občas preruší nejaký menší stupák. Laura sa zdôveruje, že asi zajtra pôjde domov. Nedivím sa jej, aj ja som sťahaný ako kôň. Len sa trochu obávam, že to spustí masovú dezerciu.
Dorážame do sedla. Je tam asfaltka, zamknutá horáreň a vedľa nej stodola. V stodole je miesto tak na tri karimatky a vzadu v chlieve ešte na dve, ak sa tam uprace. O kus ďalej je ešte jeden dom, ktorý má sklony ruinovatieť, ale za ním je fajná kadibúdka (podľa Nely štyri a pol hviezdičky z piatich). Medzi horárňou a stodolou je pokosený trávnik optimálny na stan. Je tam aj stôl s ťažkými lavicami, jednu z nich dávame na zem, aby bolo kde variť. V každom prípade lepšie miesto na nocľah s očakávaným dažďom, ako Volovské sedlo, kde okrem vody nie je nič. Baby stavajú stan. Varím si wifon, na ktorý som sa celý deň tešil. Zvažujem, kde spať. Volím medzi betónovou podlahou pod strechou, kde nezmoknem a medzi trávou, ktorá je čiastočne prikrytá prečnievajúcou strechou horárne, kde na mňa môže nejakú vodu nafúkať. Vzhľadom na stav môjho chrbta volím to druhé a vyberám si mäkšie spanie.
Zvažujeme, čo zajtra. Ukázala sa šanca, že tie Volovské vrchy môžeme prejsť celé až do Dediniek. Som ale unavený a nemyslí mi to. Nedochádza mi preto, že niekto môže netušiť, že je takýto cieľ na dosah. Timo má v sobotu turnaj v ultimate frisbee a nechce tam prísť úplne zničený, takže chce zbehnúť zajtra rovno do Hnilca. Laura ho volá na obed k babičke. Ale súčasne ju láka možnosť doplniť prejdenú trasu na sto kilometrov. Táto možnosť je lákavá aj pre ďalších a mne stále nedopína, prečo to chcú nejak dohnať chodením okolo železnice, keď k prejdeniu celých tých vrchov už naozaj nechýba veľa. Aj keď snaha vyhnúť sa zajtrajšiemu úvodnému tristometrovému stupáku je možno znak príčetnosti. Nakoniec vyhlásim, že ja to chcem potiahnuť po červenej do Dediniek, aj keď si vzhľadom na svoj aktuálny stav vôbec nie som istý, nakoľko je to dobrý nápad. Skôr rozhodujem z moci autority mne zverenej, než by som niekoho presvedčil. Ale nakoniec nezdrhne nikto okrem Tima (ktorý má pádny dôvod), z čoho sa veľmi teším.
Niekto príde s nápadom zopakovať fintu s pizzou. Je nájdená pizzeria v Rožňave, tvária sa, že jasné, že dovezú, ale keď si uvedomia, kam až to majú voziť, tak to vzdajú. Andrej to ale nevzdá, nájde inú pizzeriu, opäť si povyberáme a tentokrát to vyjde. Diplomat Andrej ešte vybaví aj ananás zvlášť. Dodajú plnú plastovú misku, je toho viac, ako v bežnej konzerve. Tradícia baštenia ananásu v posledný večer vandra tak ostáva zachovaná. Nevládzeme dojesť všetko, nezjedenú pizzu ukladáme do podkrovia stanu ku babám, nech sa k nej nedostane zver.
Vedľa mňa sa ukladá Paľo. Ale skutočne začne pršať a na neho už strecha nedočiahne, takže sa presúva do stodoly. Po chvíli pršať prestáva. Spí sa dobre, ale budím sa o štvrtej a odvtedy už len driemem.
Piatok 9. 8. 2024 (17,4 km, prevýšenie +510 m)
Budíme sa o šiestej, nech máme časovú rezervu a stihneme vlak. Baby majú ako budík nastavených mimoňov. Vstávame. Paľo a Timo idú po vodu k prameňu skoro kilometer dole cestou, sme im veľmi vďační. Varím čajíček, raňajkujem pizzu odvčera a pálim pizzové krabice na ohnisku. Baby skladajú stan, ide im to dobre a rýchlo, stihnú to skôr, než sa vrátim z latríny.
Lúčime sa s Timom. "Sľúbil nám ten ôsmy že nás nepodvedie, ale ako vidno ostalo nás sedem." Teda Timo nás nepodviedol, validne prešiel celý pôvodne naplánovaný vander, navyše berie so sebou kýble so smeťami, ktoré sme nazbierali cestou alebo vyprodukovali. Jeho odchodom nastáva stav, že máme štyri variče na sedem ľudí, čiže 1,75 človeka na varič. Lúčime sa, nechávame ho na mieste a začíname posledný deň vandra.
Stúpame tých úvodných tristo metrov do svahu Smrečinky a potom pomaly naberáme výšku až k rázcestníku na Stromiši. Tam zhadzujeme batohy a ideme vyhliadať na Stromišovskú vyhliadku. Je parádna, pozeráme, odkiaľ sme prišli, kam pôjdeme ďalej a čo je to dole za dedinu. (Nie je to dedina, je to kráľovské mesto Dobšiná, ktoré malo už od pätnásteho storočia právo meča.)
Vrátime sa, nahodíme batohy a pokračujeme ďalej po kľukatiacej sa značke. Prechádzame okolo útulne Gálová, ktorá vyzerá veľmi sympaticky. Okrem toho, že sa tam Roman staví na latrínke, ale tentokrát jej služby nijak nevyužívame. Vyťahujem Nele kliešťa. Laura tvrdí, že zatiaľ mala v živote len jedného kliešťa, navrhujeme jej, že keď bude najbližšie nejaký ďalší k dispozícii, tak jej ho venujeme a môže vyskúšať, či sa prisaje, alebo utečie. Andrej v súvislosti s čítaním zloženia nejakej potravy vysloví vetu "Nepýtaj sa a jedz!". Automaticky predpokladám, že cituje zo socialistického hitu "Kotkodák", ale prekvapivo to tak nie je. Tak dopĺňam parte vzdelanie. Neviem, či to za ten Elán nie je až príliš veľká pomsta. Ďalej strácame výšku až k rázcestiu. Na strome nachádzame výstražnú ceduľu "NEBEZPEČENSTVO ZVÝŠENÉHO VÝSKYTU MEDVEĎA HNEDÉHO!!!", zákaz zberu lesných plodov a zákaz pohybu mimo vyznačeného turistického chodníka. Ceduľa je ale určená tým, ktorí idú tam, odkiaľ sme práve prišli. Mimo chodníkov sme (až na vrchol Pipitky) nebehali, medveďa sme nevideli, ale lesné plody sme baštili, kde sa dalo.
Čaká nás posledné seriózne stúpanie vandra na Ostrú. Aj to stúpanie je ostré. Možno najostrejšie, ktoré za celý ten čas bolo. Ale vystúpame. Cez pekné lúky prichádzame do sedla Dobšinský vrch a tam obedujeme. Paľo volá s rodinou a dohaduje si odvoz. Núkajú mu na privítanie pizzu, zdesene odmieta. Na Kruhovej zvažujeme, či si predsa len neskrátiť cestu po žltej na Mlynky, ale čas máme dobrý a nie je dôvod. Roman nás hecuje, či neprejdeme cez Dobšinský kopec, že to nie je veľa a na vrchol vidno (je tam vysielač). My chalani sa necháme hecnúť, dohodneme sa s babami, že sa stretneme pod kopcom. Hore je to celkom v pohode, dole troška členkolam, ale prechádzame bez nehody a opäť sa dole všetci nájdeme. Pri asfaltke prestupujeme na žltú. Roman vraví, že keď tu bol na Suši sústredku, tak že tá žltá bola celkom vodnatá, ale teraz je sucho. Netrvá dlho a sme na asfaltke dole. Roman vraví, že Paľo zmizol niekde vľavo, aj keď značka ide doprava. Ideme po značke. Prichádzame na stanicu, Paľo už tam je a našiel skratku.
Nejaké panie na bicykloch sa nás pýtajú, že odkiaľ ideme. My, že z Košíc. Ony, že ale odkiaľ pešo. My, že z Košíc. A že za päť dní. Na vlak čakáme asi trištvrte hodinu. Hovoríme si, že sme frajeri, všetkým zúčastneným je udelené používať stredné meno Drsoň. Zvlášť sa to hodí k Laure, Nele a Maríne. Roman, ktorý už stredné meno Drsoň má, môže používať "Drsoň kvadratický". Roman má v mobile, v ktorom má svoj aj môj lístok, 4% baterky. Laura mu požičiava powerbank, ale hádame, že vo vlaku by mohli byť dobíjačky.
V Dedinkách sa do vlaku narve masa ľudí, máme problém nájsť spoločné sedenie. Nakoniec nejaké nájdeme. Cestou do Bystrice sa dvakrát vymení sprievodca, takže nás furt niekto kontroluje. Navyše Nelin a Marínin ISIC odmietajú na prvý pokus fungovať. Pri ďalších kontrolách sa ale baby vymakajú a nové sprievodkyne perfektne inštruujú.
Prvá vystupuje Laura, ide k babičke. Lúčime sa, zabúdame nechať pozdraviť jej tata, ktorého sme stretli na vandri pred tromi rokmi. (Pozdravujeme dodatočne.) Paľo nás opúšťa v Bystrici, my prebiehame cez perón z jedného vlaku do druhého. Vo Zvolene obdivujeme krásu a dôvtipnosť zastávky Zvolen mesto. Andrej má s nami pôvodne ísť až do Žiaru nad Hronom. Ale na stanici vo Zvolene príde sprievodkyňa, že čakáme päťdesiat minút na prípoj. Tak sa Andrej dohodne s rodinou, ktorá ho vyzdvihne už vo Zvolene a tiež nás opúšťa.
Babám som sľúbil ako náhradný pôst niečo z Biblie, keď už sme raňajkovali tú oklobáskovanú a ošunkovanú pizzu odvčera, tak čítame Jozefa Egyptského. V Novej Bani vystupujeme a čakáme na náhradnú dopravu, lebo na trati je výluka. Zvečerieva sa, na nebi je kosáčik mesiaca. Autobus príde, odvezie nás do Kozároviec a tam sa znovu nahodíme do vlaku. Tentokrát sa síce sprievodkyňa nemení, ale zato sa mení číslo vlaku, takže nás musí skontrolovať ešte raz tá istá sprievodkyňa. Vo vlaku je príjemné prítmie, ľudia driemu a ja im do toho čítam Špatnou investici od Žambocha. Vydrží to skoro až do Bratislavy.
Prichádzame s asi hodinovým meškaním. Baby majú odvoz, Roman ide na nočák. Núkam mu, že ho môžeme zobrať, že to do Dúbravky nemáme ďaleko, ale nechce. Lúčime sa, Zuzka ma čaká dole pri stanici pod schodami a vezie ma domov.
Epilóg
Ťažký vander. Ešte sa tuším nestalo, že by sme prešli viac, než sme plánovali. Ale inak úplná paráda. Volovské vrchy sú zabudnuté kopce s dobrými chodníkmi a krásnymi výhľadmi, okrem nejakých cyklistov, troch SNPčkárov a dvoch miestnych sme na trase nestretli nikoho. Telo síce trpelo, ale na duši bolo dobre. Všetkým zúčastneným ďakujem. Bolo mi cťou a potešením chodiť s vami po kopcoch a rád si to, ak bude sila, s kýmkoľvek z vás zopakujem.
Plodina vandra: Černice, brusnice, pizza
Spolu sme prešli: 106,6 km (zatiaľ druhý najlepší výkon)
Celkovo sme nastúpali: 3905 m