Túto kapitolu sme rozdelili na:
V štruktúre osobnosti z psychoanalytického uhla pohľadu Sigmunda Freuda je psychika tvorená jednotou vedomia, predvedomia a nevedomia – Ja, NadJa a Ono. Nevedomú sféru ľudskej psychiky a jej štruktúru Freud popisuje nasledovne:
„Jadrom sféry nevedomia sú predstavy, zážitky a emócie vytlačené zo sféry vedomia, psychické fenomény pudových síl, podriadené princípu slasti, bez rešpektovania princípu reality. Sociálne neprijateľné tendencie sú vytláčané (vytesňované) mimo sféry vedomia. Konflikt pudových potrieb a sociálnych požiadaviek je zdrojom možného narušenia duševnej rovnováhy jedinca, neurotického ochorenia. Konanie človeka je viac než si myslíme determinované svetom „temných síl“ nevedomia, pudovou sférou. Potlačené impulzy majú prekvapujúcu silu. Pojem nevedomia je teda metaforickým vyjadrením toho, že potlačený obsah psychiky nezmizol a má vplyv.“
Prežívanie strachu každého človeka teda z veľkej časti súvisí s jedinečnosťou jeho príbehu, prežitými skúsenosťami a už od prenatálneho obdobia nášho života nás predurčuje k určitému spôsobu prežívania a ovplyvňuje všetky naše reakcie, správanie, afekty. Všetky traumatické zážitky, podľa toho v akej forme, období a intenzite nás postretli, rozhodujú o tom v akej forme v nás strach ďalej existuje. Sigmund Freud sa vo svojom diele problematike strachu venoval veľmi podrobne, vznik strachu vo svojej teórii popísal nasledovným spôsobom.
Tvrdil, že na úplnom prvopočiatku zrodu všetkých druhov strachu stojí akási prapôvodná forma strachu, archaický strach, ktorá doprevádza človeka už od jeho zrodenia. V tomto strachu majú svoj pôvod aj všetky ostatné formy strachu. Práve úkonom nášho zrodenia, v momente príchodu na tento svet, v akte pôrodu prichádzame na svet s týmto strachom, či skôr presnejšie sa v nás týmto spôsobom rodí aj strach. Z neho sa v priebehu nášho života postupne vyvíjajú všetky ostatné strachy. Počas pôrodu zažíva človek traumu, Sigmund Freud hovorí pratraumu, archaickú traumu, počas ktorej sa gradujúcim dráždením nervového systému a zvyšovaním frekvencie vonkajších podnetov aktivujú určité dráhy v ľudskom mozgu, ktoré sú zodpovedné za elimináciu nebezpečenstva a spracovanie strachu. V neskoršom živote sa stáva tento strach len akousi spomienkou na prvý zažitý, archaický strach, ktorý takýmto spôsobom pociťujeme v nevedomých vrstvách našej osobnosti ako reprodukciu pocitu nebezpečenstva, ktorým bol sprevádzaný náš príchod na tento svet. Tento druh strachu vzniká automaticky – Freud ho nazýva aj automatický strach.
V priebehu vývoja jedinca, zložky Ja a NadJa, vyvíja na signálny strach, pričom je inštancia Ja uschopnená sama pociťovať strach. Signálny strach by sme mohli nazvať aj obranný strach. Tento strach je pociťovaný ako katastrofálne možné následky určitých situácií, ktoré vedome nie sú správne vyhodnocované, skôr pociťované len ako akýsi starý strach, ktorý v sebe nosíme. Takéto spomienky na epizódy strachu vytvárajú pamäť, ktorá je v nás uchovávaná ako komplex, ktorý sa v nás týmto stáva nadčasovým a trvalo tak ovplyvňuje naše správanie.
Tento predstaviteľ modernej psychológie definoval strach z kozmického hľadiska. Rozdelil ho do štyroch síl, ktoré pôsobia na všetky veci na Zemi. Naša planéta, Zem, obieha v určitom pohybe a rytme okolo Slnka, teda sa pohybuje okolo centrálnej hviezdy našej slnečnej sústavy. Spolu s tým sa Zem točí okolo svojej osi. Rotuje. Zem počas toho vysiela príťažlivú silu, teda centripetálnu silu a presne opačnú odstredivú alebo teda centrifugálnu.
Aby sme lepšie pochopili prečo sú všetky tieto sily také dôležité a potrebné, skúsme si predstaviť, že by tu jedna z nich nebola alebo by chýbala. (Fritz Riemann, 2011)
Rotácia: Rotácia by sa dala prirovnať k individuálnosti. Človek ako jednotlivec sa chce od ostatných odlišovať, nie byť rovnaký. Človek má tendenciu byť sám sebou a tvoriť si svoju vlastnú osobnosť. K takejto snahe však patrí aj riziko osamelosti a opustenosti, v prípade, že by sa jedinec veľmi odlišoval od ostatných, a tiež strach, že nebude iný a splynie s kolektívom. Dalo by sa to prirovnať k pyramíde. Spodok je to, čo máme všetci spoločné, a vrch predstavuje jedinečnosť každého človeka.
Obiehanie Zeme okolo Slnka: Je to prirovnávané k začleňovaniu sa do spoločnosti. Je potrebné začleniť sa do spoločnosti prostredníctvom dôvery a odovzdávanie sa druhým ľuďom. Avšak aj tu existuje strach z opaku. Hrozí tu riziko závislosti od druhých ľudí. Ak sa naopak človek o začleňovanie nesnaží, môže to viesť k izolácii a samote.
Centripetálna sila: Mohli by sme to prirovnať k prianiu byť úspešný, schopnosti plánovať budúcnosť, alebo k túžbe po stabilnom zamestnaní. Táto sila je však tiež spojená so strachom z dobrodružstva, z neznámeho. Keby táto sila neexistovala, nemali by sme sny a ciele.
Centrifugálna sila: Je to niečo ako túžba po zmene, či premene, po niečom novom. Keby sme sa tohto vzdali, zostali by sme stále rovnakí. (Lívia Štocková, 2013)
Psychika sa v teórii Carla Gustava Junga skladá z vedomého Ja, osobného nevedomia, kolektívneho nevedomia. Osobné nevedomie je podľa Karla Gustava Junga vytvárané vecami vytesnenými z jeho vedomia, čiže je u každého jedinca jedinečné.
Veľmi dôležitú zložku podľa neho tvorí taktiež kolektívne nevedomie. Je vytvárané evolúciou a dedičnosťou. Je to podvedomé konanie ľudí ako celku a nie je individuálne. Mohli by sme sem zaradiť všetky povahy človeka, ktoré sa od ostatných ľudí nelíšia alebo líšia len veľmi málo. Jeho korene siahajú až k nehumánnym predkom človeka, ktorí sa museli vysporiadať s novými skúsenosťami.
Persona tvorí povrchovú zložku osobnosti, ktorá udržuje medzi ľudskou bytosťou aj jej okolitým svetom stály kontakt. Ľudská bytosť by sa s ňou nemala identifikovať, pretože podľa Carla Gustava Junga je hlavným poslaním každého človeka dostať sa do čo najvyššieho stupňa sebauvedomenia, jedinečnosti a individuality. (Říčan Pavel, 2010) Tento proces je špecifický proces u každej osoby nazývaný aj individuácia a spočíva v rozvíjaní dynamických aspektov.
Z pohľadu Carla Gustava Junga majú emócie veľmi dôležitú úlohu. Často ich pomenovával ako citovo ladené komplexy. Jung rozpoznal neskutočne veľa strachov, ktoré nás ovládajú. V zoradení strachov podľa Junga môžeme rozpoznať pokus o zoradenie podľa prevládajúceho správania.
Podľa Junga, kto má strach, vyhľadáva hluk, pretože tým bráni vnímaniu strachu. Hluk poskytuje človeku istotu, lebo v hluku sa jednotlivec stratí. Jungove slová znejú: “V tichu by strach nútil človeka rozmýšľať a len ťažko si dokážeme predstaviť, čo všetko by mu prišlo na rozum.”
Existuje veľa mladých ľudí, ktorí sa boja života. Ktorí sa boja skočiť do prúdu divej rieky, po ktorej tak túžia. Existuje však oveľa viac starých ľudí, ktorí sa boja smrti. Mladí ľudia ktorí sa boja života sa tiež potom v starobe častejšie boja aj smrti. (Carl Gustav Jung, 1994)
Podobne ako u Sigmunda Freuda môžeme aj u Junga na začiatku nájsť pôvodné strachy od ktorých sa všetky dnešné odvíjajú.