Ježiš

V predošlej kapitole sme hovorili o tom, že kresťania nasledujú učiteľa z Nazareta menom Ježiš. V tejto kapitole si o ňom povieme niečo viac. Už by ste mali mať prečítané Matúšovo evanjelium, takže máte predstavu, o čom bude reč.

Ježiš sa narodil v Betleheme za vlády kráľa Heroda Veľkého. Herodes bol spočiatku rozumný kráľ, bol zadobre s Rimanmi (za kráľa bol vymenovaný rímskym senátom), dokázal zlikvidovať lupičské bandy, zemi zabezpečil prosperitu a relatívny mier, nechal zväčšiť Jeruzalemský chrám na dvojnásobok pôvodnej veľkosti, mnoho staval a darilo sa mu aj vojensky. Na staré kolená však prepadal paranoji. Čiastočne oprávnenej, lebo jeho deti proti nemu aj proti sebe navzájom intenzívne intrigovali a rady by sa chopili moci. Ľudí, ktorých odpravil, bolo v kráľovskom paláci dosť, vrátane jednej manželky a troch synov. Z tohto hľadiska bolo jeho nariadenie vyvraždiť v Betleheme a na okolí všetkých chlapcov do dvoch rokov len jednou z viacerých podobných epizód. Hlavný strach, ktorý Herodes mal, pramenil z toho, že Ježiš, ktorého mudrci z východu popísali ako „novonarodeného židovského kráľa“, sa narodil v Betleheme. Betlehem bol mestom, z ktorého pochádzal kráľ Dávid. Dávidovská dynastia bola pre Židov dôležitá a pokladali ju za jedinú platnú. O Herodesovi sa ale pochybovalo, či je vôbec Žid, aj keď bol ako Žid vychovaný. Jeho predkovia boli Edomčania. Mal síce židovskú babičku, ale jeho matka bola nabatejská princezná. Preto v možnom kráľovi z Betlehema videl nebezpečnú konkurenciu nielen pre seba, ale aj pre celý svoj panovnícky rod. Ježišova rodina však ušla do Egypta a Ježiš tak smrti zatiaľ unikol.

Herodes krátko nato umrel na nejakú bližšie neurčenú, ale značne nepríjemnú chorobu. (Pri tom nechal uväzniť izraelských veľmožov a rozkázal ich popraviť, keď umrie, aby ho národ patrične oplakával. Ale keď umrel, rozkaz nevykonali a pustili ich.) Keď sa Ježiš s Jozefom a Máriou vrátili z Egypta do Izraela, zistili, že v Judei vládne Herodesov syn Herodes s prímením Archelaus. Ten sa podal na otca a pri istej príležitosti zrušil oslavu Veľkej noci a zmasakroval tritisíc obyvateľov Jeruzalema. A tak radšej Ježišova rodina nezostala v Judei, ale presunuli sa do Galiley a usadili sa v Nazarete, odkiaľ pochádzala Mária. Tam síce tiež vládol Herodesov syn, tiež sa volal Herodes, ale bol to iný človek, prímenie mal Antipas. Situácia tam vyzerala byť o niečo bezpečnejšia. (Nie o veľmi. Antipas bol ten, kto neskôr nechal popraviť Jána Krstiteľa a podieľal sa aj na Ježišovej smrti.) Herodes Antipas proti Herodesovi Archelausovi úspešne intrigoval. Navyše sa ľudia na Archelausa sťažovali, lebo s krutosťami neprestával. Tak ho po desiatich rokoch vlády Rimania zosadili, odoslali do Vienne v dnešnom Francúzsku a Judei vládli (za značnej nespokojnosti Židov aj Samaritánov) rímski správcovia. Pontius Pilát bol z nich piaty v poradí.

Ježiš bol pokladaný za tesárovho syna, sám pracoval ako tesár, až kým nemal niečo vyše tridsať rokov. Vtedy vystúpil verejne a začal hlásať: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ (Mt 4,17)

Jasne. A tak sa z neho stal veľký morálny reformátor.

To ani nie. Dobro a zlo sa Ježišovým príchodom nezmenili. Kresťania prvých storočí (napríklad historik Eusebius narodený okolo roku 260) sa proti tomu, že by Ježiš zavádzal v morálke nejaké novoty, pomerne rázne ohradzovali. Slovo „pokánie“, po grécky metanoia, znamená zmenu zmýšľania. Ježiš samozrejme vysvetľuje, ako presne tá zmena má vyzerať. Dovoláva sa pri tom ale Mojžišovho zákona, ktorý jeho poslucháči väčšinou dobre poznali. Pri tom kládol dôraz nie na formálne dodržanie zákona, ale práve na zmenu zmýšľania. Napríklad učil:

Počuli ste, že otcom bolo povedané: „Nezabiješ!“ Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie: „Hlupák,“ pôjde pred veľradu. A kto mu povie: „Ty bohapustý blázon,“ pôjde do pekelného ohňa.

(Mt 5,21–22)

Prikázanie „Nezabiješ!“ nebolo pre Židov žiadnou novinkou. Desatoro poznali už vyše tisíc rokov. To, čo Ježiš zdôrazňoval, bolo, že rozhodnutie niekoho zabiť rastie a klíči v ľudskom vnútri. Nejde preto ani tak o to, nezabiť niekoho, na koho má človek veľkú zlosť (aj keď aj v takej situácii je veľmi dôležité toto prikázanie poznať a rešpektovať), ale ide o to, vôbec nepripustiť, aby v mojom vnútri vyrástol taký veľký hnev, aby som chcel niekoho zabiť. Presne toto znamená ono „zmeňte zmýšľanie“, čiže „robte pokánie“.

Mimochodom, ani toto nebola pre Židov novinka. Svedčí o tom Ježišova odpoveď na otázku jedného farizeja. (Slovo farizej nie je nadávka. Farizeji boli zbožní Židia, ktorí sa usilovali brať svoju vieru vážne, aj keď kládli dôraz najmä na formálnu stránku veci. Farizej bol napríklad pôvodne aj apoštol Pavol.)

„Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“

On mu povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“

(Mt 22,36–40)

Aj tu Ježiš zdôrazňuje pokánie, čiže zmenu vnútorného postoja. Tvrdí, že celý Zákon je dôsledkom lásky k Bohu a k blížnemu a že o túto lásku máme usilovať. Ale ani tieto prikázania Ježiš nevymyslel. Obe pochádzajú z Mojžišovho zákona. To prvé z nich je súčasťou modlitby Šema Jisra'el, ktorú sa zbožní židia dodnes modlia dvakrát denne a je to priamy citát z piatej knihy Mojžišovej (Dt 6,4–9). To druhé je pre zmenu citát zo štvrtej knihy Mojžišovej (Lv 19,18).

Keď teda Ježiš nezavádzal morálne novoty, prečo ho ľudia počúvali?

Z rôznych dôvodov. Jeden je ten, že aj niektoré staré veci treba pripomínať, lebo ľudia majú sklony zabúdať na ne. Za Ježišom však chodili masy ľudí aj preto, lebo robil zázraky. Väčšinou uzdravoval.

Zázraky? To ako vážne?

No, vážne.

V také veci ešte dnes niekto verí?

Nie len verí, ony sa občas aj dejú. Napríklad lekársky úrad v Lurdoch registruje niekoľko zaujímavých prípadov a pri ich skúmaní berie veci pomerne seriózne. Vzhľadom na to, že niektoré kritériá ohľadom toho, či sú nejaké veci medicínsky vysvetliteľné, alebo nie, sa môžu v čase meniť, je novší pohľad z roku 2014 k dispozícii v článku v Journal of the History of Medicine and Allied Sciences.

Ale zázraky nie sú celkom to, o čo v kresťanstve ide. Môžu vzbudiť pozornosť a prispieť k poznaniu, že niektoré veci nie sú až také zrejmé, ako sa zdá na prvý pohľad. Ale už minule sme spomínali, že definitívny cieľ ľudského života nie je na tomto svete a účelom zázrakov nie je zabezpečiť nám tu trvalé pohodlie.

Zázraky sú divácky vďačná vec. Ale túžba po tom, aby sa všetky naše problémy zázračne vyriešili, nie je dobrým dôvodom, prečo by sa človek mal stať kresťanom. S týmto prístupom mal problém aj Ježiš. V šiestej kapitole Jánovho evanjelia sa popisuje, ako zázračne rozmnožil päť chlebov a dve ryby, takže sa z toho najedla veľká masa ľudí (Matúš to odhadol na päťtisíc mužov okrem žien a detí (Mt 14,21)) a ešte ostalo dvanásť košov zvyškov. Výsledok bol ten, že z Ježiša chceli spraviť kráľa. A dožadovali sa, že chcú ďalšie jedlo, lebo aj Mojžiš pravidelne dával ich praotcom mannu. (To, ako praotcovia nad mannou krútili nosom a dožadovali sa nejakého iného jedla, dočasne upadlo do zabudnutia. Aby sme zacitovali zo štvrtej knihy Mojžišovej: „Kto nám dá jesť mäso? Rozpamätúvame sa na ryby, ktoré sme zadarmo jedávali v Egypte, na uhorky a dyne, na pór, cibuľu a cesnak. Teraz nám ide do zahynutia. Ničoho tu niet. Okrem manny nevidia naše oči nič!“ (Nm 11,4–6)) Ježiš im vysvetľoval, že im neprišiel robiť bufet zadarmo a že má pre nich niečo dôležitejšie, čo vedie k večnému životu. Výsledok bol, že „Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili.“ (Jn 6, 66)

Ježišove zázraky nie vždy budili nadšenie. Niekedy naopak budili rozhorčenie a musel ich robiť tajne:

Tam bol človek s vyschnutou rukou. Oni sa ho pýtali: „Slobodno v sobotu uzdraviť?“ Chceli ho totiž obžalovať. On im povedal: „Nájde sa medzi vami človek, ktorý by svoju jedinú ovcu nechytil a nevytiahol z jamy, keby mu do nej padla, hoc aj v sobotu? A o koľko viac je človek ako ovca! Teda v sobotu slobodno dobre robiť.“ Potom povedal človeku: „Vystri ruku!“ On ju vystrel a bola zasa zdravá ako druhá. Farizeji vyšli von a radili sa o ňom, ako ho zahubiť. Ježiš to vedel, preto odtiaľ odišiel. Mnohí šli za ním a on ich všetkých uzdravil, len im pohrozil, aby ho neprezradili.

(Mt 12,10–16)

Keď Ježiš vzkriesil štyri dni po pohrebe svojho priateľa Lazára, tiež to nebolo niečo, čo by spôsobilo, že ho budú nasledovať všetci. Naopak, „Veľkňazi sa rozhodli, že zabijú aj Lazára, lebo preň mnohí Židia odchádzali a uverili v Ježiša.“ (Jn 12,10–11)

Zvlášť drsne sa to, že zázraky samy o sebe s ľuďmi veľa dobrého spraviť nemusia, ukázalo, keď Ježiša ukrižovali. Okolostojaci veľkňazi, zákonníci a starší sa mu posmievali: „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť. Je kráľom Izraela; nech teraz zostúpi z kríža a uveríme v neho.“ (Mt 27,42) Evidentne nikto z nich nespochybňoval, že Ježiš ľudí uzdravoval a zachraňoval. To, že robil zázraky, ale nezmenilo nič na ich spokojnosti z faktu, že je konečne ukrižovaný a bude od neho pokoj. Veci nakoniec dopadli inak, než si predstavovali, ale to vtedy ešte netušili. Ako vravel Ježiš v jednom zo svojich podobenstiev: „Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.“ (Lk 16,31) Aj sa tak stalo.

Zázraky sú dôležité, lebo tým, ktorí sú ochotní počuť, niečo hovoria o Ježišovi. Boh nám však môže siahnuť do života aj bez toho, aby sa popri tom diali nejaké medicínsky či inak ťažko vysvetliteľné veci. Na druhej strane, ak zázrak nespraví, neznamená to, že život nemá zmysel. A ak ho spraví, nutne to neznamená, že to všetkým zúčastneným prospeje.

Dobre. Takže Ježiš nehlásal žiadnu novú morálku a zázraky síce robil, ale o ne až tak veľmi nejde. Prečo ho teda nasledovať dnes, ako to robia kresťania?

Kvôli tomu, že sa priblížilo nebeské kráľovstvo. To je vec, ktorú si kresťania, pokiaľ svoju vieru berú vážne, nechcú nechať ujsť. O ňom bude reč nabudúce. Skúste dovtedy dočítať to Jánovo evanjelium.

Tak si to zase zhrňme: Ježiš bol učiteľ, ktorý účinkoval za vlády Heroda Antipasa a rímskeho správcu Pontia Piláta. Chcel od ľudí, aby zmenili zmýšľanie a usilovali sa o dobro. Robil zázraky, väčšinou uzdravoval, aj keď mu to spôsobovalo problémy, nejakých ľudí tak naštval a nejakých nepresvedčil. Rozprával o tom, že sa priblížilo Božie kráľovstvo, o ktorom ešte bude reč. Je to dobré zhrnutie?

Áno.