Nezabiješ

Druhé z troch prikázaní, ktoré majú za úlohu chrániť náš vzťah k životu, má stručné znenie:

„Nezabiješ.“

V Deuteronómiu znie:

Nezabiješ!

(Dt 5,17)

Toto prikázanie mi príde ako samozrejmosť.

Nie je. Stačí sa pozrieť do histórie alebo na titulky bulvárnych novín. Hneď prvý príbeh v Biblii, ktorý nasleduje po vyhnaní z raja, je príbeh o vražde:

Po nejakom čase Kain priniesol obetu Pánovi z poľných plodín. Aj Ábel obetoval podobne z prvotín svojich oviec, z tých najtučnejších. A Pán zhliadol na Ábela a na jeho obetu. Na Kaina však a na jeho obetu nezhliadol. Kain sa veľmi rozhneval a zamračila sa mu tvár. Tu povedal Pán Kainovi: „Prečo sa hneváš a prečo sa ti zamračila tvár? Či nie je to takto: Ak robíš dobre, môžeš sa vystrieť, ale ak dobre nerobíš, číha hriech pri dverách a sleduje ťa jeho žiadostivosť, a predsa ty ju máš ovládať?“ Tu Kain povedal svojmu bratovi Ábelovi: „Vyjdime si von!“ A keď boli na poli, napadol Kain svojho brata Ábela a zabil ho. A Pán povedal Kainovi: „Kde je tvoj brat Ábel?“ On však odvetil: „Neviem. Či som ja strážca svojho brata?“ Pán povedal: „Čo si to urobil?! Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne. Buď teraz prekliaty zo zeme, ktorá otvorila ústa, aby pila krv tvojho brata z tvojich rúk! Keď budeš obrábať pôdu, neprinesie ti nijakú úrodu. Budeš nestály a túlavý na zemi.“

(Gn 4,3–12)

Tento príbeh hovorí o viacerých veciach. V prvom rade o tom, že ľudský život je vzácny a posvätný. Už na úplnom začiatku Genezis je pri stvorení o človeku povedané „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“ (Gn 1,27) Sme na Boží obraz. Znamená to, že sa na Boha podobáme. Jednak tým, že máme rozum a môžeme veciam rozumieť. Jednak tým, že máme slobodnú vôľu, vďaka ktorej môžeme robiť dobré veci (alebo zlé veci, tým však Boží obraz v sebe ničíme). Minule sme rozprávali o tom, že dar života je dobrý dar, aj keď je život ťažký. Keď niekto spácha vraždu, zničí tak Boží dar aj Boží obraz vložený do iného človeka. A taká vec volá k Bohu. V istom zmysle je vražda najhoršia vec, ktorej sa môže človek dopustiť voči inému človeku.

Druhá vec, ktorú si na tom príbehu môžeme všimnúť, je, že vraždu predchádzal Kainov hnev. Nepomohlo ani to, že ho Boh upozornil, že má namiesto toho, aby sa zlostil, prestať robiť lotroviny. Veci treba riešiť skôr, než dôjde k vražde. To, že nemáme dopustiť, aby nám hnev prerástol cez hlavu, spomínal aj Ježiš v kázni na hore: „Počuli ste, že otcom bolo povedané: »Nezabiješ!« Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie: »Hlupák,« pôjde pred veľradu. A kto mu povie: »Ty bohapustý blázon,« pôjde do pekelného ohňa. Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar.“ (Mt 5,21–24)

Hnev samozrejme nemusí byť jedinou príčinou, prečo ľudia vraždia. Dôležité je, že nesmieme vraždiť zo žiadneho dôvodu. Či už je to hnev, vypočítavosť, snaha vyhnúť sa zodpovednosti, zisk, túžba po pomste, triedna či iná nenávisť, rasizmus alebo eugenika. Na tieto veci si musíme dávať rovnaký pozor, ako na hnev, aby v našom srdci nezapustili korene. V mene každej z nich sa už vraždilo, niekedy aj masovo.

Takže nesmieme nikoho zabiť ani v sebaobrane?

Slovenčina rozlišuje medzi „zabiť“ a „zavraždiť“. Zavraždiť znamená úmyselne usmrtiť nevinného. Hebrejčina to má podobne. Zabiť sa hebrejsky povie harag, zavraždiť sa povie racach. V desatore je použitý ten druhý výraz. Presnejší preklad by teda bol „Nezavraždíš!“

Človek má plné právo brániť sa a chrániť svoj život. Osobná obrana môže mať dva dôsledky, jeden je záchrana života, druhý je usmrtenie agresora. Ten prvý je chcený, ten druhý nie. V takomto prípade nejde o vraždu. Oprávnená obrana môže byť nielen právo, ale aj závažná povinnosť toho, kto je zodpovedný za život druhých. Treba však dať pozor, aby človek nepoužil prostriedky neprimerané situácii. Je dobrý dôvod, prečo je až na extrémne prípady použitie násilia v civilizovaných krajinách vyhradené nositeľom verejnej moci, ako je polícia a armáda. V prípade, že k obrane ľudských životov sú dostatočné nekrvavé prostriedky, povinnosť chrániť ľudský život sa týka aj verejnej moci.

Ak príde k vojne, tak tie nekrvavé prostriedky asi stačiť nebudú.

Niekedy nestačia. Preto je dôležité snažiť sa o to, aby k vojne nedošlo. A aj v prípade, že dôjde na oprávnenú obranu vojenskou mocou, je potrebné zvážiť štyri veci: aby škoda spôsobená útočníkom bola trvalá, ťažká a istá, aby sa všetky ostatné prostriedky, ako konflikt ukončiť, ukázali nepoužiteľné alebo neúčinné, aby bola odôvodnená šanca na úspech a aby použitie zbraní nemalo za následok väčšie zlá a neporiadky, než je zlo, ktoré sa má odstrániť. Zhodnotiť, či sú splnené všetky štyri tieto podmienky, je zodpovednosťou tých, ktorí majú na starosti spoločné dobro.

Vojna je zlá. Prináša veľkú nespravodlivosť a často sa v nej nerozlišuje, či sú zabíjaní nevinní. Mimochodom – v počte nevinných obetí sa vojnovým konfliktom vyrovnajú umelé potraty.

Zase potraty? Čo s tým kresťania stále majú?

Ten problém je starší ako kresťanstvo. Hippokrates z Kósu bol jeden z najvýznamnejších lekárov histórie. Žil okolo roku 400 pred Kristom a vďačíme mu za také základy medicíny, ako je klasifikácia chorôb, použitie klinického pozorovania či prognózy v liečbe. Od neho pochádza aj Hippokratova prísaha, ktorú skladali lekári od jeho čias až do doby pomerne nedávnej. V nej budúci adepti lekárskej vedy pri Apolónovi, Asklépiovi, Hygiei a Panakei prisahali, že (okrem iných vecí) dodržia toto: „Spôsob svojho života zasvätím podľa vlastných síl a svedomia úžitku chorých a budem ich ochraňovať pred každou škodou a bezprávím. Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku, ani sám nikdy na to nedám podnet. Nijakej žene nepodám prostriedok na vyhnanie plodu.“ Z tejto prísahy sú ohľadom potratov zrejmé dve veci. Jednak tá, že už v roku 400 pred Kristom bol o isté služby záujem. Jednak tá, že slušný doktor také veci nerobí.

Kresťania sú dedičia judaizmu aj antiky a ctia prikázanie „Nezabiješ!“ aj v tomto konkrétnom prípade. Už v najstaršom katechizme, ktorý bol kedy napísaný (volá sa Didaché a niektoré staré cirkevné obce ho dokonca pokladali za súčasť Nového zákona) sa vyslovene uvádza „Nezabiješ nenarodené ani narodené dieťa!“ (2. kapitola). Úplne rovnaká veta stojí v Barnabášovom liste (19,5). (Barnabáš bol človek, ktorý odporučil Ježišovým apoštolom svätého Pavla, pretože Pavol sa cestou do Damašku obrátil a prestal kresťanov prenasledovať.) V liste Diognetovi, ktorý bol napísaný okolo roku 130 a v ktorom autor vysvetľuje neinformovanému Grékovi, čo sú vlastne kresťania, píše: „Uzatvárajú manželstvo ako všetci ostatní, plodia deti, ale svoje potomstvo neničia.“ (5,5) V tomto prípade sa nešpecifikuje, či ide o narodené, alebo nenarodené potomstvo. V okolitom pohanskom svete však bolo bežné ničiť oboje. Tertulián sa vo svojom spise Apologeticus napísanom okolo roku 200 bráni proti obvineniam, že kresťania vraždia malé deti, takto: „V našom prípade, keď je vražda raz navždy zakázaná, nesmieme zničiť ani plod v maternici, zatiaľ čo ľudská bytosť ešte získava krv z iných častí tela na svoju obživu. Brániť narodeniu je len rýchlejším zabíjaním človeka; nezáleží ani na tom, či odoberieš narodený život, alebo zničíš ten, ktorý sa k narodeniu chystá.“ (Apologeticus 9)

Je nenarodené dieťa vôbec človek?

Má ľudskú DNA rôznu od DNA rodičov, žije, rastie a ak mu nikto nejako zásadne neublíži alebo sa niečo vážne nepokazí, o tri roky bude hovoriť a o šesť rokov bude chodiť do školy. Isteže je to človek.

Ľudia to tak vnímali oddávna. Okrem toho, čo už sme povedali, o tom svedčí napríklad aj sviatok Zvestovania Pána. Pre kresťanov je Ježišovo vtelenie zásadná udalosť. Slávi sa 25. marca, čo je deväť mesiacov (teda trvanie celého tehotenstva) pred Vianocami. A slávi sa tak prinajmenšom od roku 525. Podobne je to so sviatkom Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Ten sa slávi 8. decembra, čiže deväť mesiacov pred sviatkom Narodenia Panny Márie a slávi sa tak už od 9. storočia. Keď sa katolíci modlia ruženec a popri tom si pripomínajú udalosti z Ježišovho života, v jednom desiatku si zvlášť pripomínajú aj čas, keď Ježiša Mária nosila pod srdcom, pričom sa jednalo o prvý trimester jej tehotenstva.

A čo ak je v ohrození život matky?

Záleží na miere ohrozenia. Potrat nie je terapia. Zachrániť život matky je však chcená vec. Ak v takomto prípade dôjde k usmrteniu dieťaťa, je to neželaný dôsledok. Niekedy sa žena môže vzdať svojho práva na život, aby zachránila dieťa. Spravila to napríklad svätá Gianna Beretta Molla, lekárka, ktorej v druhom mesiaci tehotenstva našli nádor na maternici. Spomedzi ponúkaných terapií vybrala tú, ktorá bola pre dieťatko najšetrnejšia. Dcéru (ktorá je dnes lekárka), šťastne donosila, ale týždeň po pôrode zomrela na zápal pobrušnice. Svätú Giannu si pripomíname ako hrdinku. Takáto voľba nie je vždy možná. To však nemá nič spoločné so situáciou, keď je zabitie dieťaťa chcené.

Už sa stalo. Bola som na potrate. Má pre mňa ešte zmysel zaoberať sa kresťanstvom?

Samozrejme. Ježiš zomrel za mnohé hrôzy, ktoré ľudia porobili. Stále má zmysel odvrátiť sa od vlastnej minulosti a hľadať Boha. Treba vziať vážne pokánie a zmeniť sa, lebo sa priblížilo Božie kráľovstvo. Už sme spomínali svätého Mojžiša Čierneho, ktorý bol pôvodne hrdlorez. Keď sa mohol obrátiť on, tak sa môže každý. Pri takejto zmene môže pomôcť krst a sviatosť zmierenia. O sviatostiach ešte bude reč.

V Hippokratovej prísahe sa spomínalo „ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku“. To je o eutanázii?

Áno. Život je dobrý dar, aj keď je ťažký a blíži sa ku koncu. Lekári majú tíšiť bolesť a pomáhať, ako je v ich silách, aby mohli pacienti, nakoľko je to možné, žiť pokojne aj v tejto fáze života. Ale vraždiť nesmú. Sľúbili, že nikomu nespôsobia škodu.

Musí teda človek svoj život predlžovať aj za cenu bolesti?

Nie nutne. Človek môže odmietnuť liečbu „za každú cenu“ a rozhodnúť sa, že vzhľadom na neistý výsledok, nebezpečie či iný vážny dôvod ju už nebude podstupovať. Čas zomrieť raz príde a človek to môže prijať a zmieriť sa s tým. Nesmie však svoje zomieranie aktívne urýchliť a siahnuť si na život. Ani chcieť od iných, aby na jeho život siahli. Čas odchodu je treba nechať na Bohu. Svoj život spravujeme, ale nevlastníme.

Takže samovražda tiež spadá pod toto prikázanie?

Áno. Zabitie seba je zabitie ako každé iné. Ničíme tak Boží obraz v nás. Navyše, keď sa človek minie s cieľom v niečom inom, môže mu časom dôjsť, že je mimo. Môže sa zmeniť a zmysel svojho života s Božou pomocou opäť nájsť. Ale keď si človek zúfa a zmysel svojho života odmietne natoľko, že sa rozhodne sám seba zničiť, to sa napravuje zle, pretože na nápravu a ľútosť už nie je čas.

Okrem toho sa samovražda podobá v istom zmysle na dezerciu. Môže byť nákazlivá. Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa nemáme zriekať zodpovednosti za svoj život.

Nemáme strácať nádej na večnú spásu ľudí, ktorí si vzali život a máme sa za nich modliť. Boh im môže dať príležitosť na ľútosť cestami, ktoré pozná len on sám. Ale o svoj život a svoje telo sa máme starať. Do toho patrí aj pravidelná údržba a zvyk chrániť sa pred vecami, ktoré nám škodia.

Toto prikázanie teda hovorí, že nesmieme vraždiť. Ani tých, ktorých neznášame, ani tých, ktorí nám prekážajú, ani nenarodených, ani starých, ani seba. Pretože všetci v sebe nesú Boží obraz a ten nie je dovolené zničiť. Máme však právo chrániť vlastný život, ak by nám niekto chcel ublížiť. Je to dobré zhrnutie?

Je.