Syn (vzal si telo)

Krédo ďalej pokračuje:

On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom. Za nás bol aj ukrižovaný za vlády Poncia Piláta, bol umučený a pochovaný, ale tretieho dňa vstal z mŕtvych podľa Svätého písma. A vystúpil do neba, sedí po pravici Otca. A zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych a jeho kráľovstvu nebude konca.

O viacerých veciach, ktoré sa tu spomínajú, sme už hovorili. V kapitole o Baránkovi sme spomenuli, že Ježiš prišiel priniesť svoj život ako výkupné. V predošlej kapitole sme vraveli o tom, že Kristus má dve prirodzenosti, je jednak Boh (a má jednu podstatu s Bohom Otcom, aj keď je to iná osoba), jednak človek.

Je to nejaké komplikované. To naozaj treba hovoriť o Bohu tak zložito?

Treba. Iná možnosť je totiž hovoriť o Bohu zle. Pravda je dôležitá vec. To, čomu ľudia veria, ovplyvňuje ich činy aj vzťahy. Ak ľudia veria hlúpostiam, hlúposti aj robia. Nemusí ísť len o bizarné situácie, keď človek uverí, že „geopatogénne zóny“ mu pomôže zrušiť kopa hnoja v obývačke. Oveľa horšie je, ak ľudia uveria, že na svete bude dobre, keď niekoho okradnú, zlikvidujú či lživo pripravia o dobré meno. Prípadov v nedávnej histórii by sa našlo viacero.

Ak niekto hľadá Boha, usiluje sa o vzťah s ním a pritom si o ňom myslí veci, ktoré nie sú pravda, tiež mu to môže tento vzťah výrazne skomplikovať. Zvlášť to môže byť nepríjemné, keď sa nejaký omyl (kresťania tomu hovoria blud) podáva ako niečo, čo patrí do kresťanstva. Proti tomu sa kresťania z pochopiteľných dôvodov zvykli rázne ohradzovať.

Máš nejaký príklad?

Iste. Napríklad ariáni (meno majú podľa kňaza Aria, ktorý pôsobil v Alexandrii) tvrdili, že Ježiš nie je Boh, ale je stvorený. Prívlastok „Syn Boží“ chápali len ako čestný titul. Ariov prístup síce zdanlivo zachraňuje monoteizmus, nehovorí však, prečo by smrť jedného Božieho tvora mala priniesť vykúpenie inému. Okrem toho by sa ústredný príbeh kresťanstva pokrivil. Príbeh o tom, že Boh sa stal človekom a zomrel na kríži, aby ľudí zachránil pred dôsledkami ich poblúdení, by sa zmenil na príbeh o tom, ako Boh potrestal niekoho nevinného namiesto kohosi, kto si to zaslúžil. Ľuďom, ktorí si osvoja tento prístup, potom môže Boh pripadať ako iracionálny despota.

Tento blud riešili cirkevné snemy v Nicei a v Konštantínopole, ktorému sa hovorí aj Carihrad. (Podľa týchto koncilov sa aj krédo, o ktorom rozprávame, nazýva nicejsko-carihradské.) Snem v Nicei bol pomerne búrlivý. Napríklad istá legenda hovorí, že svätý Mikuláš (áno, ten svätý Mikuláš) sa tam s Ariom pobil a preto bol dočasne pozbavený úradu a uväznený. Nakoniec však prítomní biskupi (okrem dvoch) usúdili, že Ariova náuka je nesprávna. Ariánsky pohľad dnes zastávajú napríklad moslimovia alebo svedkovia Jehovovi. Proti tomuto pohľadu sa stavia tá časť kréda, ktorú sme rozoberali v predošlej kapitole.

Aj táto časť kréda rieši nejaké bludy?

Po sneme v Nicei povstalo viacero bludov, ktoré pre zmenu kládli dôraz na Ježišovo božstvo natoľko, až popierali, že bol človek. Najextrémnejšie to poňali doketisti (z gréckeho dokein, čiže zdať sa), ktorí tvrdili, že Ježiš je Boh a teda duch a že Ježišovo ukrižovanie aj jeho samotné telo boli iba ilúzia. Doketizmus bol populárny ešte v stredoveku medzi katarmi. Monofyziti (z gréckeho monos fysis – jedna prirodzenosť) vyhlasovali, že v Ježišovom prípade si jeho božská prirodzenosť úplne podrobila tú ľudskú.

Tento prístup má tiež viaceré nevýhody. V prvom rade, ak Ježiš nebol človek, chcieť ho nasledovať a snažiť sa podľa neho meniť vlastný život môže byť nad ľudské sily. Ježiša by sme mohli obdivovať, ale nie učiť sa podľa neho žiť. Okrem toho by – aspoň v doketistickej verzii – celé vykúpenie a Ježišova smrť na kríži boli v podstate podvod. Kresťania naproti tomu veria, že Ježiš bol reálne pokúšaný, reálne prežíval hrôzu z toho, čo ho čaká, a reálne trpel. Ak by bol iba Boh a nebol by človek, toto by sa nedialo. Navyše, dostali by sme sa do problémov, ktoré sme spomenuli minule – že Boh sa nemení a Ježiš sa menil.

Toto samozrejme nie je úplný zoznam bludov. Existujú mnohé ďalšie. Napríklad adopcionisti tvrdili, že Ježiš sa narodil ako človek a Bohom sa stal až neskôr. Modalisti hlásali, že Otec a Syn (aj Duch Svätý) sú tá istá osoba, len vystupujúca v rôznych úlohách. Nestoriáni ľudí presviedčali, že Ježiš síce je Slovo, ktoré sa stalo telom, ale nie je to Boh Syn. A tak ďalej.

Časť kréda, o ktorej sme hovorili minule, bola o tom, že Ježiš je pravý Boh. Časť, ktorú rozoberáme v tejto kapitole, vraví, že Ježiš je skutočne človek.

V kréde sa spomína Mária ako panna. Nie je celé rozprávanie o Božom synovi len snahou zdôvodniť jej neplánované tehotenstvo?

Kresťanstvo je založené na dvoch udalostiach. Na tom, že v Ježišovi sa Boh stal človekom, a na tom, že Ježiš vstal z mŕtvych. Ľudia, ktorí vystupujú proti kresťanskému učeniu, preto pravdepodobne budú spochybňovať aspoň jednu z týchto dvoch vecí.

Na texte: „On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom“ pritom narodenie z panny zďaleka nie je tou najpodivnejšou vecou. To, čo je na tom naozaj zvláštne, dobre popísal svätý Pavol v Liste Filipanom:

On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.

(Flp 2,6–8)

Najpodivnejšia vec, ktorú kresťania tvrdia, je to, že Boh sa stal človekom. Ten, ktorý je príčinou a zmyslom celého vesmíru – toho velikánskeho vesmíru v ktorom žijeme a ktorému sa snažíme aspoň približne porozumieť – sa stal drobným tvorom na drobnej planéte kdesi v zapadnutom ramene galaxie Mliečnej cesty, aby prinavrátil iným podobným tvorom ich zmysel, o ktorý prišli vlastnou hlúposťou.

Ide o najvážnejšiu vec kresťanstva. Preto sa katolíci pri modlitbe kréda pri týchto slovách uklonia. Preto slávime Vianoce. Preto (na rozdiel od adopcionistov, nestoriánov aj ateistov) tvrdíme, že Ježiš nie je synom muža, ale že Boh sa narodil z panny, a Márii tak patrí titul Bohorodička. Ježiš je Syn Boží a syn Márie. Preto je pravý Boh a pravý človek. Dôvody, kvôli ktorým veríme v jeho božstvo, sme uviedli minule. Ježišovo zmŕtvychvstanie, ktorým potvrdil vznesené nároky, nespôsobila Mária, aby niečo zdôvodňovala.

Nemohol Boh vyriešiť naše vykúpenie nejako inak, než tak, že sa Ježiš nechal za nás ukrižovať?

Mohol. Je všemohúci. Ale urobil to takto.

Zvolil si spôsob, v ktorom bol zradený jedným zo svojich najbližších. Obžalovali ho zo vzbury proti Rímu, ktorú neorganizoval. Odsúdil ho sudca, ktorý vedel, že je nevinný, ale bál sa o svoju kariéru. Zbičovali ho korbáčmi spletenými z remeňov, ktoré mali na koncoch kovové guľôčky a háčiky. Bol ukrižovaný a tak vystavený dlhému, bolestivému a potupnému umieraniu udusením. Zažil krutý posmech od ľudí, ktorí o ňom nič netušili, aj od tých, ktorí vedeli, že mnohým pomohol, ale chceli sa ho zbaviť. Z apoštolov, ktorí s ním chodili tri roky, ho všetci okrem Jána opustili. Na prvý pohľad zlá, beznádejná a nezmyselná smrť.

Ale ako píše apoštol Peter s odvolaním sa na proroka Izaiáša: „Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť. Jeho rany vás uzdravili.“ (1Pt 2,24) Tá nezmyselnosť, v ktorej Ježiš umrel, bola naša nezmyselnosť, naše minutie sa s cieľom života, ktoré on vzal na seba.

Kratšia verzia kréda, ktoré sa modlíme v kostole, obsahuje ešte vetu: „Zostúpil k zosnulým.“ To je básnicky povedané, že zomrel?

Toto kratšie krédo sa nazýva Apoštolské a odkazuje na ešte staršiu tradíciu, než boli snemy v Nicei a Konštantínopole. Slová „Zostúpil k zosnulým.“ hovoria o niečom inom než o Ježišovej smrti, pretože tá sa už predtým spomenula vo vete: „Bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný“.

To, že Ježiš zostúpil k zosnulým, vypovedá o tom, že výkupné, ktoré zaplatil, sa netýkalo len súčasníkov a ľudí, ktorí prišli po ňom. Kristus totiž prišiel vykúpiť aj ľudí, ktorí umreli dávno pred ním. Po tom, ako zomrel, bol im to oznámiť. Vďaka jeho obete aj oni môžu prísť do spoločenstva s Bohom a naplniť svoj zmysel. Na ikonách sa to znázorňuje tak, že Ježiš vyvádza Adama a Evu z priepasti.

Prečo je zmŕtvychvstanie jednou z dvoch udalostí, na ktorých stojí kresťanstvo?

Pretože keby Ježiš nevstal z mŕtvych, bol by len jedným z mnohých nespravodlivo odsúdených v histórii. Bol by fantastom, ktorému to nevyšlo. Skutočnosť, že naozaj vstal, je potvrdením jeho slov „Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Taký príkaz som dostal od môjho Otca.“ (Jn 10,17–18) Vďaka tomu, že vstal, sa vieme spoľahnúť aj na ostatné veci, ktoré hovoril. A vďaka tomu, že vstal, vieme, že jeho obeta za nás nebola márna a bola prijatá Otcom.

A nie je to s tým zmŕtvychvstaním celé podvod?

Asi myslíš niečo takéto:

[...] prišli do mesta niektorí zo stráže a oznámili veľkňazom všetko, čo sa stalo. Tí sa zišli so staršími, poradili sa a dali vojakom veľa peňazí so slovami: „Tak vravte: »V noci prišli jeho učeníci, a kým sme my spali, oni ho ukradli.« A keby sa to dopočul vladár, my ho uchlácholíme a postaráme sa, aby sa vám nič nestalo.“ Oni vzali peniaze a urobili tak, ako ich poučili. A toto sa hovorí medzi Židmi až do dnešného dňa.

(Mt 28,11–15)

Verzia veľkňazov pôsobí pomerne nepravdepodobne. Už len z toho dôvodu, že keď ktosi spal, jeho svedectvo o tom, že v tom čase niekto niečo ukradol, nebude veľmi dôveryhodné. Okrem toho, v rímskej armáde vládla prísna disciplína a zaspať na stráži bol extrémne vážny prešľap. Počas vykopávok v Pompejach sa našla kostra rímskeho vojaka, ktorý zostal na stráži, aj keď mesto ničil výbuch sopky a všetci prepadali panike. Ježišov hrob tiež strážili rímski vojaci. Možnosť, že by tam spali, je vysoko nepravdepodobná. K peniazom preto bolo treba pridať ubezpečenie: „A keby sa to dopočul vladár, my ho uchlácholíme a postaráme sa, aby sa vám nič nestalo.“

Bez ohľadu na túto historku sa Ježiš po zmŕtvychvstaní ukázal dosť veľkému počtu ľudí. Apoštol Pavol píše: „Potom sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz; väčšina z nich žije doteraz, niektorí už zosnuli.“ (1Kor 15,6) Ale hlavne – Ježišovo zmŕtvychvstanie bola vec, za ktorú apoštoli neváhali ísť s kožou na trh. Niektorí doslovne. Apoštola Natanaela Bartolomeja pred smrťou z kože stiahli. Potom ho sťali. S ostatnými apoštolmi to dopadlo podobne. Z jedenástich, ktorí sa dožili Kristovho zmŕtvychvstania, dali desiati svoj život za to, že o jeho zmŕtvychvstaní svedčili. Jediný z nich, kto zomrel na starobu, bol apoštol Ján. Za vedomú lož je ochotný umrieť málokto.

Ježiš príde súdiť? Nemiluje všetkých?

Miluje. Prišiel preto, aby ľuďom vrátil zmysel ich života, o ktorý sa pripravili (čiže očistil ich od hriechu). Ale nie každý o to stojí. Ako povedal: „A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené. Ale kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu.“ (Jn 3,19–21)

Kresťania veria, že všetky skutky budú nakoniec odhalené. A potom príde večnosť. Tí, ktorí Boha chcú, ho uvidia a naplnia svoj zmysel. Vďaka Ježišovej obete ho nájdu napriek tomu, že ho často strácali. A tí, ktorí chcú namiesto Boha niečo iné, ho nenájdu a svoj zmysel nenaplnia. Ale vzhľadom na slobodu, ktorú dostali, s tým Ježiš už nič neurobí.

Táto kapitola sa zaoberala tým, že Boh Syn sa ako Ježiš stal človekom. Bol nám tak podobný vo všetkom okrem hriechu. Preto ho môžeme nasledovať. Vďaka tomu, že vstal z mŕtvych, sa vieme spoľahnúť aj na ďalšie veci, ktoré vravel. Ešte niečo?

Možno ešte pripomeňme toto: Ježišovo narodenie z panny nám hovorí, že veci sa neudiali tak, že nejaký človek sa dodatočne stal Bohom. Naopak, Boh sa stal človekom. Preto dávame Márii titul Bohorodička.