Cnosti

Ježiš začal svoje verejné účinkovanie tak, že od ľudí chcel, aby sa zmenili, pretože sa priblížilo Božie kráľovstvo. Keď sa staneš kresťanom a vezmeš to vážne, zmení ťa to. Keď sme hovorili o desatore, väčšinou sme hovorili o tom, čo nemáme robiť. Keď sme hovorili o milosrdenstve, hovorili sme o tom, čo máme robiť. V tejto kapitole budeme hovoriť o tom, kým sa máme stať. Reč bude o cnostiach.

Cnosti? To je nejaké staré slovo. Čo presne znamená?

Cnosť je trvalá schopnosť robiť dobro. Zaujímavé je tam to slovo „trvalá“. Je to podobné ako pri lukostreľbe. Keď je niekto začiatočník, občas sa mu stane, že trafí žlté pole. Ale dobrý lukostrelec ho zasiahne pravidelne. Už sme spomenuli, že hriech je minutie sa s cieľom života. Aj človeku, ktorý je v zásade lump, sa občas niečo dobré urobiť podarí. Ale naučiť sa neminúť cieľ a robiť zmysluplné veci systematicky, vyžaduje vytrvalosť, trpezlivosť a cvik. V živote rovnako ako pri lukostreľbe.

A keď sa to naučím, tak budem nad ostatnými vyhrávať, ako v lukostreleckých súťažiach?

Stať sa dobrým človekom nie je súťažná disciplína. Dôvody sú prinajmenšom dva. Prvý je ten, že ak si k sebe poctivý, veľmi rýchlo zistíš, že ti to až tak nejde. Keď nejakú vec človek robí kvôli tomu, aby frajeroval a to frajerovanie sa nedostaví, tak má sklony vzdať to. Vzdať snahu naplniť zmysel vlastného života je však veľká škoda. Je oveľa väčšia šanca, že človek vytrvá, ak tú vec robí preto, lebo mu dáva zmysel. Tá vec sama je pre neho dôležitejšia než on a jeho sláva. Ak mu to zo začiatku až tak nejde, tak to berie športovo a nezastaví ho to.

Okrem toho, konečným cieľom ľudského života je Boh. Apoštol Pavol písal Filipanom: „A preto, moji milovaní, ako ste vždy poslúchli, a nielen v mojej prítomnosti, ale oveľa viac teraz v mojej neprítomnosti, s bázňou a chvením pracujte na svojej spáse. Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete, aj konáte, čo sa jemu páči.“ (Flp 2,12–13) Pavol učil Filipanov, že majú na sebe pracovať. Nemajú pri tom však zabudnúť, že to, že s tým vôbec začali, že to zatiaľ nevzdali a že občas sa dostaví aj nejaký pokrok, je dar od Boha. To, že sa človeku darí hľadať Božie kráľovstvo, rozhodne nie je dôvod pred niekým sa predvádzať. A už vôbec nie pred Pánom Bohom, ktorému to kráľovstvo patrí.

Prečo sa hovorí o cnostiach v množnom čísle?

Lebo ich je viacero. Tu budeme hovoriť o siedmich z nich. Štyri sú všeobecné ľudské cnosti známe ako „kardinálne“ (základné) a písal o nich už Platón. Sú to rozumnosť, spravodlivosť, striedmosť a statočnosť. Ďalšie tri sa nazývajú „teologálne“ a je to viera, nádej a láska.

Kedysi si hovoril, že Božie kráľovstvo je aj pre ľudí, ktorí veľa rozumu nepobrali. Nie je rozumnosť vec, ktorá je nad ich sily?

Božie kráľovstvo je prístupné každému. Pánu Bohu môžu slúžiť aj jednoduchí ľudia. Ale na tom, že sa človek fláka v oblasti rozumu, nie je vôbec nič ušľachtilé. Ježiš vravel: „Hľa, posielam vás ako ovce medzi vlkov. Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice.“ (Mt 10,16) Máme mať jednoduché srdce. Ale ten rozum, ktorého sa nám dostalo, máme využívať v maximálnej možnej miere. To, že prispievame na charitu, neznamená, že nedáme pozor na to, či sa s tými peniazmi nedejú nejaké podvody. Keď sa púšťame do nejakého podniku, zvážime riziká, aby sme sa im mohli vyhnúť. Keď máme problém vyjsť s peniazmi, dáme si pozor, aby sme ich nemíňali na hlúposti. O tom, že pri skutkoch milosrdenstva treba používať rozum a že ak ho nepoužijeme, môžeme druhým viac uškodiť, ako pomôcť, už reč bola. Nerozumný človek však škodí hlavne sebe. Netreba napríklad až tak veľa rozumu na to, aby si vedel, že nahádzať výplatu do hracieho automatu je hlúposť, pretože ten automat je nastavený tak, aby na ňom vyhrala firma, ktorá ho prevádzkuje.

Duch Svätý je aj duchom rozumu. (Iz 11,2) Máme sa preto naučiť rozum používať a riadiť sa ním, s jeho pomocou vedieť odkázať do patričných medzí vlastné nálady a hlúpe nápady, vedieť rozlišovať medzi dobrom a zlom, byť ochotní učiť sa nové veci a chápať stále hlbšie, k čomu sme boli ako kresťania povolaní. Cnosti sú veci, v ktorých sa dá rásť a rozumnosť nie je výnimkou. Keď sa naša ochota používať rozum stretne s Božou milosťou, môže sa naša schopnosť používať rozum rozvinúť.

Naše babičky sa zvykli modlievať „aby nás Pán Boh pri zdravom rozume zachovať ráčil“. Obnoviť tento zvyk možno nebude na škodu.

Spravodlivosť sa týka zákonov a súdov?

Áno aj. Ale nie len. Spravodlivosť je schopnosť dať každému, čo mu patrí. V oblasti súdnictva je to samozrejme zvlášť dôležité. Už v Mojžišovom zákone stojí „Na súde sa nedopúšťaj krivdy! Ani chudobnému nenadŕžaj, ani zámožnému nechytaj stranu! Svojho blížneho súď spravodlivo!“ (Lv 19,15) Byť spravodlivý znamená držať sa pravdy a nehľadieť pri tom na osoby, vlastné sympatie či náladu. K spravodlivosti patrí aj byť poctivý k ľuďom okolo seba, neklamať, nebrať úplatky, byť spoľahlivý a dodržiavať sľuby a zmluvy. Zriecť sa všetkých drobných podvodov a čiernot, ktorými by sme si mohli finančne či inak pomôcť.

Spravodlivosť voči Bohu sa nazýva nábožnosť. Dávať Bohu, čo mu patrí, vyzýval už Ježiš, keď sa ho pýtali na tie dane. Bohu patrí úcta a poklona. Klaňať sa máme iba jemu. Kresťania prvých storočí, ktorí prišli o život kvôli svojej viere, oň prišli často práve preto, že sa odmietli klaňať cisárovi ako bohu a obetovať mu. Cisár nie je Boh.

Navyše, ak sme kresťania, tak Bohu patríme aj my, s celým svojím životom.

Striedmosť znamená, že nemáme piť alkohol?

Striedmosť znamená poznať správnu mieru a neprekračovať ju. V čomkoľvek, nielen v pití alkoholu. V prípade alkoholu to za istých okolností môže znamenať aj úplnú abstinenciu. Napríklad keď vieme, že sa nedokážeme neopiť, keď chceme ušetrené peniaze použiť na nejaký dobrý účel, alebo keď sme v spoločnosti ľudí, čo majú sklon opíjať sa a nechceme ich v tom podporovať. Ale kresťanstvo na rozdiel od islamu nie je náboženstvom abstinencie. Pripomeňme, že úplne prvý zázrak, ktorý Ježiš spravil, bol, keď na istej svadbe na prosbu svojej matky asi šesťsto litrov vody premenil na víno. Podľa zúčastnených bolo zvlášť dobré.

Striedmosť teda v prípade alkoholu neznamená nepiť ho, ale neopiť sa. Striedmosť sa však zďaleka netýka iba alkoholu. Naše vášne nás strhávajú k preháňaniu správnej miery v mnohých iných veciach. Nie je napríklad nič zlé mať motorku, dbať na svoj vzhľad alebo hrať počítačové hry. Ak však človek spraví z motorky, vlastnej vizáže či hrania stred svojho života, je to rovnaká nestriedmosť, ako keď sa opíja.

A čo marihuana?

O alkohole sme vraveli: „Striedmosť v prípade alkoholu neznamená nepiť ho, ale neopiť sa.“ Skús si povedať podobnú vec o marihuane. Dostaneš „nejde o to nefajčiť trávu, ale nezhuliť sa“, čo je evidentný nezmysel. Ľudia marišu fajčia práve preto, aby sa zhulili. Niektorí sa síce vyhovárajú na zdravotné dôvody, ale na tie sa občas vyhovárajú aj opilci. V prípade marihuany aj u všetkých tvrdších vecí je správna miera nula. Keď si človek prehulí mozog, tak to pôjde dolu vodou nielen so striedmosťou, ale aj s rozumnosťou a ostatnými cnosťami.

Statočnosť sa hodí počas nejakých nebezpečných akcií? Napríklad vo vojne?

Statočnosť je schopnosť nepoddať sa v ťažkostiach a vydržať, keď sa človek usiluje o dobro. Jej potreba sa objaví kedykoľvek, keď zoberieš ktorúkoľvek inú cnosť vážne. Keď začneš usilovať o spravodlivosť, ľudia, ktorým to nevyhovuje, sa ti môžu vyhrážať, môžu sa ťa snažiť uplatiť alebo spoločensky znemožniť. Keď sa prestaneš opíjať, partia, s ktorou si zvykol chľastať, ťa bude mať za cvoka. Keď sa usiluješ o nejakú rozumnú zmenu, objaví sa protitlak. Ustáť takéto veci vyžaduje odhodlanie a výdrž. Rovnaké to je, keď vezmeš vážne vieru, nádej alebo lásku.

Prečo je viera cnosť? Čo je cnostné na tom, čo si myslím alebo nemyslím?

Teologálne cnosti majú dve roviny, prirodzenú a nadprirodzenú. Na prirodzenej rovine viera znamená, že človek má poriadok v hlave a že vynakladá úsilie, aby si ten poriadok udržal. Že hľadá pravdu, pozná dôvody, kvôli ktorým verí tým veciam, ktorým verí a že je schopný odkázať vlastné emócie do patričných medzí, keď sú s pravdou v rozpore. Na tejto úrovni viera súvisí s rozumnosťou. Vieru v tomto zmysle môže mať aj ateista.

Viera v druhom zmysle začína tak, že si priznáme, že kým sa spoliehame iba na vlastné sily, veci nefungujú. Skrátka, čo sa týka toho súťaženia, nielenže nevyhrávame, ale prehrali sme. Keď prídeme na to, že to nezvládame (čo tiež bude stáť isté úsilie, čas a skúsenosti), tak odovzdáme kľúče od miešačky Bohu. Pripustíme, že bez toho, že za nás Ježiš priniesol obeť a bez toho, že Otec jeho obeť prijal, by sme prehrali natrvalo. Toto je moment, keď sa v nás zrodí viera v tom druhom význame a môže v nás začať rásť Boží život. Apoštol Pavol to zhrnul do krátkeho tvrdenia: „Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: »Ježiš je Pán!« a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený.“ (Rim 10,9)

Takže stačí uveriť a viac netreba nič robiť?

Áno a nie. Jeden z tých chlapov, čo ho ukrižovali s Ježišom, uveril a stačilo to. Vzhľadom na to, že bol ukrižovaný, už veľa spraviť nemohol. Na druhej strane, z ľudí, ktorí vyhlasovali, že uverili v Boha, ale ich život sa nijak nelíšil od toho, čo žili predtým, si apoštol Jakub uťahuje s veľkou dávkou sarkazmu: „Veríš, že Boh je jeden? Dobre robíš. Ale aj diabli veria, a trasú sa!“ (Jak 2,19) Ide o to vrátiť sa k zmyslu svojho života. Viera je k tomu prvý krok. Z nej potom vyrastie aj to, že sa budeme vďaka Božej milosti usilovať a prinášať ovocie. Ale nebudeme to robiť preto, aby sme na niekoho spravili dojem. Zvlášť nie na Pána Boha. Viera aj jej dôsledky sú darom od neho.

Nádej je presvedčenie, že veci dopadnú dobre?

Áno. V prirodzenej rovine má však tento prístup svoje hranice. Veci sa môžu pokaziť, ľudia môžu zlyhať a vonkajšie okolnosti sa môžu zvrtnúť nečakaným spôsobom.

V nadprirodzenej rovine kresťania vedia, že ich konečný cieľ a zmysel leží mimo tohto sveta a že nejde o to, čo dokážeme, ale o Božiu milosť. Veria preto, že veci nakoniec dopadnú dobre. Vedia si preto udržať nádej aj za naozaj ťažkých podmienok. Touto črtou kresťanstva sme začali celé naše rozprávanie.

A láska? Prečo je láska cnosť?

Na slovenské slovo „láska“ má gréčtina štyri rôzne výrazy. Prvé tri sa týkajú jej prirodzeného rozmeru. Eros je láska v zmysle „byť zamilovaný“. Storgé je láska, ktorá označuje vzťah k rodičom, deťom, príbuzným alebo k ľuďom, s ktorými nás dali dokopy okolnosti. Filia je priateľstvo. Je to vzťah medzi ľuďmi, ktorí zdieľajú spoločné záujmy a hodnoty, alebo ktorí spolu niečo ťažké vydržali a vedia, že sa na seba môžu spoľahnúť. Všetky tieto lásky majú vážnu hodnotu. Zvlášť filia je vzácny dar a vyskytuje sa čoraz zriedkavejšie. Každá z týchto lások môže človeka priviesť k tomu, aby sa stal lepším človekom, ale žiadna to úplne nezaručuje. Kvôli každej z nich človek môže vyvádzať aj lotroviny.

Agapé je štvrtý typ lásky, ktorý je stály a nezávisí od okolností. Takáto láska je darom od Boha a je to ten hlavný dôvod, prečo sme vôbec schopní robiť dobro. Preto je agapé cnosť. Keď si pripomenieme predošlú kapitolu, pri milosrdenstve išlo o preukazovanie lásky tým, ku ktorým nás nutne nemusel viazať ani príbuzenský vzťah, ani priateľstvo, ani sme do nich nemuseli byť zamilovaní. Apoštol Ján vo svojom liste dokonca vraví, že „Boh je láska (agapé).“ (1Jn 4,8) a apoštol Pavol v prvom liste Korinťanom píše, že láska (agapé) je najhlbšie naplnenie nášho zmyslu (1Kor 13). Ten kúsok z Pavlovho listu si určite prečítajte.

Máme sa teda zmeniť a tá zmena má spočívať v tom, že budeme trvalo schopní robiť dobro. Na to sa potrebujeme stať rozumnými, spravodlivými, striedmymi a statočnými a máme veriť, dúfať v Boha a milovať Boha a blížnych. Zhrnul som to dobre?

Dobre.