Otec

V predošlej kapitole sme sľúbili, že budeme rozprávať o vyznaní viery.

Na čo je vyznanie viery dobré?

Ak má niekto mať z kresťanstva úžitok, mal by o nejakých veciach vedieť a nejakým veriť. Vyznanie viery (niekedy sa nazýva aj krédo, z latinského credo – verím) predstavuje základ, ktorý sa dá jednoducho naučiť naspamäť a ku ktorému sa kresťania pravidelne vracajú, aby nezabudli, čomu veria. Katolíci si ho pripomínajú každú nedeľu v kostole.

Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery začína vetou:

Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného.

To je pekné, že veríš. Ale nie je Boh len imaginárny kamarát? Niekto, koho môže človek nosiť v hlave, ale nikto ho nikdy nevidel?

Ľudia veria v mnoho vecí, ktoré nikto nikdy nevidel a stále na to môžu mať dobré dôvody. Napríklad veria v elektróny. Konkrétny elektrón nikto nikdy nevidel a ani nikto nikdy neuvidí. Môže za to Heisenbergov princíp neurčitosti. (Veľmi približne povedané: Ak by sme elektrón trafili časticou svetla, aby sme ho mohli vidieť, tak do neho tou časticou štuchneme tak silno, že už ho nikto nenájde.) Elektróny však majú mnohé účinky, ktoré vidieť vieme. Napríklad iba vďaka nim vieme vysvetliť chemické väzby, vedenie elektrického prúdu, svetelné spektrá hviezd či stopy v hmlovej komore. Je preto rozumné myslieť si, že existujú, aj keď sa vidieť nedajú.

S Bohom je to podobne. Najväčší stredoveký filozof svätý Tomáš Akvinský píše: „Preto sa to, či Boh je, aj keď to pre nás nie je známe samo zo seba, dá dokázať na základe účinkov, ktoré sú nám známe.“ (STh I,q.2,a.2,c)

Aké účinky má Boh?

Toto vedeli už v staroveku. Aristoteles vo svojej knihe Fyzika prišiel s úvahou, ktorá sa dá zhrnúť takto: Vidíme, že sa vo svete nejaké veci menia. Čokoľvek sa mení, je menené niečím iným. Ak sa to, čo spôsobuje zmenu, tiež mení, tak to tiež musí byť menené niečím iným. Táto postupnosť príčin zmeny však nemôže byť nekonečne dlhá. Preto musí existovať prvá príčina, ktorá spôsobuje zmenu bez toho, aby sa sama menila. A to je Boh.

A nemohla by byť tá postupnosť príčin nekonečná? Napríklad vesmír mohol byť večný, Zem by mohla obiehať okolo Slnka odvždy, aj keď jej rýchlosť sa počas obehu mení a nikto by ju nemusel riadiť?

To, že niečo platí odvždy, neznamená, že to nemá príčinu. Aristoteles na podobnú námietku odpovedal tak, že súčet uhlov v trojuholníku je odvždy 180 stupňov a napriek tomu je príčina, prečo to tak je, matematikom dobre známa. Keby však nebol nekonečný len čas, ale aj postupnosť príčin, nedala by sa robiť veda. Tohto sú si vedomí zvlášť matematici. Preto sú ich teórie už od Euklidových čias postavené na axiómach a dôkazy musia mať konečnú dĺžku. Na tom, že veci vysvetľujeme zo základnejších princípov a hľadáme príčiny, ktoré sú pochopiteľné, stojí moderná prírodoveda.

Čo sa týka času samotného, Aristoteles si napriek úvahe, ktorá ho priviedla k prvej príčine, myslel, že vesmír je večný. Ešte o 1600 rokov neskôr (v trinástom storočí) Tomáš Akvinský tvrdil, že síce kvôli Božiemu zjaveniu v Starom zákone verí, že vesmír je stvorený v čase, ale že zo samotnej prírody sa pravdepodobne nebude dať rozhodnúť, či je večný, alebo nie. To, že sa to nakoniec rozhodnúť dalo a že to dopadlo tak, že vesmír počiatok v čase skutočne má, je prekvapivý výsledok fyziky dvadsiateho storočia.

Nie je Boh iba „Bohom medzier“, teda niekto, koho používame ako vysvetlenie, keď niečomu nerozumieme?

Kresťanskí prírodovedci (napríklad Kepler alebo Newton), nestrkajú Boha do tých oblastí poznania, ktorým nerozumejú. Naopak, obdivom k Bohu ich napĺňajú práve tie veci, ktorým porozumeli. Ak sa chce človek venovať prírodovede, musí veriť, že príroda je uchopiteľná rozumom. Predpoklad rozumného stvoriteľa dáva takejto viere základ.

Prečo je Boh iba jeden?

Aristoteles to zdôvodňoval tak, že sa odvolával na príklad v ľudskej spoločnosti. Tvrdil, že vláda viacerých nebýva dobrá, ale že vesmír je spravovaný dobre a logicky, a preto prvá príčina bude iba jedna. Tomáš Akvinský argumentuje tak, že ak by boli bohovia viacerí, museli by sa od seba líšiť. Niečo, čo by patrilo jednému, by nepatrilo inému. A keďže by mu niečo chýbalo, nebol by dokonalý a nebol by to Boh.

Vráťme sa naspäť k tej prvej otázke. Keď existujú takéto dôvody, prečo treba v Boha veriť? Nie je lepšie skrátka vziať na vedomie, že je?

Aristoteles prišiel filozofickými úvahami o prírode k tomu, že Boh je a že je jeden. Následne opustil grécky polyteizmus a stal sa monoteistom. Kresťania to pokladajú za veľmi solídny intelektuálny výkon. Aj vďaka tomu tvrdia, že takéto pochopenie je možné. Apoštol Pavol písal Rimanom možno aj na základe tejto skúsenosti: „Je im (ľuďom) predsa zjavné, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil. Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo –, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky.“ (Rim 1,19–20)

Dôvody, prečo majú kresťania v kréde to „verím“, sú dva. Prvý je ten, že kresťanstvo nie je náboženstvo určené len filozofom, ktorí majú celý život na to, aby zvažovali do hĺbky všetky možné argumenty. Na rozdiel od antiky, kresťania tvrdia, že byť dobrým človekom si môže dovoliť byť každý. Aj keď na filozofiu nemá čas, lebo živí rodinu, aj keď nie je žiadny superinteligent. Apoštoli, ktorých si vybral Ježiš, neboli filozofi. Najčastejšie to boli rybári.

Druhý dôvod, prečo treba nejakým veciam veriť, je ten, že kresťanstvo nie je založené iba na filozofii. Keby Aristoteles rozprával starozákonným Židom o tom, že všetky zmeny na svete majú Boha ako nemennú prvú príčinu, pravdepodobne by mu povedali niečo v zmysle: „Iste. Vieme. Poznáme ho osobne. Predstavil sa nám ako »Ten, ktorý je« a všetko ostatné má svoju existenciu od neho, presne tak, ako vravíš. Máme s ním už asi tisíc rokov uzavretú zmluvu.“

Druhým prameňom toho, čo o Bohu vieme, je teda to, čo sa on sám rozhodol o sebe zjaviť. Nejaké časti kresťanstva sa nedajú vyfilozofovať. (Napríklad celé učenie o trojjedinom Bohu.) Veci sa stali, Boh dal nejakým spôsobom o sebe vedieť a kresťania to prijali za svoje, premysleli to a pokúšajú sa podľa toho žiť. Ak sa človek chce stať kresťanom, nepôjde to napríklad bez toho, aby veril, že Ježiš naozaj bol a že správa o ňom, ktorá sa nám zachovala, je založená na pravde. Tomu, čo sa stalo, sa dá len veriť alebo neveriť. Podobne, ako môžeme len veriť či neveriť, že existoval obchodník Nanni, ktorý pred vyše 3 700 rokmi nakúpil mizernú meď a o ktorého existencii vieme iba vďaka jeho sťažnosti na jednej babylonskej hlinenej tabuľke.

To, že verím, teda znamená, že dôverujem jednak tomu, že veci vo vyznaní viery sú premyslené dobre, jednak tomu, že sa ku mne dostali udalosti a ich interpretácia, ktorá je správna. Na tomto základe potom verím a dôverujem Bohu a som ochotný zveriť vlastný život Ježišovi. To, že tým veciam verím, mi samozrejme nebráni overovať zdroje a premýšľať veci samostatne, ak mám na to čas a schopnosti.

Dobre. O Bohu sme hovorili, aj o tom, že je jeden a že je Stvoriteľ. Prečo Otec?

Obracať sa na Boha ako na Otca nás učil Ježiš. Keď svojim žiakom hovoril, ako sa majú modliť, tak tá modlitba začína oslovením „Otče náš“.

Významy slova „Otec“ sú vo vyznaní viery dva. Jednak o Bohu hovoríme ako o otcovi, lebo je to niekto, v kom máme svoj pôvod, komu dôverujeme a komu zodpovedáme za svoj život, v čom je istá podobnosť s naším vlastným otcom. V tomto zmysle hovoril o Bohu už prorok Izaiáš: „Teraz však, Pane, ty si náš otec, my sme len hlina a ty si náš tvorca, všetci sme dielom tvojich rúk.“ (Iz 64,7)

V druhom význame hovoril o Bohu ako o Otcovi Ježiš. Jeho vzťah k Bohu Otcovi je iný, ako náš vzťah k Bohu. Tento rozdiel sa dá postrehnúť napríklad v tom detaile, že Ježiš o sebe hovorí ako o jednorodenom Božom synovi. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3,16) O vzťahu Ježiša a Boha Otca budeme hovoriť celú budúcu kapitolu.

Keď je Boh všemohúci, prečo je na svete zlo?

Tá otázka sa dá pochopiť dvomi rôznymi spôsobmi. Jeden je „Prečo sa ľuďom dejú zlé veci?“. Odhliadnime teraz od situácií, kedy si to ľudia spôsobia vlastnou hlúposťou. Aj dobrí ľudia bývajú vážne chorí, zomierajú im blízki, stávajú sa im nešťastia, ubližujú im hulváti a môže ich postihnúť nečakaná smrť.

V Biblii sa týmto problémom zaoberá kniha Jób. Jób bol dobrý človek. Vedel to o sebe a vedel to o ňom aj Boh. Jób sa mal dobre, bol zámožný a mal desať detí. Kniha začína scénou, ako si Boh pochvaľoval Jóbovu statočnosť a satan mu vmietol do očí: „Vari sa Jób zadarmo bojí Boha?! A neurobil si ty sám akoby ohradu okolo neho, okolo jeho domu a okolo všetkého jeho imania?! Požehnávaš prácu jeho rúk a jeho čriedy zaplavili šíry kraj. Ale vztiahni ruku a zasiahni všetko jeho imanie, či ti nebude kliať do očí!“ (Jób 1,9–11) A Boh sa rozhodol overiť pravdivosť námietky experimentom: „Hľa, je v tvojich rukách, len jeho život ušetri!“ (Jób 2,6) Na to sa spustil rad katastrof. Nejaké Jóbove stáda rozkradli lupiči, na nejaké padol meteorit a neostalo mu nič. Na Jóbove deti počas oslavy padol barak a všetky zabil. Jób chytil nejakú príšernú kožnú chorobu. Žena ho vyhodila z domu a vyjadrila želanie, aby čo najskôr umrel. A potom ho prišli pozrieť traja zbožní kamaráti, ktorí boli múdri ako rádio a hučali do neho, že zaručene musel urobiť niečo zlé, lebo spravodlivý Boh by ho inak tak strašne nepostihol. Nakoniec sa ukázalo, že si satan tipol zle. Jób Bohu do očí neklial, aj keď vôbec nerozumel, prečo sa mu tie veci dejú. Diali sa preto, aby vyšla najavo pravda ohľadom toho, aký je vlastne človek.

Už sme spomínali, že náš zmysel leží mimo tohto sveta. Svet, v ktorom žijeme, je nebezpečný a život je ťažký. Niektorí ľudia po tom, ako sa im stali zlé veci, na Boha zanevreli a povedali si, že v neho veriť nebudú. Svet sa tak pre nich nestal o nič lepším a zmysluplnejším miestom a vo svojom boji o zachovanie si nádeje prišli o dôležitého spojenca. Niektorí ľudia zlé veci vydržali a Bohu kvôli nim nezlorečili. Pripomeňme napríklad Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla, ktorí si preskákali mučenie v komunistickej base a obaja si odsedeli vyše trinásť rokov natvrdo. Ale komunisti ich na rozdiel od mnohých iných nezlomili a neprinútili hovoriť lži. A keď z basy vyšli, urobili pre Boha ešte mnoho dobrej roboty.

A ten druhý spôsob?

Druhý význam tej otázky je „Prečo sa ľudia (prípadne anjeli) stávajú zlými?“ Nemohol by Boh tomu nejako zabrániť?

Ľudia sa väčšinou pokazia, lebo prepadnú nejakej žiadostivosti na úkor toho, že majú milovať Boha a blížneho. Moc, peniaze, vlastné pohodlie alebo sláva im prídu dôležité natoľko, že kvôli nim Bohu a blížnym vypovedia vojnu. Podrobnejšie sme veci rozobrali v kapitole o hriechu. Moc, peniaze ani pohodlie pritom nie sú v princípe zlé veci. Problém je, keď si ľudia vyberú, že tieto veci chcú namiesto Boha a lásky k blížnemu. Keby Boh chcel zrušiť možnosť, že sa ľudia stanú zlými, musel by im takúto možnosť výberu odoprieť. A tak, ako v predošlom prípade zaznela výčitka, že Boh tých, ktorí sú mu verní, podpláca, v tomto prípade by zaznela výčitka, že ich zotročuje. Sloboda je nutná podmienka lásky a láska k Bohu a blížnemu je to, o čo ide.

Čo sa týka zla samotného v oboch spomínaných podobách, Boh ho toleruje iba dočasne. Tento fakt môže byť upokojujúci aj desivý súčasne.

V kréde sa spomína nebo a neviditeľný svet. Čo je to?

Ježiš používal výrazy „nebeské kráľovstvo“ a „Božie kráľovstvo“ ako synonymá. Nebo alebo nebeské kráľovstvo je cieľ, ktorý hľadáme a ktorý sa definitívne naplní mimo tohto sveta. Čo sa týka obyvateľov toho neviditeľného sveta, kresťania veria v anjelov, ktorí sú rovnako ako my Božími stvoreniami. Ježiš ich spomínal často. K anjelom, ktorí sú Božími poslami, sa viažu viaceré dôležité príbehy z Biblie. Grécke slovo „angelos“ znamená „posol“ a slovo evanjelium, „eu-angelion“, znamená „dobré posolstvo“.

Aj by som to zhrnul. Ale nie je zhrnutím tejto kapitoly samotné krédo?

Je. Hovorili sme o tom, že Boh je a že je príčinou existencie sveta. Že viera v Božiu existenciu neznamená, že by neexistovali argumenty v prospech toho, že je. Okrem toho sme sa dotkli problému zla. Hovorili sme o tom, že žijeme v nebezpečnom svete, v ktorom sa ukáže, akí ľudia naozaj sme. A ešte o tom, že máme schopnosť voliť medzi dobrom a zlom, pretože sme od Boha dostali slobodu.