Biblia

Aby sme si mohli lepšie vysvetliť niektoré ďalšie veci týkajúce sa Ježiša, bude potrebné porozprávať si niečo o židovskej kultúre a histórii. V tejto kapitole sa preto budeme venovať Biblii.

Myslíš históriu v tej podobe, že Boh stvoril svet za šesť dní a dinosaury sa utopili počas potopy?

V Biblii sa spomína kadečo. Napríklad v 42. žalme sa píše: „Hlbina hlbine sa ozýva na hukot vodopádov; všetky tvoje krútňavy a prívaly prešli ponad mňa.“ Vykladať tento text tak, že autor žalmu sa bol kúpať a skoro sa pri tom utopil, a namietať, že všetky prívaly cez neho nemohli prejsť, lebo bolo množstvo prívalov, ktoré sa udiali dávno pred tým, ako sa autor narodil, možno nebude ten správny spôsob, ako túto báseň čítať. Biblia je pestrá kniha a nachádzajú sa v nej mnohé literárne žánre. Preto je na mieste položiť si onú klasickú otázku" Čo tým chcel básnik povedať? V prípade uvedeného žalmu chcel povedať, že prežil naozaj ťažké časy.

Takže Biblia sú len také básnické obrazy?

Nie. Slovo biblia je grécke množné číslo od slova biblos. A biblos znamená kniha, čiže Biblia je zbierka kníh a tie sú rôzne. Niektoré sú historické. Niektoré síce opisujú históriu, ale nájdeme v nich prinajmenšom značné historické nepresnosti (napríklad Kniha Judita). Sú aj také, v ktorých je poézia, dokonca ľúbostná. Jedna kniha má podobu divadelnej hry (Kniha Jób). V iných sú spísané zákony. Ďalšie obsahujú reči prorokov (tento literárny žáner je dnes pomerne zriedkavý). Každý z týchto typov kníh používa svoj vlastný štýl rozprávania a vyžaduje si, aby sme sa mu naučili rozumieť určitým spôsobom. Biblia je literatúra a nie je dobré zabudnúť pri jej čítaní na všetko, čo vás na hodinách literatúry učili. V každom prípade, používať Bibliu ako učebnicu prírodopisu či dejepisu nemusí byť šťastný nápad.

Prečo ju potom čítať?

Zakaždým, keď sa v kostole pri omši číta z Biblie, zaznie na konci veta: „Počuli sme Božie slovo“. Prípadne tak „Počuli sme slovo Pánovo“ – ak išlo o úryvok z evanjelia. Kresťania, katolíkov nevynímajúc, berú Bibliu vážne, pretože je v nej zapísaná história vzťahu jedného národa (Židov) k Bohu a kresťania sa o takýto vzťah usilujú. Túto históriu rôznymi spôsobmi popisuje prvá časť Biblie označovaná ako Starý zákon. Ježiš ako Žid je súčasťou tohto vzťahu. Druhá časť Biblie, Nový zákon, približuje Kristovo pôsobenie. Matúšovo a Jánovo evanjelium z tejto časti si už čítal. Nový zákon ďalej opisuje pôsobenie apoštolov Petra a Pavla (v knihe Skutky apoštolov, ktorú napísal evanjelista Lukáš), obsahuje listy apoštola Pavla a niektorých ďalších apoštolov (Jakuba, Petra, Jána a Júdu) a sa končí veľmi obraznou Knihou zjavenia (Apokalypsou).

Keď je teda Biblia „Božie slovo“, prečo sú tam potom také tie veci ako stvorenie sveta za šesť dní? Veď vedci prišli na to, že vesmír vznikal inak.

Prírodovedná stránka veci skutočne nie je to, o čo v Biblii ide. Vedeckú metódu v podobe cyklu pozorovanie – hypotéza – experiment a nutnosti nezávislého overovania vymysleli katolíci, konkrétne františkán Roger Bacon, až v trinástom storočí po Kristovi. To už mala Kniha Genezis približne dvetisíc rokov.

Okrem toho – keď si pozrieš začiatok Knihy Genezis, zistíš, že rozprávania o stvorení sú tam až dve. Jedno sa nachádza v prvej kapitole a v prvých troch veršoch druhej kapitoly. Druhé vypĺňa zvyšok druhej kapitoly. Obe tieto rozprávania sú formulované veľmi precízne a starostlivo. Napriek tomu v prvej kapitole Boh najprv stvoril rastliny (v tretí deň), potom ryby a vtáky (v piaty deň), následne zver a plazy a nakoniec človeka (oboje v šiesty deň). V druhej kapitole však stvoril najskôr muža, potom rastliny, ďalej zvieratá a napokon ženu. Tento rozpor ľuďom, ktorí to písali, zaručene neunikol. Zmysel rozprávaní však nie je v tom, v akom poradí veci vznikali. Takže uvedený rozpor neriešili.

A v čom je teda zmysel tých rozprávaní?

V kadečom. Pre Židov mohlo mať význam napríklad to, že Izrael sa nachádzal medzi dvomi mocnými ríšami – Babylonom a Egyptom. A bohovia tých ríš boli často inšpirovaní astronómiou. Babylonský Šamaš predstavoval Slnko, jeho brat Marduk reprezentoval Jupiter a jeho sestra Ištar bola Venuša. Podobne Slnko predstavoval aj egyptský boh Ra. Inšpirácia sa čerpala aj zo živočíšnej ríše. Khepri mal podobu skarabea, ktorý každé ráno vytlačil na oblohu slnečnú guľôčku, bohyňa nebies Nut sa znázorňovala ako krava a mali tam aj sokola, psa, krokodíla, leva či barana. Hneď na začiatku Biblie sa Židom pripomína, že Slnko, Mesiac, hviezdy či zvieratá sú síce dobré, pretože Boh ich ako dobré stvoril, ale rozhodne to nie sú žiadni bohovia. To pomáhalo Izraelitom zachovať si vlastnú náboženskú identitu zoči-voči impozantným susedným kultúram. Ostatne, aj dnes je užitočné pripomínať si, že svet okolo nás je dobrý, hoci nie je dokonalý, a že máme za čo ďakovať, keď v ňom žijeme. A tiež je dobré nezabúdať, že robiť si bohov zo stvorených vecí je zlozvyk, ktorému občas podliehajú aj ateisti.

V úvode Knihy Genezis sa píšu aj ďalšie dôležité veci. Napríklad veta: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“ (Gn 1,27) hovorí o tom, že ľudia sú stvorení na Boží obraz a preto sú vzácni (a že ženy nie sú menej vzácne a menej stvorené na Boží obraz ako muži). V tomto prípade je dokonca narušený rytmus celého rozprávania a stojí tam: „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré.“ (Gn 1,31)

Toto sú len drobné postrehy, ktoré zďaleka nehovoria o všetkých významoch začiatku Knihy Genezis. Teraz však chceme rozprávať o Biblii ako celku, takže tému opustíme.

Je k dispozícii nejaký návod, ako Bibliu vykladať správne?

S návodmi je to zložité. Na jednej strane o Biblii platí podobná vec, akú píše J. R. R. Tolkien v úvode k Pánovi prsteňov:

Alegóriu vo všetkých jej podobách srdečne nemám rád a nikdy som ju nemal rád, odkedy som vyrástol a stal sa dostatočne ostražitým, aby som dokázal odhaliť jej prítomnosť. Oveľa radšej mám históriu – pravdivú alebo fiktívnu – s jej rozmanitou aplikovateľnosťou na myslenie a skúsenosti čitateľov. Myslím si, že mnohí si pletú aplikovateľnosť s alegóriou, ale jedna spočíva v slobode čitateľa a druhá v účelovej nadvláde autora.

Biblia obsahuje množstvo príbehov. Niektoré sú krvavé, niektoré sú drsné, niektoré mládeži neprístupné a niektoré nedopadnú dobre. Pri čítaní k nám tieto príbehy môžu hovoriť rôznymi spôsobmi. Zďaleka nie všetky sú myslené ako nasledovaniahodný príklad. Ale poučenie sa dá zobrať zo všetkých. To poučenie však môže byť do veľkej miery pre každého iné. Židia hovoria, že Tóra (prvých päť kníh Biblie) má sedemdesiat tvárí a sedemdesiat správnych výkladov.

Čítanie Biblie je preto užitočná výzva a môže byť jedným zo spôsobov, ako človek nájde Boha. Vec má však aj druhú stránku. Existuje ešte viac než sedemdesiat spôsobov, ako Bibliu vykladať úplne zle. Už apoštol Peter vo svojom liste napísal:

Tým je aj prorocké slovo pre nás pevnejšie. A vy dobre robíte, že hľadíte naň ako na lampu, ktorá svieti v temnom mieste, kým nesvitne deň a nevzíde vo vašich srdciach zornica. Predovšetkým však vedzte, že nijaké proroctvo v Písme nepripúšťa súkromný výklad. Lebo proroctvo nikdy nevzišlo z ľudskej vôle, ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha.

(2Pt 1,19–21)

Aj kvôli tomu, aby pri výklade Biblie nedošlo k úletom, majú katolíci Učiteľský úrad Cirkvi. Preto som na začiatku ako dobrý zdroj informácii o tom, čo katolíci učia, odporúčal Katechizmus. Keď sa pustíš do čítania Biblie, je užitočné mať po ruke niekoho, kto veci aspoň trochu rozumie (môžeš skúsiť kňaza z vašej farnosti) alebo aspoň Bibliu s nejakými základnými vysvetlivkami. Vyskúšaj napríklad appku Sväté písmo. Ak ti nerobí problém angličtina, odporúčam Ignaciánsku katolícku študijnú Bibliu.

Výklad Biblie, pri ktorom si človek kladie otázku: Čo tým chcel básnik povedať? a berie pri tom do úvahy historické aj kultúrne súvislosti, sa nazýva exegéza. Exegéza je často náročná. S istou dávku humoru to popisuje exegéza dopravnej značky STOP. Všetky tam opísané prístupy autor odpozoroval z reálnych pokusov o exegézu Biblie.

Technická otázka: Tie veci, ktoré sa píšu v zátvorkách, ako (2Pt 1,19–21), znamenajú čo?

Knihy v Biblii sú rozdelené na kapitoly a tie zasa na verše, aby sa veci v Písme dobre hľadali. Takže (2Pt 1,19–21) znamená, že sa treba pozrieť do Druhého Petrovho listu, ktorý má skratku 2Pt, konkrétne do prvej kapitoly na verše 19 až 21. Toto rozdeľovanie na kapitoly a verše je relatívne nový vynález. V súčasnosti používané delenie na kapitoly zaviedol canterburský arcibiskup Stephen Langton začiatkom trinásteho storočia. Dnešné delenie na verše obsahuje až Ženevská Biblia, čo je anglický preklad z roku 1560.

Kadekde si tu spomínal autorov Biblie. A v kostole sa hovorí: „Počuli sme Božie slovo.“ Kto je teda autor? Tí ľudia, alebo Boh?

Pravda je oboje. Keď kresťania alebo židia čítajú Bibliu, berú jej text vážne a sú ochotní nechať si prostredníctvom neho hovoriť do života. Biblia je pre nich totiž dôležitým zdrojom pri hľadaní Boha a Boh k nim cez túto knihu hovorí. Na druhej strane, biblické texty písali či redigovali konkrétni ľudia. Napríklad ku koncu múdroslovnej Knihy Sirachovcovej je vyložene uvedené: „Náuku múdrosti a dobrej výchovy spísal do tejto knihy Jezus, syn Sirachov z Jeruzalema.“ (Sir 50,29).

Čo všetko v Biblii je?

Nový zákon opisuje Ježišovo pôsobenie a hovorí o tom, čomu kresťania veria v súvislosti s Kristom a jeho kráľovstvom. Knihy, ktoré obsahuje, sme spomenuli vyššie.

Starý zákon sa začína piatimi Mojžišovými knihami, ktorým Židia hovoria Tóra. V nich sa píše o tom, ako Boh uzavrel zmluvu s Abrahámom, ako jeho vnuk Jakub prijal meno Izrael (čo znamená Ten, ktorý zápasí s Bohom), ako sa z jeho potomkov stal národ, ako prišli do Egypta, ako z neho zase utiekli a ako od Boha dostali Desatoro. Inak sú tam hlavne zákony Izraela. Kniha Jozue približuje, ako Židia obsadili Kanaán, a Kniha sudcov je o období pred kráľovstvom. Samuelove knihy rozprávajú o ustanovení kráľovstva, Knihy kráľov a Knihy kroník popisujú rozdelenie kráľovstva na judskú a izraelskú časť a sledujú kráľovské línie až po pád oboch kráľovstiev a odvlečenie obyvateľstva do Babylonu. Kniha Ester je o odvrátení jedného pogromu v Babylonskom zajatí. Knihy Ezdráš a Nehemiáš zachytávajú návrat zo zajatia a znovuobnovenie chrámu. Knihy Machabejcov sú o dobytí Izraela Antiochom IV. Epifanom a o odboji Židov proti nemu.

Okrem toho Biblia obsahuje ešte náučné knihy rôzneho typu. Kniha žalmov je pestrá zbierka básní používaných ako modlitby (v kostole sa z nej zvykne spievať po prvom čítaní). Poéziou je aj Šalamúnova Pieseň piesní. Kniha Jób je dráma o tom, že aj dobrým ľuďom sa môžu diať zlé veci. Kniha prísloví, Kniha Kazateľ, Kniha múdrosti a Kniha Sirachovcova patria medzi múdroslovnú literatúru. Knihy Rút, Judita a Tobiáš sú tri kratšie príbehy z rôznych časových období.

Okrem toho sa v Biblii nachádzajú štyri knihy „veľkých“ prorokov, dvanásť kníh „malých“ prorokov, Kniha Náreky a Kniha proroka Barucha. O prorokoch ešte bude reč.

Fu! To budeme teraz všetko čítať?

Všetko nie. To by sme nestihli. Ale nabudúce budeme hovoriť o v poradí druhej knihe Biblie, o Knihe Exodus. Ak chceš byť v obraze, prečítaj si z nej prvých štrnásť kapitol. Ide o príbeh, ktorý je pre židov v určitom zmysle najdôležitejší z celého Starého zákona.

Biblia je teda súbor kníh, ktoré vznikali počas dlhého historického obdobia a ktoré sú písané rôznymi jazykmi a literárnymi štýlmi. Jednotlivým štýlom sa treba naučiť rozumieť. Katolíci Bibliu pokladajú za Božie slovo. Nie tak, že by ju Boh diktoval a že by ju bolo treba brať doslovne v prírodovednom či historickom zmysle. Ale tak, že zachytáva spôsob, akým sa Boh nechal spoznať, a zachytáva ho dobre. Biblia popisuje Božie pôsobenie v dejinách Izraela. Delí sa na dve časti: na Starý zákon, ktorý rozpráva o tom, čo sa dialo pred Ježišom a na Nový zákon, ktorý popisuje Ježišovo pôsobenie a to, čo sa dialo potom. Zhrnul som to dobre?

Áno. Ešte treba dodať, že Biblia nie je na to, aby bola doma na poličke, ale na to, aby sa čítala.