Milosrdenstvo

Už na začiatku rozprávania o desatore Božích prikázaní sme spomenuli, že nám väčšinou hovoria, čo nerobiť. Zákon tohto druhu je dôležitý, pretože chráni náš vzťah k Bohu a chráni ľudí okolo nás pred naším sebectvom. Ale prikázania priamo nehovoria veľa o tom, čo ako kresťania robiť máme. Tejto téme sa budeme venovať v nasledujúcej kapitole.

Čo máme robiť?

Ježiš svojim žiakom opisoval koniec dejín nasledujúcim spôsobom:

Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“ Vtedy mu spravodliví povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?“ Kráľ im odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“

(Mt 25,31–40)

Po tejto reči ešte nasleduje druhá k tým, čo nič také nerobili. Pomerne jednoznačne a ostro tam Ježiš skonštatuje, že tí nemajú s Božím kráľovstvom nič spoločné.

Takže pointa kresťanstva sa dá zredukovať na jedlo, pitie, ubytovanie, oblečenie a navštevovanie chorých a väzňov?

Pointa kresťanstva je Božie kráľovstvo. A neoddeliteľnou súčasťou Božieho kráľovstva je láska k Bohu a k blížnemu. Ježiš vo svojej reči o konci sveta hovorí, že ak niekto nepomôže človeku, ktorý je v núdzi, aj keď mu pomôcť mohol, tak niečo dôležité zanedbal a s Božím kráľovstvom sa zásadne minul. Ak chcete mať presnejšiu predstavu, prečo môže byť životne dôležité nezanedbať praktické milosrdenstvo, pozrite si japonský animovaný film Hrob svätojánskych mušiek. Napriek tomu, že je to kreslený film, je to ťažké a smutné pozeranie.

Keď budem všetkým pomáhať, nebudú ma potom ľudia zneužívať?

Keď má človek preukazovať milosrdenstvo, samozrejme pri tom treba zapnúť rozum. Ľudí, ktorí by si radi zariadili život tak, že sa o nich bude niekto starať a oni pritom nemusia ani prstom pohnúť, bolo vždy dosť a nie je dobré tento sklon u nich podporovať. Apoštol Pavol zhrnul optimálny prístup k takýmto ľuďom do lakonickej vetičky: „Kto nechce pracovať, nech ani neje.“ (2Sol 3,10)

Nerozumná dobročinnosť môže narobiť aj inú škodu, než to, že vedie ľudí k nezodpovednosti. Nie je dobrý nápad venovať celú výplatu náhodnému bezdomovcovi, pretože existuje vážna možnosť, že namiesto toho, aby ste mu pomohli z existenčných problémov, iba posilníte jeho závislosť od alkoholu. Podobná vec sa môže udiať aj vo väčšej škále, napríklad keď dobre myslená medzištátna potravinová pomoc finančne zruinuje miestnych farmárov, ktorí nedokážu svoje produkty predať, lebo potraviny sú práve všade zadarmo. Krajina, v ktorej poľnohospodárstvo skrachovalo, tak ostane na potravinovú pomoc odkázaná dlhodobo, aj keď sme jej chceli pomôcť.

Treba mať tiež jasno ohľadom priorít v povinnostiach, ktoré voči Bohu a naším blížnym máme. Ak sa niekto angažuje v charite natoľko, že zanedbáva kvôli tomu vlastné deti a manželku alebo svoj vzťah k Bohu, niečo je zle.

Ale toto všetko nám nemá brániť, aby sme boli pozorní voči potrebám iných ľudí. Ľudí, ktorí majú vážne problémy, nezavinili si ich a potrebujú pomoc, stále nie je málo. Môže sa jednať o vojnového utečenca alebo o susedu v paneláku. Aj medzinárodná pomoc v prípade prírodných či iných katastrof alebo vojnových konfliktov je veľmi užitočná a dobrá vec.

Mám teda prispievať na charitu?

Prispievať pravidelne na charitu určite nie je zlý nápad. Charitní pracovníci majú väčšinou profesionálny prehľad ohľadom vlastnej klientely a vedia, čo komu prospeje a čo uškodí. Okrem toho niekedy majú dosah aj na vzdialenejšie udalosti a buď tam majú kontakty, alebo sa angažujú osobne, poskytujú v krízových oblastiach cennú pomoc a na tú potrebujú peniaze.

Vec má však aj druhú stránku. Totiž, riešiť našu lásku k blížnym iba tak, že niekomu zaplatíme, aby to robil namiesto nás, nemusí byť celkom optimálne. Keď človek dlhodobo niečo nerobí, stratí cvik a neskôr aj schopnosť robiť to. Je to podobné tomu, ako keby sme nechali všetko spievanie iba na profesionálnych spevákoch. Časom si nebudeme spievať ani v sprche a náš život bude smutnejší. Ak nemá človek zabudnúť, aké je to starať sa o svojich blížnych, tak je niekedy dôležité obetovať aj kúsok vlastného času. Zvlášť, pokiaľ ide o to „bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne“, pretože chorí, starí či väznení ľudia trpia opustenosťou v oveľa väčšej miere. Ak sú naši blízki chorí, nevládni alebo vo väzení, treba s nimi tráviť čas, pretože vtedy je pre nich zvlášť dôležité vedieť, že nám na nich záleží a že ich máme radi.

Niekedy sa ľudia k tomu, že zoberú Boha a následne aj praktickú charitu vážne, dostanú podivným spôsobom. Napríklad svätý Ján z Boha. Narodil sa koncom pätnásteho storočia v Portugalsku do schudobnenej šľachtickej rodiny. V ôsmich rokoch zmizol z domu. Nie je celkom isté, či ho niekto zlákal, alebo uniesol. Dostal sa do Španielska, kde žil ako žobrák a bezdomovec. Ujal sa ho miestny statkár, ktorému Ján pásol ovce. Statkár ho naučil čítať a písať. Keď Ján vyrástol, dokonca ho zasnúbil s vlastnou dcérou. Krátko pred svadbou však Ján spanikáril, ušiel a pár rokov zase robil bezdomovca na plný úväzok. Potom sa nechal zverbovať do armády. Raz ho takmer popravili, lebo mal strážiť nejakú korisť a tú korisť rozkradli. Ako vojak sa okrem iného zúčastnil obrany Viedne počas obliehania sultánom Sulejmanom. Popri vojenskej kariére aktívne chľastal a obháňal sukne. Po osemnástich rokoch v armáde sa vrátil do Portugalska. Mama mu medzitým zomrela, tato vstúpil k františkánom. Ján vtedy prvýkrát zvážil, že na tom kresťanstve by mohlo voľačo byť. Medzičasom robil pastiera, murára (v Maroku staval opevnenie prístavu Ceuta) a keď si trochu zarobil, kúpil si domček v Granade a predával knihy. Mal vtedy vyše štyridsať rokov. Keď do Granady prišiel svätý Ján z Avily, Ján zablúdil na jeho kázanie. Vďaka tomu kázaniu mu došlo, že jeho doterajší život je v podstate fail. Psychicky ho to zložilo. Behal po Granade, strhával si šaty, trhal si vlasy a knihy zo svojho obchodíka vyhádzal na ulicu. Ľudia si mysleli, že mu preskočilo a tak ho zavreli do blázinca. Podmienky vo vtedajších blázincoch boli drsné. Jána držali v železách, mlátili, trápili hladom a pálením. A keďže Ján práve aktívne riešil, čo so životom, aby mal zmysel, prišlo mu, že starať sa o chorých a robiť to lepšie, ako v tom blázinci, je dobrý nápad. Keď ho prepustili, na vlastné náklady vybudoval v Granade dom, zriadil v ňom nemocnicu a staral sa. Na rozdiel od toho, čo robili jemu, sa staral s láskou. Časom sa k nemu pridali ďalší ľudia. Neskôr otvoril ďalšiu nemocnicu v Tolede. Keď Ján zomrel (zachraňoval topiaceho a dostal pri tom zápal pľúc), jeho spolupracovníci založili rehoľu a Jána vyhlásili za jej zakladateľa. Tá rehoľa sa volá rehoľa milosrdných bratov. Časom sa rozrástla. Boli priekopníkmi moderných medicínskych metód, napríklad v Európe ako prví robili operácie v celkovej anestéze. Okrem iného založili koncom sedemnásteho storočia najstaršiu mužskú verejnú nemocnicu v Bratislave a pôsobia v nej dodnes.

Podobne v prípade väznených ľudí tiež existovali rehole, ktoré zháňali peniaze na vykupovanie ľudí zo zajatia. Napríklad trinitári, ktorých založil svätý Ján z Mathy.

Tie veci, o ktorých sme hovorili, sú jediný spôsob, ako preukazovať niekomu milosrdenstvo?

V zozname skutkov telesného milosrdenstva sa spomína ešte „pochovávať mŕtvych“. Znie to ako samozrejmosť, ale za istých okolností aj toto môže byť náročná vec. Takéto okolnosti sú popisované napríklad v prvej kapitole starozákonnej knihy Tobiáš.

Existuje samozrejme mnoho ďalších spôsobov, ako niekomu preukázať milosrdenstvo. Okrem toho, že sa s mamkou štyroch detí, ktorá čaká piate, vieme podeliť o šatstvo pre deti aj pre mamičky, je pre ňu veľkou pomocou, ak jej deti na dve hodinky postrážime, aby si mohla vybaviť, čo potrebuje, dať sa trošku do poriadku alebo len tak na chvíľu vypnúť. Podobne ak sa niekto stará o dlhodobo chorého člena rodiny, je to často veľký kríž. Taký človek uvíta každú pomoc.

Okrem toho však môžeme prejavovať milosrdenstvo aj v duchovnej oblasti.

Čo sa tým chce povedať?

Rovnako, ako sa niekto môže trápiť tým, že mu niečo chýba v telesnej oblasti, môže pociťovať aj istý nedostatok v oblasti ľudského ducha. Napríklad v oblasti rozumu. Ak niekto nevie, ako veci v nejakej pre neho dôležitej oblasti fungujú, môže mu veľmi pomôcť a zjednodušiť mu život, ak mu to niekto vysvetlí. A ak niekto potrebuje vyriešiť nejakú praktickú situáciu, hodí sa mu dobrá rada. Ak sme schopní niečo z toho ponúknuť, je dobré venovať tomu čas.

Treba však dať pozor. Zdravý rozum je asi najspravodlivejšie rozdelená vec na svete, lebo každý si myslí, že ho má dosť. Nemá veľmi zmysel radiť niekomu, kto o to nestojí. Rovnako nemá veľmi zmysel počúvať niekoho, kto je múdry ako rádio a prekypuje dobrými radami, pričom o danej veci v skutočnosti nič nevie. Ak chceme niekomu radiť alebo niekoho učiť, mali by sme sa v danej oblasti vyznať. Inak hrozí, že mu poradíme zle. Ponesieme tak diel zodpovednosti, ak si kvôli našej rade spôsobí škodu.

Je ešte nejaké iné duchovné milosrdenstvo?

Iste. Napríklad keď niekoho valcujú jeho emócie, dobre mu padne mať niekoho, kto ho vypočuje a poteší. Často vtedy netreba ani nič radiť. Ľudia si niekedy upracú v hlave tak, že o veciach, ktoré ich trápia, hovoria nahlas. Potrebujú však niekoho, kto by ich počúval. Niekoho vypočuť a utešiť môže byť veľká vec.

Okrem toho, hriešni nie sme len my, ale aj naši blížni. V tejto súvislosti sa spomínajú až tri veci, ktorými im môžeme prospieť. Môžeme ich napomenúť, môžeme im odpustiť a môžeme znášať ich slabosti.

To môžem niekomu milosrdne vynadať?

Ježiš kdekomu vynadal do pokrytcov, obielených hrobov či hadieho plemena. Apoštol Pavol apoštolovi Petrovi vynadal, keď sa Peter v Antiochii dištancoval od kresťanov s pohanskými koreňmi. Vždy to bolo v záujme tých, ktorí boli napomenutí, aj keď nie vždy to pomohlo. Vedieť, kedy treba veci riešiť a kedy ich zniesť, je vecou istej múdrosti. Ale ak čokoľvek z toho robíme z lásky k druhému človeku, môže to byť k dobrému. Ak niekomu nadávame len kvôli tomu, aby sme si uľavili, väčšinou to nepomôže nikomu. O tom, že si nemáme udržiavať zoznam osobných krívd, ale máme ľuďom odpúšťať, pričom to neznamená, že sa nemáme brániť bezpráviu, sme už hovorili niekoľkokrát.

Môžeme aj v tejto oblasti nejako prospieť mŕtvym?

Môžeme sa za nich modliť. Za mŕtvych prinášali obety už Židia v Starom zákone. (Pozrite koniec 2Mach 12.) Modliť sa môžeme za mnohé veci aj za mnohých ľudí. Sú situácie, keď nič iné spraviť človek nevie. Buď preto, že je nevládny a modlitba je posledná vec, ktorou môže byť niekomu užitočný, alebo preto, že ostatné možnosti, ako niekomu pomôcť, sú mimo jeho dosahu. Je dobré modliť sa aj za veci, na ktoré dosah máme a na ktorých pracujeme. Zverujeme ich tak Pánu Bohu a dávame mu šancu prispieť nám s nápadom, ako ich vyriešiť lepšie.

Zhrňme to. Máme milovať svojich blížnych. Láska sa prejavuje tak, že sa staráme. Staráme sa jednak o základné potreby ako jedlo, pitie, oblečenie, strecha nad hlavou, ľudská blízkosť či dôstojný pohreb, jednak o potreby duše, preto prispievame dobrou radou, niečo vysvetlíme, vypočujeme a utešíme, napomenieme, odpustíme, znášame niečie slabosti alebo sa za niekoho modlíme. Správne?

Správne.