Modlitba

Prečo sa kresťania modlia?

Dôvodov je viacero. Jeden je, že modlitba nám pomáha udržať si nádej. Vraveli sme, že náš konečný cieľ sa nenachádza na tomto svete, pretože svet sa raz skončí. Očakávame život budúceho veku – ako sa písalo v kréde – a naplnenie zmyslu svojho života hľadáme v Bohu. Tento svet nás obklopuje a zaplavuje naše zmysly. Často vecami, ktoré sú desivé, hnusné alebo nespravodlivé. Ak si nevyhradíme čas, v ktorom sa naša myseľ bude venovať Bohu, a nebudeme si pripomínať, že on je naším cieľom, môže nás to prevalcovať a hrozí, že si začneme zúfať.

Ďalší dôvod je, že ak si chce človek udržať akýkoľvek vzťah, musí mu venovať čas. Ak to robiť nebude, vzťah časom umrie. Keď máme milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou, nepôjde to bez toho, aby sme si na neho vyhradili čas. Modlitba je čas venovaný Bohu.

Okrem toho, ďakovať Bohu je dôstojné a správne. Pre náš sklon vidieť len negatíva sa nám to pripomína pri každej omši. Svätá omša je u katolíkov jeden z najdôležitejších spôsobov, ako tráviť čas s Bohom.

Moment. Takže modliť sa neznamená niečo si od Boha pýtať?

Nie nutne. V prvom rade ide o to, pozdvihnúť k nemu myseľ a tráviť s ním čas. Čo sa týka konkrétnych vecí, o ktoré by sme mohli Boha prosiť, ťažko čakať, že by sme mu vyjavili nejakú skrytú túžbu svojho srdca, o ktorej netušil, alebo ho presvedčili nejakým argumentom, ktorý nepoznal. A je tu isté riziko, že sa pri modlitbe budeme venovať viac svojim starostiam, ako Bohu.

Na druhej strane Ježiš svojim žiakom hovoril:

Niekto z vás má priateľa. Pôjde k nemu o polnoci a povie mu: »Priateľu, požičaj mi tri chleby, lebo prišiel ku mne priateľ z cesty a nemám mu čo ponúknuť.« A on znútra odpovie: »Neobťažuj ma! Dvere sú už zamknuté a deti sú so mnou v posteli. Nemôžem vstať a dať ti.« Hovorím vám: Aj keď nevstane a nedá mu preto, že mu je priateľom, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje. Aj ja vám hovorím: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria. Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada? Alebo ak pýta vajce, podá mu škorpióna? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!

(Lk 11,5–13)

Sú veci, o ktoré v modlitbe prosiť máme. Napríklad o Ducha Svätého. Ježiš vyslovene sľúbil, že ho dostaneme a nemáme sa zdráhať Boha Otca v tejto veci otravovať.

Takže v takých obyčajných veciach nám Boh pomáhať nebude?

Ľudia majú rôzne túžby. Niektoré sú hlúpe. Keď im ich Pán Boh nesplní, môže to byť dar. Je dôležité naučiť sa Bohu dôverovať a nezanedbávať vlastnú iniciatívu. Pri modlitbe môže človek dostať vytrvalosť, ak ide o dobrú vec, o ktorú sa môže pričiniť, alebo mu možno svitne, že túži po hlúposti.

Ľudia majú aj rôzne trápenia. Už na úplnom začiatku tejto knihy sme hovorili o tom, že kresťania ich nemajú menej, než iní. Je prirodzené, že o nich hovoríme svojmu Bohu pri modlitbe. Boh je náš priateľ. Priateľom rozprávame o tom, čo nás trápi a nepretvarujeme sa pred nimi. Niekedy trápenia pominú. Niekedy dostaneme silu znášať ich. Občas sme pred nejakými trápeniami uchránení a spätne si hovoríme, že nad nami Pán Boh bdel. Ale nedeje sa tak vždy. Rovnako ako pri túžbach, aj v trápeniach je dôležité naučiť sa Bohu dôverovať. Nezabúdajme na to, že keď sa Boh stal človekom, ani jeho trápenia neobišli. Jednu Ježišovu konkrétnu prosbu (tú v Getsemane) Boh Otec nesplnil.

Zveriť Bohu svoje snaženia je dobrá vec. Ale neznamená to, že sa nám bude automaticky všetko dariť. V 144. žalme kráľ Dávid píše: „Nech je zvelebený Pán, môj ochranca, čo učí moje ruky zápasiť a moje prsty bojovať.“ Pán Boh nás nebude rozmaznávať a nesplní nám hneď hocičo, čo si zmyslíme. Stať sa dobrým človekom nejde bez námahy. Ale zápasiť a bojovať, či už so sebou samým, alebo za niečo dobré, čo je potrebné urobiť, to sa pri modlitbe naučiť môžeme.

A o čo teda máme prosiť, keď už Boha o niečo žiadame?

Duch Svätý je Duch múdrosti, rozumu, rady, sily, poznania, zbožnosti a bázne pred Pánom. Usilovať sa o tieto veci a pýtať si ich od Boha je dobré. Okrem toho, Ježiš učil svojich žiakov, že sa majú modliť takto:

Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. Nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili. Vy sa budete modliť takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja, ako v nebi, tak i na zemi. Chlieb náš každodenný daj nám dnes. A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom, a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého.

(Mt 6,7–13)

Uviedlol som tu starší preklad s trochu archaickým slovosledom, pretože ten sa používa, keď sa katolíci spolu modlia. Nauč sa ho naspamäť, nech ho nemusíš googliť. Ježiš hneď na začiatku upozorňuje, že naozaj nejde o to, aby sme Pána Boha uhovorili. A potom nasleduje sedem prosieb.

Čo to znamená, že sa má Božie meno posvätiť?

Prosíme o to, aby ľudia pochopili, že Boh je dobrý. Ľudia si to často nemyslia a niekedy sa im nedá diviť. Prosíme, aby sa napriek zlým skúsenostiam, ktoré majú s inými ľuďmi či s nešťastnými okolnosťami, nebáli Bohu otvoriť a dôverovať mu. A prosíme o to, aby sme Pánu Bohu nerobili hanbu a nepridávali druhým k ich zlým skúsenostiam ďalšie.

O Božom kráľovstve sme hovorili veľa. Ale prečo sa modlíme, aby sa diala Božia vôľa? Ona sa môže nediať?

Keď Ježiš rozprával o Jánovi Krstiteľovi ako o najväčšom prorokovi Starého zákona, vravel o ňom: „A všetok ľud, čo ho počúval, ba aj mýtnici uznali Božiu spravodlivosť, keď sa dali pokrstiť Jánovým krstom. Ale farizeji a zákonníci zmarili v sebe Boží úmysel, lebo sa mu nedali pokrstiť.“ (Lk 7,29–30) Takže áno, Boží úmysel je možné zmariť. Odmietnutie Jánovho krstu bol prvý krôčik k tomu, že nakoniec odmietli a ukrižovali Boha.

V tejto modlitbe prosíme, aby sa nám niečo také nestalo. Aby sme Božiu vôľu boli schopní pochopiť, prijať a vykonať.

Keď si rozprával o prosbách za konkrétne veci, robil si to dosť opatrne. Tu Ježiš rovno hovorí, že o chlieb máme prosiť.

Schopnosť postarať sa o seba a zabezpečiť si živobytie je dar, ktorý nedostal každý. Preto prosíme, aby sa Boh postaral o naše základné telesné aj duchovné potreby (pričom sa predpokladá, že aj sami priložíme ruku k dielu). Máme pritom pamätať aj na tých, ktorí sa o seba postarať nedokážu. Preto je v prosbe slovo „nám“. Môže sa však stať, že hlad bude jedným z krížov, ktoré sa nám ujdú. Napríklad svätá Anežka Česká zomrela počas veľkého hladomoru v roku 1282 v pražskom špitáli, ktorý sama založila.

V prosbe „odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ je druhá časť podmienkou, bez ktorej sa prvá časť neudeje?

Áno. V otázke nutnosti odpúšťať sa Ježiš vyjadroval pomerne jednoznačne. Rozprával napríklad takýto príbeh:

Preto sa nebeské kráľovstvo podobá kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý bol dlžen desaťtisíc talentov. Ale pretože nemal skadiaľ vrátiť, pán rozkázal predať jeho aj jeho ženu, aj deti i všetko, čo mal, a dlh splatiť. Vtedy mu sluha padol k nohám a na kolenách ho prosil: »Pozhovej mi a všetko ti vrátim.« A pán sa nad sluhom zľutoval, prepustil ho a odpustil mu aj dlžobu. No len čo ten sluha vyšiel, stretol sa so svojím spolusluhom, ktorý mu dlhoval sto denárov. Chytil ho pod krk a kričal: »Vráť, čo mi dlhuješ!« Jeho spolusluha mu padol k nohám a prosil ho: »Pozhovej mi a dlžobu ti splatím.« On však nechcel, ale odišiel a vrhol ho do žalára, kým dlh nesplatí. Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, veľmi sa zarmútili. Išli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa stalo. A tak si ho pán predvolal a povedal mu: »Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?« A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.“

(Mt 18,23–35)

To, že sme často kašľali na zmysel svojho života a narobili popri tom škodu, nám bolo odpustené vďaka tomu, že Ježiš za nás zomrel. Preto aj my máme znášať ľudí okolo seba, hoci občas sú protivní. Vieme, ako dobre nám padne, keď sú iní trpezliví s nami.

Ale keď všetkým všetko odpustím, budú ma zneužívať.

Človek sa nemá nechať zneužívať. Usilovať sa o spravodlivosť je dôležité. Aj o spravodlivosť voči sebe. Sú ľudia, pred ktorými sa treba chrániť, a sú veci, ktoré je potrebné trestať. To, že človek svojim blížnym odpúšťa, neznamená, že si má nechať skákať po hlave alebo má rezignovať na trestný zákonník. Navyše, nie je ani nutné vychádzať úplne s každým. Aj apoštol Pavol sa pohádal so svojím kolegom apoštolom Barnabášom a každý z nich išiel ohlasovať Ježiša inam (detaily nájdeš v Sk 15,37–40).

Pri odpustení ide o iné. Ak si človek udržiava svoju súkromnú databázu krívd, ktoré sa mu stali, oberie ho to o pokoj, zaplní mu to hlavu a urobí ho to slepým voči dobrým veciam, ktoré dostal. Namiesto hľadania Božieho kráľovstva sa bude mstiť. Niekedy aj na ľuďoch, ktorí mu nijako neublížili. Preto si kresťania pripomínajú, že aj tým, ktorí im ublížili, majú želať dobro, Božie požehnanie a kráľovstvo nebeské. Treba to robiť aj vtedy, keď je to naozaj ťažké.

Prečo od Boha chceme, aby nás neuvádzal do pokušenia? On to niekedy robí?

Nerobí. Ale na isté veci si treba dávať pozor. Keď niekto nezvláda svoj sklon opíjať sa, nemal by liezť do krčmy. Keď je ktosi závislý od internetu, mal by sa ísť prejsť bez mobilu. A keď niekto zápasí s vlastnou promiskuitou, ako svojho času svätý Augustín, nie je rozumné tráviť večery v baroch. V tejto prosbe žiadame Boha o to, aby osvecoval náš rozum, aby sme sa nepchali do miest a situácií, kde môže byť naša vôľa podrobená skúške, ktorú by sme nemuseli ustáť.

Tá posledná prosba je o tom, aby sa nám nediali zlé veci?

Je o tom, aby sme sa my nestali zlými. Aby sme vedeli ovládať svoje vášne, aby sme nepodliehali módnym mindvírusom, aby sme nedovolili pokušiteľovi, skaziť nám život, aby sme vedeli, že nie všetko, čo sa nám preženie hlavou, je hodné realizácie a aby sme sa nenechali odvrátiť od Božieho kráľovstva. Žiadna z týchto vecí nie je samozrejmosť a preto o ne Boha každý deň prosíme.

Ako sa ešte dá modliť?

Pre katolíkov je najdôležitejším spôsobom trávenia času s Bohom omša. Pri nej máme účasť na Ježišovej obete. Bude o nej samostatná kapitola.

Kresťania sa už od staroveku modlievajú žalmy. Starozákonná Kniha žalmov obsahuje pestrú zbierku poézie s veľkou škálou emócií. Ak si nechceš vyberať náhodne, môžeš vyskúšať breviár. Vo večernej modlitbe breviára (vešpery) nájdeš stredoveký hymnus, žalmy, krátke čítanie z Písma a prosby. Kratšia modlitba pred spaním (kompletórium) obsahuje aj spytovanie svedomia. Prebrať večer s Pánom Bohom udalosti dňa je samo osebe dobrou modlitbou.

Ďalšia možnosť je ruženec. Jeho výhodou je, že je jednoduchý a ide pri ňom práve o to, aby sme spolu s Ježišovou mamkou Máriou zotrvali v Božej prítomnosti.

Dobre. Modlíme sa nie kvôli tomu, aby Boh plnil naše priania, ale preto, aby sme s ním trávili čas, aby nám dal Ducha Svätého a aby nás premieňal. Učíme sa tým spoliehať sa na Boha, hľadať jeho kráľovstvo, nestrácať nádej a mať v láske svojich blížnych. Tak?

Tak.