Exodus

Ľudia si udržiavajú v pamäti dôležité veci pomocou príbehov. V tejto kapitole si porozprávame príbeh, ktorý sa nachádza na začiatku Knihy Exodus. Ak si si prečítal pôvodný text z Biblie, užil si si krásny staroveký spôsob vyjadrovania a budeš poznať aj farbisté detaily. K niektorým sa pre obmedzený priestor nedostaneme.

Čo znamená Exodus?

Po grécky je to exodos a znamená to východ. Kniha rozpráva o tom, ako Izraeliti vyšli z Egypta.

Vravel si, že tento príbeh je pre židov zvlášť dôležitý. Prečo?

Karl Marx tvrdil, že náboženstvo je ópium ľudstva, pretože ľudia sa oddávajú nejakému iluzórnemu šťastiu namiesto toho, aby sa usilovali o šťastie skutočné, aby zvrhli stáročný útlak a venovali sa komunistickej revolúcii. Ateisti dodnes zvyknú tvrdiť, že náboženstvo vzniklo ako nástroj, pomocou ktorého si vládnuca trieda udržiava nadvládu nad utláčanými masami.

Tento príbeh naopak hovorí o tom, ako si otroci s Božou pomocou vymohli slobodu od mocného vládcu. Je to inšpirujúce rozprávanie a dodnes dodáva nádej ľuďom, ktorým sa slobody nedostáva. Piesne o úteku z Egypta si pospevovali černosi pri svojej ceste za slobodou z juhu Spojených štátov na sever. A tie isté pesničky si pospevovali aj ľudia u nás, keď im slobodu upierala marxistická diktatúra. Židia na tieto udalosti spomínajú ako na čas, keď sa za ich slobodu zasadil Boh osobne. Židovská Veľká noc, ktorá je najväčším židovským sviatkom, je pripomienkou tohto príbehu. A počas kresťanskej Veľkej noci, ktorá je najväčším kresťanským sviatkom, si ho (okrem iných vecí) pripomíname aj my.

Dobre. Sloboda je dôležitá. O čom ten príbeh ešte hovorí?

Skúsme si ho porozprávať tak, ako mohol zaznievať kedysi dávno pri ohni v stanoch pastierov na Blízkom východe – aj keď do istej miery opustíme staroveký spôsob rozprávania. Pri dôležitých veciach sa zastavíme.

Príbeh sa začína v situácii, keď v Egypte vošiel do platnosti faraónov príkaz hádzať novonarodených hebrejských chlapcov do Nílu, pretože faraón nadobudol pocit, že Izraeliti sa príliš množia. Jedna matka, ktorá si nechcela dať zabiť syna, ho nejaký čas skrývala. Potom ho vložila do papyrusového koša vymazaného asfaltom a schovala pri brehu, kam sa chodievala kúpať faraónova dcéra. Tá dieťatko našla, adoptovala ho a dala mu meno Mojžiš. Chlapec vyrástol na faraónovom dvore. Neskôr sa Mojžiš dopustil vraždy, preto ušiel z Egypta do Madiánu na západe Sinajského polostrova. Tam sa oženil s dcérou madiánskeho kňaza Jetra a mnoho rokov pásol jeho stáda. Vyzeralo to tak, že na tom mieste prežije dlhý a spokojný život.

Raz však pri pasení uvidel čosi zvláštne: krík, ktorý horel a nechcel dohorieť. Keď si šiel pozrieť tento čudný úkaz zbližša, prihovoril sa mu Boh jeho praotcov Abraháma, Izáka a Jakuba. A nechcel od neho nič menšie, než aby sa zbalil, vrátil sa do Egypta a celý Izrael odtiaľ vyviedol, pretože Izraelitom sa tam diala krivda a on, ich Boh, to bral osobne. Mojžišovi sa do takého podniku vôbec nechcelo a snažil sa z toho vykrútiť. Boh ho prehováral skoro celú tretiu a štvrtú kapitolu Knihy Exodus, kým sa do toho Egypta konečne vybral.

O čom Boh s Mojžišom debatovali?

Jedným z dôležitých detailov je, ako sa Boh Mojžišovi predstavil. „Boh povedal Mojžišovi: »Ja som, ktorý som!« – a dodal: »Toto povieš Izraelitom: »Ja-som« ma poslal k vám!«“ (Ex 3,14) Ja som, ktorý som! sa po hebrejsky povie ’ehye ’ăšer ’ehye a po grécky Egó eimi (h)o ón – doslova Ja som ten, ktorý je! Boh tak o sebe hovorí, že on je sám od seba a všetko ostatné má svoje bytie od neho. To, že stvoril všetko (a stvoril to z ničoho), o sebe netvrdil žiadny iný staroveký boh. Na tom, že niekto taký môže byť iba jeden, je založený židovský i kresťanský monoteizmus, ako aj ďalšie monoteizmy, ktoré sú z tohto základu odvodené.

A ako to bolo ďalej?

Boh Mojžiša dopredu varoval, že veci nepôjdu hladko. A skutočne. Keď Mojžiš spolu s bratom Áronom predstúpili pred faraóna s požiadavkou, že chcú, aby Izraeliti mohli ísť na púšť priniesť svojmu Bohu obetu a tri dni tam sláviť sviatky, faraón usúdil, že treba pritvrdiť, lebo vymýšľajú. A tak Izraelitom k už aj tak obrovskej otrockej drine ešte nejakú pridal. A ľudia sa namiesto na faraóna naštvali na Mojžiša.

V tej chvíli sa do veci vložil Boh Izraela a začali sa nepríjemnosti. Pre Egypťanov. Postupne došlo k desiatim ranám, ktoré Mojžiš vždy dopredu ohlásil a ktoré Egypťanom značne strpčovali život, Navyše, Boh si dal záležať, aby popri tom vždy strápnil niektorého z egyptských bohov. Začalo sa to tým, že voda v Níle sa zmenila na krv. Smrdelo to, nebolo čo piť a podochli ryby. Cieľom tejto rany bol boh Hapi, ktorý reprezentoval Níl. Trvalo to týždeň. Ale faraónovi zaklínači tiež zvládli premeniť nejakú vodu na krv, takže faraón mal dojem, že sa nič nedeje a že to nejako ustojí.

Nastala teda druhá rana – premnožili sa žaby. Bola to paródia na bohyňu plodnosti Heket, ktorá mala žabiu podobu. Žaby boli všade. Faraónovi zaklínači prišli s tým, že žaby vedia privolať aj oni. Problém však nebol s ich privolávaním, ale odvolávaním. A tak faraón začal vyjednávať. Dohodol koniec žabacej kalamity a sľúbil, že Židov pustí, aby mohli priniesť Bohu obetu. Mojžiš kalamitu ukončil, no a faraón si svoj sľub hneď nato rozmyslel.

Treťou ranou bolo, že prach zeme sa zmenil na komáre. Zem mal na starosti boh Geb, takže Egypťania sa mohli sťažovať u neho. V tejto fáze sa egyptskí zaklínači prestali chytať, komáre už nezvládli. Faraónovi vraveli, že v tom má prsty Boh, o ktorom nič nevedia. Ale on si aj v tejto fáze vyjednávanie odpustil.

A tak prišli na rad muchy. A štípali. Egyptský boh Khepri mal podobu skarabea a okrem toho, že mal za úlohu tlačiť po oblohe Slnko, bol zodpovedný za stvorenie a obnovovanie života. Ale toho života bolo naokolo zrazu priveľa a bol riadne protivný. Faraón začal opäť vyjednávať, či by Židia nemohli obetovať Bohu priamo v Egypte. Mojžiš na to, že nemohli. Faraón vyhlásil, že teda dobre, ale nech nechodia veľmi ďaleko. Mojžiš muchy odvolal. A faraón si to zase rozmyslel a nikam ich nepustil.

Potom sa objavil mor dobytka. To mohli pre zmenu brať osobne bohyňa Nut aj bohyňa Hathor, ktoré Egypťania niekedy zobrazovali ako kravy. Egypťanom masívne dochol dobytok, ale Izraelitom sa žiadna škoda nediala. Faraón nereagoval.

Šiesta rana boli vredy. Dostali ich ľudia aj dobytok, ktorý ešte žil, a egyptskí bohovia zodpovední za liečenie (Sekhmet a Isis) s tým nič nenarobili. Problém znamenalo aj to, že ľudia postihnutí vredmi boli v Egypte rituálne nečistí a nemohli slúžiť v chrámoch ani sa ukázať pred faraónom. Ten však stále držal líniu a odmietal brať Boha Hebrejov vážne.

Tak bola ohlásená siedma rana – drsné krupobitie s blýskavicou. Kto zobral varovanie vážne a ostal pod strechou, tomu sa nič nestalo. Ale kto nezostal, toho stĺklo. Ľudí aj dobytok. Zničilo úrodu, polámalo stromy. Stali sa veľké škody na majetku. Urazený mohol byť boh Set, ktorý mal na starosti vetry a búrky. Faraón opäť nasľuboval, že Izraeliti budú môcť odísť a priniesť Bohu obetu. Platnosť sľubu trvala presne do momentu, kým trvala búrka.

Mojžiš s Áronom prišli faraónovi sľub pripomenúť. On povedal, nech si teda muži idú obetovať na púšť, ale ženy a deti ostanú v Egypte. Mojžiš vyhlásil, že v žiadnom prípade. A že prídu kobylky. A naozaj – kobylky prišli. Bolo ich toľko, že pre ne nastala tma. Zožrali všetko, čo nezničil ľadovec. Neostal ani lístoček. Potupeným bohom bol Min, boh úrody, ktorý to popri Setovi schytal aj pri predošlej rane. A faraón zasa sľuboval. No keď kobylky zmizli, opäť sľub porušil.

Objavila sa teda deviata rana. Na tri dni nastala totálna tma. Na truc jednému z najdôležitejších egyptských božstiev, bohovi Ra, ktorý reprezentoval Slnko. Faraón poľavil a dovolil, aby Izraeliti mohli zobrať so sebou aj ženy a deti, ale dobytok im prikázal nechať doma. Mojžiš na to odvetil, že keď nevezmú dobytok, nebudú mať čo obetovať. Faraón sa naštval, vyhlásil, že Mojžiša už v živote nechce vidieť, a vyhodil ho.

A tak nastal čas na desiatu ranu. Bola hrozná. Boh prešiel Egyptom a usmrtil všetko prvorodené, zvieratá aj ľudí, vrátane faraónovho syna a následníka trónu. Táto rana bola namierená proti faraónovi osobne. On sa tiež počítal medzi egyptských bohov a mal na starosti kozmický poriadok, rovnováhu a spravodlivosť.

Počkaj. Nemal byť Boh dobrý? Ako sa to zlučuje s takýmto masakrom?

Boh je dobrý a súčasťou toho je aj to, že je spravodlivý. Pripomeňme si, že celý príbeh sa začal tým, ako židovských chlapcov hádzali krokodílom. Egypťanom sa v tomto prípade nestalo nič, čo by predtým oni sami nerobili druhým. Im zomreli iba prvorodení, pričom oni židovských chlapcov zabíjali všetkých. Okrem toho faraón porušil daný sľub – prvý raz po druhej rane a potom ešte viackrát. Keby ho bol dodržal, vyhol by sa trestu za vraždenie izraelských detí a mohol mať pokoj on aj jeho krajina. To, že Boh je dobrý, neznamená, že zatvrdilí ľudia nebudú vystavení dôsledkom svojich činov.

Izraeliti sa asi netešili, keď aj im pomreli prvorodení.

Izraeliti dostali návod, ako sa tomu vyhnúť:

Celej izraelskej pospolitosti oznámte: »Desiateho tohoto mesiaca nech si každý zaobstará baránka pre svoju rodinu, pre každý dom! Ak je však rodina málo na jedného baránka, potom nech si zaobstará spolu so svojím susedom, ktorého rodina býva najbližšie, podľa počtu osôb; podľa toho si máte zadovážiť baránka, koľko kto z vás zje. Baránok musí byť bezchybný, ročný samček. Vyberiete si ho spomedzi oviec alebo kôz. A bude vo vašej opatere do štrnásteho dňa tohto mesiaca, keď ho celá izraelská pospolitosť v podvečer zabije. I vezme sa z jeho krvi a namažú sa ňou obe veraje a vrchný prah dverí na domoch, v ktorých ho budú jesť. A v tú noc budú jesť mäso upečené na ohni; budete ho jesť s nekvaseným chlebom a s horkými zelinami. Nič nesmiete z neho jesť surové ani uvarené vo vode, ale iba upečené na ohni, i hlavu, nôžky a vnútornosti. Nič z neho nenecháte do rána. Čo by však z neho malo zostať do rána, spálite to na ohni. A budete ho jesť takto: Bedrá budete mať opásané, obuv na nohách a palicu v ruke. Budete jesť narýchlo, lebo je to Pánov prechod (Pesach). Lebo v tú noc prejdem celou egyptskou krajinou a usmrtím všetko prvorodené v egyptskej krajine od človeka až po dobytok a nad všetkými bohmi Egypta vykonám súd ja, Pán! Krv na vašich domoch, v ktorých bývate, bude znamením na vašu záchranu. Keď uvidím krv, prejdem popri vás a nezastihne vás nijaký zhubný úder, keď budem biť Egypt.«

(Ex 12,3–13)

Krv baránka bola teda tým znakom, ktorý predstavoval hranicu medzi životom a smrťou.

Ak si čítal originál, vieš, že v tomto momente sa celé rozprávanie prerušilo a dvanásta a trinásta kapitola obsahuje predpisy, ktoré upravujú, ako majú Židia sláviť Veľkú noc a pripomínať si udalosti toho dňa. Exodus nie je len kniha príbehov, ale do veľkej miery aj kniha zákonov. Okrem iného sa tam zdôrazňuje, že všetko prvorodené odteraz patrí Bohu a treba za to priniesť obetu. Takúto obetu priniesli aj Jozef s Máriou za jej prvorodeného – za Ježiša. Spomína to Lukášovo evanjelium (pozri Lk 2,22–39)

A ako to dopadlo s faraónom?

Po tejto noci sa Židia zdvihli a z Egypta odišli. Faraón prepadol chladnej zlosti. Zobral vojsko a vydal sa na cestu, aby sa pomstil. Židia neutekali cez Suezskú šiju, lebo tam sídlili Filištínci, a otroci, ktorí práve utiekli, neboli v stave vymôcť si prechod tadiaľ silou. Išli preto popri mori na juh. Približne v oblasti pod dvomi veľkými jazerami, ktoré sú dnes súčasťou Suezského prieplavu, uviazli medzi egyptským vojskom a Trstinovým morom. Dnes je na tých miestach (okrem Suezského prieplavu) relatívne sucho, no vtedy tam bola voda a rozsiahle močiare. Egypťania si mysleli, že Židia zablúdili. Videli, že nemajú kam ujsť a plánovali ráno zaútočiť. Boh však celú noc rozháňal vodu, takže Izraelitom sa podarilo prejsť na Sinajský polostrov po suchu. Keď sa Egypťania pustili za nimi, voda sa vrátila a egyptské vojsko dopadlo zle. Izraeliti vytúženú slobodu dosiahli.

Pokúsim sa zhrnúť pointy príbehu, aj keď ich je viacero. Prvá je, že Boh sa zjavil Mojžišovi a predstavil sa ako TEN, KTORÝ JE, pričom všetko ostatné existuje vďaka nemu. Druhá je, že Boh sa zastal slobody Izraela, lebo ju považoval za dôležitú. Tretia pointa je faraónova časť príbehu. Pripomína, že Boh je spravodlivý a ukazuje, že keď niekto systematicky robí zlo a dúfa, že sa mu to prepečie, môže sa mu takýto prístup škaredo vypomstiť.

Dobré zhrnutie. Ešte pripomeňme, že na to, aby sa Izraeliti uchránili pred poslednou ranou, mali obetovať baránka a že jeho krv bola znamením, vďaka ktorému unikli smrti.