Vášne

Ak má byť pokrstený dospelý človek, kňaz sa ho tesne predtým spýta, či sa zrieka zlého a či verí tým veciam, ktoré sú vo vyznaní viery. Zriekanie sa zlého má takúto podobu: „Zriekate sa zlého ducha?“ „Zriekam.“ „Aj všetkých jeho skutkov?“ „Zriekam.“ „Aj všetkých jeho pokušení?“ „Zriekam.“

Zlý duch? To je keď niekto strašne vykrikuje, trasie sa nábytok a treba volať exorcistu?

Pozeráš príliš veľa béčkových hororov. Pointa je inde. Ide o to, že niektoré nápady, sklony a túžby, ktoré máme, nielenže nemáme nasledovať, ale máme sa od nich aktívne dištancovať, pretože sú škodlivé pre nás aj pre naše okolie. Kresťania sa na vec pozerajú tak, že podobne, ako priamo k nášmu duchu dokáže hovoriť Duch Svätý, dokážu k nemu hovoriť aj iní duchovia. Niektorí z nich sú zlí. Hlavný rozdiel oproti tým béčkovým hororom je, že zlý duch je pokušiteľ, nie strašidlo. Kresťanský pohľad na vec má tú výhodu, že keď nás otravuje nejaká vtieravá sprostosť, nemusíme sa zžierať, akí sme to hrozní ľudia, že nám niečo také vôbec napadlo, ale môžeme pokušiteľa aj s jeho nápadom poslať do kelu. Apoštol Peter píše vo svojom liste: „Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral. Vzoprite sa mu, pevní vo viere, a vedzte, že také isté utrpenie dolieha na vašich bratov po celom svete.“ (1Pt 5,8–9) Pokušenia majú všetci. Aj Ježiš ich mal. (Mt 4,1–11)

Ale keď nebudem nasledovať svoje túžby, tak budem strašne nešťastný.

Schopnosť nezabudnúť, čo si naozaj chcel, sa volá disciplína. Nešťastný budeš, keď sa minieš s cieľom vlastného života.

Nemohol by Pán Boh zariadiť, aby som pokúšaný nebol?

Mohol. Ale nespraví to bez teba. Ako písal kráľ Dávid: „Nech je zvelebený Pán, môj ochranca, čo učí moje ruky zápasiť a moje prsty bojovať.“ (Ž 144,1) Podobne píše vo svojom liste apoštol Jakub: „Podriaďte sa teda Bohu; diablovi sa vzoprite a ujde od vás.“ (Jak 4,7) Boh ťa bude chrániť. Ale aby si sa diablovi vzoprel, je na tebe. Ak sa s ním dáš dokopy, namiesto toho, aby si jeho ponuku odmietol, nebude dôvod brániť ťa, pretože si si tak vybral.

Ako všelijako môžem byť pokúšaný?

Starí mnísi, ktorí sa od štvrtého storočia usádzali v egyptskej púšti, rozlišovali osem základných druhov pokušenia. Tri útočia na telo: obžerstvo, smilstvo a hrabivosť. Tri útočia na dušu: hnev, smútok a akédia. A dve útočia na samotnú podstatu človeka: túžba po sláve a pýcha.

Obžerstvo je, že sa nemáme prejedať?

O svoje telo sa máme starať. Ako pri všetkých pokušeniach, aj v tomto prípade je každý človek postavený pred inú výzvu. Pre niekoho je pokušením, že zje všetko, čo je na dosah, čo vedie k tomu, že váži viac, než je pre neho zdravé. Pre niekoho je naopak výzva jesť poriadne a pravidelne a podrobiť sa v tejto veci disciplíne, pretože je primálo. V oboch týchto prípadoch sa oplatí skontrolovať si BMI. Pre niekoho je výzva nebyť vyberavý v jedle, pretože tým znepríjemňuje život tým, čo sa mu o jedlo starajú a neje to, čo jeho telo potrebuje. Pre niekoho je pokušením pažravosť. Tajne vyžiera spoločné zásoby, pri spoločnom jedle si uchytí čo najskôr tie najlepšie kúsky, rýchlo sa napcháva bez ohľadu na ostatných a jeho papanie je pre neho dôležitejšie, než jeho blížni.

Samostatná kapitola sú veci, ktoré vyvolávajú závislosť, alkoholom počnúc. Už sme spomínali, že ak striedmosť nezvládame, musíme sa alkoholu zriecť úplne, pretože inak spôsobíme veľkú škodu sebe aj svojim blízkym. Pri vážnejších problémoch s jedlom, alkoholom či závislosťami sa nemáme báť obrátiť sa na odbornú pomoc a odporúčania lekára či psychoterapeuta máme brať vážne.

Jesť a piť je dobré a dôležité, ale vášeň obžerstva je schopná túto dobrú vec obrátiť proti nám. Jedlo je preto dobrá tréningová oblasť na to, aby sme sa učili krotiť aj iné svoje vášne. Kvôli tomu sa kresťania postia. Konkrétne katolíci v piatok nejedia mäso. Je to drobnosť, ale učí nás pozornosti a pripomína nám, že schopnosť niečo si odoprieť môže byť extrémne dôležitá, ak ide o vážnejšie veci. Piatkový pôst sa dá nahradiť aj inými možnosťami, ale to, že sa ľudia učia disciplíne práve na jedle, má svoje opodstatnenie.

O smilstve sme už hovorili pri desatore.

Áno. Podľa kresťanov žijeme na pomedzí živočíšnej ríše a duchovného sveta. Sexuálny pud je jedna z najsilnejších vecí, ktoré sme podedili z tej živočíšnej strany. Máme vstavanú automatiku, vďaka ktorej vnímame ľudí okolo seba aj ako potenciálnych otcov alebo matky pre naše deti. To je v poriadku. Problém je v tom, že tento mechanizmus sa nevypne, keď sľúbime niekomu vernosť alebo sa zaviažeme iným spôsobom.

Situácia je podobná ako s jedlom. Sex je dobrá a užitočná vec, ale keď sa vymkne spod kontroly a my dostaneme pocit, že nebudeme šťastní, kým neuskutočníme všetky svoje sexuálne fantázie, tak môžeme narobiť škodu sebe aj ľuďom okolo seba a zásadne sa minúť s cieľom svojho života. Z človeka sa môže stať predátor alebo lovec trofejí, ktorý žiadne svoje dieťa nevychová. Ľuďom sa môžu vďaka nevere rozpadnúť manželstvá. Môžu sa z nich stať pokrytci žijúci dvojitým životom. Môžu skončiť vo vzťahu s človekom, ktorého by si pri zdravom rozume rozhodne nevybrali. Môžu skončiť ako osamelí rodičia. Alebo ich dieťa môže násilným spôsobom prísť o život skôr, než sa narodí.

Sila sexuálneho pudu v kombinácii s tým, že sa človek vykašle na „nezosmilníš“ má ešte jeden nemilý dôsledok. Človeku sa vtedy veľmi nechce prísť Pánu Bohu na oči. Ešte viac, ako keď podľahne iným pokušeniam. V konečnom dôsledku práve preto mnoho ľudí na svoju vieru rezignuje. Môže sa to udiať nečakane rýchlo aj tým, ktorí boli veriaci dlho. Popri tom sa zvyčajne vykašľú aj na iné dôležité veci a vzťahy.

Pri pokušeniach v oblasti sexu je dobré byť pripravený na to, že môžu trvať dlho. Netreba ich kŕmiť budovaním závislosti na porne, treba ich brať s nadhľadom a netreba pripustiť, aby nás viedli k súhlasu vôle či k plánovaniu. A ak človek niečo pokazí, je dobré rátať s tým, že môže byť podrobená skúške jeho viera. Udržať si ju však stojí za to.

Hrabivosť znamená, že má človek veľa peňazí?

Nie nutne. Už sme spomínali, že existovali aj svätí, ktorí boli zámožní. Ale majetok so sebou nesie riziko. Môže sa z neho stať vášeň, ktorá človeka opantá, takže hromadí veci, ktoré nepotrebuje. Táto vášeň môže mať (rovnako ako ostatné vášne) mnohé podoby. Niekto hromadí vraky starých áut, niekto hromadí investičné byty, niekto hromadí zahraničné dovolenky a niekto hromadí abstraktné číselká na účte. Nie je pritom problém v tom, že niekto sa rád rýpe v starých autách, vedie firmu, ide na dovolenku alebo má účet. Problém je, keď sa čokoľvek z tohto stane dôležitejším, než Pán Boh a naši blížni. To sa človeku potom môže stať, že v záujme väčšieho číselka na účte zdiera svojich zamestnancov alebo v záujme nutnosti dovolenkovať každé štyri mesiace vo vychytenom rezorte nestihne mať deti. Alebo sa minie so zmyslom svojho života nejako inak. Ako vravel Ježiš: „Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone.“ (Mt 6,26)

Hnev je démon? To sa nemôžem na niekoho nahnevať?

Emócie sú signály, ktoré hovoria k nášmu vnútru. Emócia hnevu nám hovorí, že sa udialo niečo zlé, napríklad nejaká nespravodlivosť, ktorá volá po tom, aby bola napravená. Hnev ako emócia je v poriadku. Pohýna nás k tomu, aby sme riešili dôležité veci a zasadzovali sa o spravodlivosť pre seba a pre našich blížnych. Je však dôležité pamätať si, že hnev je emócia rýchlej akcie. Keď sa nahneváme, stúpne nám adrenalín, zostria sa reflexy a vypne sa rozum.

Problém nastane, keď sa človeku z hnevu stane životný zvyk. Keď sa niekto pravidelne zlostí, pravidelne vypína aj rozum. Okrem toho (keď už je ten rozum vypnutý), zlostník môže reagovať neúmerne na podnet a vypení kvôli každej hlúposti. A keď človek v sebe nosí priveľkú zásobu hnevu, tá sa vylieva aj na ľudí, ktorí nijak nesúvisia s tým, čo ho nahnevalo. Často na tých najbližších. Takáto vášeň hnevu už démon je. A poraziť tohto démona sa môže stať dôležitým životným zápasom.

Smútok je tiež emócia.

Hej. Podobne ako hnev je v normálnom stave dobrá a užitočná. Smútime nad vážnymi životnými stratami. Bez schopnosti smútiť by sme nevedeli empaticky prijať, keď smúti niekto iný. Odsmútiť dôsledky nektorých našich zlých rozhodnutí nám pomôže poučiť sa a nabudúce sa im vyhnúť.

Smútok však podobne ako hnev môže zdivieť. Démon smútku človeku dokáže otráviť a znechutiť život do posledného detailu. Človek sa prepadne do sebaľútosti, ktorá ho úplne oberie o silu čokoľvek robiť. Postaviť sa vlastnému smútku a sebaľútosti je preto zvlášť náročné rozhodnutie. Navyše, keď sa človek vzbúri proti vlastnému smútku, môže sa objaviť hnev, ktorý tam celý čas bol, ale nevedel sa predrať na povrch. To môže byť zdravé a prepínanie sa medzi hnevom a smútkom môže človeku pomôcť časom sa vyrovnať s obomi vášňami aj s minulosťou. Môžeme tak naše traumy odovzdať Bohu, aby nám nebránili naplniť náš vlastný zmysel.

Čo je to akédia?

Akédia je grécke slovo odvodené od slova „kedó“ (starať sa). Akédia je, keď sa človek nestará. Taká tá zmes lenivosti, apatie a nudy. Stav, keď človek nie je schopný ani niečo robiť, ani sa modliť. Ľudové príslovie hovorí, že záhaľka je matka všetkých nerestí. Nie je to celkom pravda, matka všetkých nerestí je pýcha. Je však fakt, že keď sa človek nudí, má sklony vymýšľať somariny a ostatní démoni sa radi pridružia. Človek sa však môže minúť so zmyslom života aj tak, že skrátka nebude robiť nič.

Takže treba stále niečo robiť?

Nie nutne. Lenivosť, nuda a neochota niečo so sebou robiť sa niekedy maskujú aj horúčkovitou činnosťou. Človek tak síce stále niečo robí, ale nie je to na nič dobré. Vtedy je naopak užitočné prestať, zastaviť sa a modliť sa, nech človek vie, čomu by mal venovať srdce. Ide o to znova sa začať starať. O Božie veci a o blížnych.

Zápas s démonom akédie môže tiež trvať dlho.

Je zle túžiť po sláve?

Túžba po vlastnej sláve je pomerne nešťastný motív pre akúkoľvek činnosť. Keď človek nerobí niečo pre tú vec samotnú alebo kvôli Bohu, ale robí ju kvôli svojej prestíži, môže to dopadnúť dvomi spôsobmi. Buď sa mu to podarí a človek sa stane namysleným. Alebo sa mu to nepodarí a človek bude rozmrzený. Aj tak zle, aj tak zle. Okrem toho, sláva je vec tohto sveta a už sme viackrát vraveli, že zmysel nášho života leží mimo tohto sveta. Ako hovoril Ježiš: „Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?!“ (Mt 16,26)

Prečo je pýcha matka všetkých nerestí?

Pyšný človek spraví zmyslom svojej existencie seba samého. Spraví zo seba cieľ a mierku všetkých vecí a svojich blížnych bude vnímať iba ako nástroje. Boha definitívne stratí, lebo Boh nie je vec, ktorú by niekto mohol používať. So skutočným zmyslom svojho života sa takto môže človek definitívne minúť. Toto mal Ježiš na mysli, keď vravel: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho.“ (Mt 16,25) Vraveli sme, že žijeme na pomedzí živočíšneho a duchovného sveta. Pýcha je pokušenie, ktoré pochádza z toho duchovného. Týmto spôsobom sa z nás môžu stať diabli.

Najlepšia vec, ktorá sa človeku môže stať, keď v ňom začne pýcha rásť, je, že si natlčie hubu a nejakým spôsobom zlyhá. Síce pri tom narobí škodu, ale je šanca, že pristane nohami na zemi a chytí sa Boha a rozumu.

Ktorí démoni pokúšajú teba?

Všetci. Časom sa však zvykne meniť, ktorí z nich otravujú najviac. Väčšinou tí, na ktorých človek nedá pozor.

V tejto kapitole sme hovorili o tom, že niektoré nápady a túžby je dôležité odmietnuť, pretože sú to pokušenia. Na telo útočia pokušenia obžerstva, smilstva a hrabivosti, na dušu útočia démoni hnevu, smútku a akédie a nášho ducha sa pokúša podmaniť si túžba po sláve a pýcha. To sú všetky pokušenia?

Nie. Existujú aj ďalšie. Niekoho môže napríklad trápiť závisť. Ale tá sa rada pridruží k démonovi hrabivosti, smilstva či túžby po sláve. Takže ak si dáš pozor na nich, tak si všimneš, že sa s tebou deje niečo nekalé.