Mária

Pannu Máriu, Ježišovu matku, majú katolíci zvlášť radi. Niektoré veci ohľadom Márie sú súčasťou katolíckej viery. Budeme o nich rozprávať v tejto kapitole.

Prečo práve Mária?

Pretože je to po Ježišovi najdôležitejší človek v dejinách Cirkvi. Celá história kresťanstva začína jej vetou: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ (Lk 1,38) Vďaka jej súhlasu sa Boh stal človekom. Mária bola s Ježišom počas tridsiatich rokov jeho skrytého života. Na jej prosbu urobil Ježiš prvý zázrak a „jeho hodina“, keď verejne zjavil samého seba, prišla skôr. (Jn 2,1–12) Keď Ježiša ukrižovali, stála pod krížom. Potom, ako Ježiš vystúpil do neba, zotrvávala s apoštolmi v modlitbe, keď prijali Ducha Svätého. Bola tak pri všetkých dôležitých momentoch nášho vykúpenia.

To nie je málo. Ale prečo o nej treba niečo veriť?

Keď sme rozprávali o kréde, hovorili sme o tom, že to, ako v Boha veríme, ovplyvňuje náš vzťah k nemu. Hovorili sme vtedy o tom, že v Ježišovi sú dve prirodzenosti, Božská a ľudská. Obe sú nezmenené (to, že sú v Ježišovi obidve, nezmenilo ani jednu z nich), nezmiešané (ich spojením nevznikla nejaká ďalšia prirodzenosť), bez oddelenia (Ježiš, aj keď má prirodzenosti dve, je len jedna osoba) a bez odlúčenia (keď Ježiš vystúpil do neba, stále má aj ľudskú prirodzenosť). Jedným z dôsledkov toho, že Ježiš je jedna osoba, ale má dve prirodzenosti, je to, že Mária je matkou človeka aj Boha súčasne. Ak by sme v to neverili, museli by sme krédo odmietnuť a viedlo by to k arianizmu, adopcionizmu, doketizmu alebo nejakému podobnému bludu.

Viera kresťanov je pekne zobrazená na ikonách. Na ikone Ježiša sa vždy nachádzajú dva nápisy (oba v gréčtine). Jeden je IS CHS, čo je skratka z Iésous Christos, čiže „Ježiš Mesiáš“. Druhý sa nachádza v svätožiare a znie (H)O ÓN, čo znamená „Ten, ktorý je.“. To je meno, ktorým sa Boh predstavil Mojžišovi. Tým ikona hovorí, že Ježiš je Boh. Podobne na ikone Panny Márie je vždy nápis MR THU, čo je skratka z Métér Theou a znamená to „Matka Božia“.

Žiak apoštola Jána svätý Ignác Antiochijský to zhrnul vo vete: „Jeden je lekár telesný aj duchovný, zrodený aj nezrodený, vtelený Boh, v smrti pravý život, aj z Márie, aj z Boha, najskôr trpiaci, potom netrpiaci, Ježiš Kristus, náš Pán.“ (Ignác Efezanom 7,2)

Povedať o niekom, že vďaka nemu sa Boh mohol stať človekom, je však veľká vec. Keď o Márii hovoríme, že je Matka Božia, vzdávame jej tak obrovskú česť.

Okrem toho, že Mária je Bohorodička, o nej Cirkev učí ešte ďalšie tri veci.

Aké?

Druhá vec je, že veríme, že Mária je panna. Opäť je to vec, ktorá hovorí najmä o Ježišovi ako o Bohu, ktorý sa stal človekom. Neprijímame adopcionistickú verziu, že Ježiš bol synom manželského páru a stal sa Bohom až dodatočne. Ježiš nie je syn muža, ale syn Boží. Katolíci spolu s pravoslávnymi kresťanmi navyše veria, že Mária ostala pannou aj pri pôrode, aj po ňom.

Pri pôrode? To ako?

Túto časť svojho učenia Cirkev veľmi nevysvetľuje. Cirkevní otcovia občas prirovnávajú Ježišovo narodenie k slnečnému lúču prechádzajúcemu cez sklo, k Ježišovmu opusteniu zapečateného hrobu (Mt 28,1–6) alebo k tomu, ako Ježiš vošiel do večeradla cez zatvorené dvere (Jn 20,26). Tento článok viery je však zahalený do mlčania a intimity. Opäť zacitujme svätého Ignáca Antiochijského: „Kniežaťu tohto sveta bolo skryté Máriino panenstvo a jej pôrod, podobne aj Pánova smrť: tri významné tajomstvá, ktoré sa odohrali v Božom tichu.“ (Ignác Efezanom 19,1)

Aj evanjelista Matúš, aj evanjelista Ján spomínajú na viacerých miestach Ježišových bratov. Neprotirečí to tomu, že Mária ostala pannou aj po pôrode?

Mária mala predsavzatie ostať pannou (pravdepodobne po dohode s Jozefom) už v momente zvestovania. Anjel jej priniesol správu: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“ (Lk 1,30–33) Židia nečakali, že Mesiáš bude vtelený Boh osobne. Ani v anjelovej správe sa nič také vyslovene nehovorí, slovné spojenie „Syn Najvyššieho“ sa v Starom zákone používa v prenesenom význame na viacerých miestach. Očakávaná reakcia nedávno zasnúbeného židovského dievčaťa by preto bola: „Skvelé! Náš syn, pravdepodobne prvorodený, bude Mesiáš!“. Mária sa namiesto toho pýta: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ (Lk 1,34) To by sa nepýtala, ak by s Jozefom plánovali mať deti.

Okrem toho by bolo zvláštne, keby „jednorodený Syn Boží“ nebol súčasne aj jednorodený syn Márie. Panne Márii sa niekedy dáva prívlastok „archa zmluvy“, pretože v Mojžišovej arche uchovávali Židia tabule s Desatorom, ktoré pre nich predstavovalo zmluvu s Bohom a Mária v sebe nosila samotného Boha. Archa bola pre Židov posvätná a nesiahalo sa na ňu. (Detaily v 1Sam 6,19 alebo 2Sam 6,6–7.) Zmysel pre posvätné veci, ktoré sú oddelené pre Boha, bol pevnou súčasťou židovskej zbožnosti.

Čo sa týka slova „brat“, v židovskom jazykovom prostredí sa používalo aj na označenie členov širšej rodiny. Napríklad keď sa Abrahámovi a Lotovi začali hádať pastieri, dohodli sa, že sa rozídu. Abrahám vtedy povedal: „Nech nie sú rozbroje medzi mnou a tebou, medzi mojimi pastiermi a tvojimi pastiermi; sme predsa bratia!“ (Gn 13,8) Lot bol pritom Abrahámov synovec a nie brat. (Gn 11,31) Podobne bol Jakub Labanov synovec a Laban sa Jakuba (v staršom doslovnejšom preklade profesora Roháčka) pýta „Či preto, že si môj brat, budeš mi darmo slúžiť?“ (Gn 29,15) Novší katolícky preklad už prekladá podľa zmyslu textu: „Ty si môj príbuzný. Vari mi budeš zadarmo slúžiť?“

To, že v Novom zákone sa používa slovo „brat“ ohľadom príbuzenských vzťahov rovnakým spôsobom, sa dá tiež dobre doložiť. Apoštol Pavol píše Galaťanom: „Až po troch rokoch som šiel do Jeruzalema, aby som videl Kéfasa, a zostal som uňho pätnásť dní. Iného z apoštolov som nevidel, iba Jakuba, Pánovho brata.“ (Gal 1,18–19) Medzi Ježišovými apoštolmi boli dvaja Jakubovia, Zebedejov a Alfejov. (Mt 10,2–4) Jakub Zebedejov bol brat apoštola Jána. „Jakub, Pánov brat“ bol Jakub Alfejov. Keďže to nebol Jakub Jozefov, muselo ísť o vzdialenejšieho príbuzného. Podobne keď o Ježišovi evanjelista Marek píše ako o bratovi Jakuba a Jozesa (Mk 6,3), ako ich matku uvádza inú Máriu, ktorá nebola Ježišovou matkou. (Mk 15,40)

Keby mal Ježiš v čase ukrižovania žijúcich súrodencov, nemusel by svoju matku Máriu zverovať apoštolovi Jánovi: „Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: »Žena, hľa, tvoj syn!« Potom povedal učeníkovi: »Hľa, tvoja matka!« A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe.“ (Jn 19,26–27) V tejto scéne je prinajmenšom rovnako dôležité to, že Jána Ježiš zveril Márii. Ale keby išlo iba o to, Ján by na seba neprevzal povinnosť o Máriu sa starať. Tá povinnosť by patrila Máriinym deťom.

Viera v trojaké Máriino panenstvo (pri počatí, pri pôrode i po ňom) sa na ikonách zvykne znázorňovať tromi hviezdami na Máriinom plášti – dvomi na pleciach a jednou na čele.

Vravel si aj o ďalších veciach, ktoré katolíci o Márii veria. Aké sú to?

Prvé dve veci, ktoré o Márii veríme, nám hovoria o Ježišovi. Druhé dve nám hovoria o nás. Prvá z nich je o tom, čo sme dostali podobne ako Mária, ale u nej to dosiahlo dokonalosti. To je dobré na to, aby sme sa od nej učili. Druhá z nich je o tom, čo dostala a my ešte len dostaneme. To je dobré na to, aby sme sa mohli tešiť.

Keď sme na začiatku tejto knihy rozprávali o hriechu, spomenuli sme, že nalomenú vôľu, zmätený rozum a sklon robiť zlé veci sme zdedili od prvých ľudí. Toto všetko označujeme slovným spojením „dedičný hriech“. Tretia vec, ktorú o Márii katolíci veria je, že od dedičného hriechu bola uchránená od počatia, čiže od začiatku jej existencie.

Evanjelista Lukáš popisuje začiatok zvestovania takto: „Anjel prišiel k nej a povedal: »Zdravas’, milosti plná, Pán s tebou.« Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav.“ (Lk 1,28–29) Slovné spojenie „milosti plná“ je pokus o preklad gréckeho slova „kecharitómené“. Toto slovo je v gréčtine novotvar, nevyskytuje sa inde ani v Písme, ani v inej súdobej literatúre. Základ tvorí slovo „charis“ čiže „milosť“, ale je to dokonavé sloveso v minulom čase. Význam je teda ešte o niečo vážnejší a definitívnejší, než je zrejmé z prekladu. Niet divu, že sa Mária zarazila a rozmýšľala, čo to má znamenať. Cirkev ten pozdrav interpretuje tak, že Mária bola naplnená milosťou už od začiatku, čiže bola počatá bez toho, aby na nej spočinul dedičný hriech.

Na Máriu vzťahujeme aj text z úplného začiatku Biblie, kde Boh hovorí diablovi: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“ (Gn 3,15) To miesto hovorí o Ježišovi, ktorý diabla porazí a o Márii, o ktorej bolo ustanovené, že medzi ňou a diablom nebude vôbec žiadne priateľstvo.

To mala celkom výhodu.

Ako sa to vezme. Adam a Eva boli na tom rovnako ako ona a aj tak to pokazili. My sme krstom boli očistení od dedičného hriechu a kazíme to tiež. Mária mala tú istú milosť, ale navyše to ani nepokazila. Preto sa o nej niekedy hovorí ako o novej Eve.

To samozrejme neznamená, že mala ľahký život. Izaiášovo proroctvo o trpiacom Mesiášovi poznala a vedela, do čoho ide. A ak by aj zabudla, tak pri obetovaní Ježiša v chráme jej starec Simeon pripomenul: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, – a tvoju vlastnú dušu prenikne meč –, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“ (Lk 2,34–35) Žiť s vedomím, k akému boľavému koncu speje život jej dieťaťa, muselo byť pre Máriu extrémne ťažké. Ale bola s Ježišom až do konca. Mimochodom – ten meč, ktorý mal preniknúť Máriinu dušu, je v gréckom origináli „romfaia“ – veľký ťažký obojručák.

Keď Mária nehrešila, potrebovala byť vôbec Ježišom vykúpená?

Áno. Na to, aby mohol byť ktokoľvek oslobodený od hriechu, je Ježišova obeta nutná. Vlastnými silami to nedokáže nikto. Platí to aj o Márii. Milosť, ktorou bola naplnená, pochádza z Ježišovej obety. Ale dostala ju dopredu. Je to podobné ako s Duchom Svätým. Zoslaný bol až na Turíce, ale napriek tomu veríme, že hovoril ústami prorokov. Proroci tiež dostali dopredu dar, ktorý bol k dispozícii až vďaka Ježišovej obeti. (Pozri Jn 7,39)

A tá posledná vec?

Apoštol Pavol píše Rimanom: „Ale teraz, keď ste oslobodení od hriechu a stali ste sa Božími služobníkmi, máte z toho úžitok na posvätenie a nakoniec večný život. Lebo mzdou hriechu je smrť, ale Boží dar je večný život v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ (Rim 6,22–23) Mária bola uchránená od hriechu. Preto katolíci veria, že nad ňou fyzická ani iná smrť nemala moc. Vzkriesenie, na ktoré sa kresťania tešia, sa v prípade Márie, rovnako ako v Ježišovom prípade, už udialo. Bola vzatá do neba s telom aj s dušou.

Katolíci sa k Márii modlia. Nemali by sa radšej modliť k Bohu?

Tento problém sme už rozoberali v predošlej kapitole. Boha prosíme, aby nám dal dôležité veci, pretože pochádzajú od neho. Svätých prosíme, aby sa za nás modlili. Okrem toho v Máriinom prípade vyslovene platí: „Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja.“ (Lk 1,48–50) Katolíci Máriu blahoslavia z dobrého dôvodu. Vzdávajú tak chválu Bohu.

Pri zotrvávaní v Máriinej prítomnosti sme súčasne blízko aj Ježišovi. Keď sa modlíme ruženec, väčšinu času pri tom opakujeme anjelov pozdrav Márii: „Zdravas’ Mária, milosti plná (kecharitómené), Pán s tebou.“ (Lk 1,28) Potom pridáme Alžbetin pozdrav: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života tvojho Ježiš.“ (Lk 1,42) Pritom uvažujeme nad niektorými konkrétnymi scénami z Ježišovho života. Nakoniec dodáme prosbu: „Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás hriešnych teraz i v hodinu smrti našej. Amen.“ Hodina našej smrti je dôležitá a bude sa nám veľmi hodiť, keď sa Panna Mária vtedy za nás bude prihovárať.

Katolíci o Panne Márii veria, že je Bohorodička, že je panna, že bola uchránená pred dedičným hriechom a že bola s telom aj dušou vzatá do neba. Prvé dva body nám hovoria dôležité veci o Ježišovi, druhé dva body nám hovoria dôležité veci o nás. Pochopil som to správne?

Správne.