Kráľovstvo

Posledne sme rozprávali o tom, že Ježiš začal svoje verejné účinkovanie výzvou „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ (Mt 4,17) V tejto kapitole si o tom nebeskom kráľovstve povieme niečo viac.

Nebeské kráľovstvo, to je nejaká teokracia?

Myslíš teokraciu v tom zmysle, že nejaký náboženský vodca je súčasne aj hlava štátu, ako napríklad Irán alebo Veľká Británia? Nie. Je síce pravda, že pápež je súčasne aj hlavou štátu Vatikán, ale to nie je to, čo mal Ježiš na mysli. Mimochodom – pápeži sa stali vládcami nejakého územia až v roku 756 v časoch, keď sa byzantskí cisári prestali o Taliansko starať. Táto časť bývalej Rímskej ríše bola zdevastovaná vojnami najprv s Gótmi a potom s Longobardmi. Pápež bol jediná autorita, ktorá tam zostala a bola ochotná organizovať niečo, čo aspoň vzdialene pripomínalo štátnu správu, ktorú by ľudia rešpektovali. Dnes pápež vládne územiu o rozlohe 0,49 kilometra štvorcového (takže kolujú vtipy o tom, že vo Vatikáne sú priemerne dvaja pápeži na kilometer štvorcový). Vďaka tomu, že pápež vládne takémuto maličkému územiu, je zrejmé, že jeho hlavná úloha je iná, než vládnuť nejakému svojmu štátu. O tom, prečo majú katolíci pápeža a aká je jeho úloha, ešte budeme hovoriť.

Čo sa teokracie týka, už minule sme spomínali, ako to dopadlo, keď z Ježiša chceli urobiť kráľa. To, že kresťania Ježiša za kráľa považujú (a katolíci aj protestanti dokonca slávia sviatok Krista Kráľa), s pozemskými teokraciami nesúvisí.

Takže o čo ide?

Odpoveď bude komplikovanejšia. Ježiš o nebeskom kráľovstve hovoril veľa, ale celkový obraz si z jeho odpovedí treba poskladať. Vezmime si napríklad túto situáciu: Židovská veľrada chcela Ježiša popraviť z viacerých dôvodov. Ale keďže Judea bola pod rímskou správou a židovské autority nesmeli vynášať trest smrti, potrebovali Ježiša obžalovať z niečoho, čo by Rimania uznali ako dostatočne pádny dôvod na popravu. Takže na neho vytiahli, že sa vydáva za kráľa, a preto je proti cisárovi. Bolo to vymyslené šikovne, pretože nejaké vzbury proti Rimanom sa občas diali, dokonca v Galilei, odkiaľ Ježiš pochádzal, a Pilát ich musel riešiť. (Pozri Lk 13,1.) Pri následnom výsluchu sa odohral tento rozhovor:

Pilát opäť vošiel do vládnej budovy. Predvolal si Ježiša a spýtal sa ho: „Si židovský kráľ?“

Ježiš odpovedal: „Hovoríš to sám od seba, alebo ti to iní povedali o mne?“

Pilát odvetil: „Vari som ja Žid? Tvoj národ a veľkňazi mi ťa vydali. Čo si vykonal?“

Ježiš povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto.“

Pilát mu povedal: „Tak predsa si kráľ?“

Ježiš odpovedal: „Sám hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas.“

Pilát mu povedal: „Čo je pravda?“ Ako to povedal, znova vyšiel k Židom a vravel im: „Ja na ňom nenachádzam nijakú vinu.“

(Jn 18,33–38)

Takže Ježišovo kráľovstvo nie je z tohto sveta. To, že kresťania veria, že konečný cieľ ich života v tomto svete neleží, sme spomínali už v prvej kapitole. Dokonca ako plynie z nasledujúceho výroku, Ježiš vyložene varuje pred tým, keby niekto prišiel a vyhlásil, že sa mu Božie kráľovstvo podarilo definitívne zrealizovať tu na zemi.

Keď sa ho farizeji opýtali, kedy príde Božie kráľovstvo, on im povedal: „Božie kráľovstvo neprichádza tak, že by sa to dalo spozorovať. Ani nepovedia: »Aha, tu je!« alebo: »Tamto je!«, lebo Božie kráľovstvo je medzi vami.“

(Lk 17,20–21)

Niektorí Židia boli z takéhoto prístupu sklamaní. Od Mesiáša očakávali, že konečne obnoví dávidovskú dynastiu, stane sa kráľom Izraela a vyženie Rimanov. Ježišovi šlo o iné, a to ich hnevalo. To, že ho nakoniec obžalovali práve z toho, že sa robí židovským kráľom, je paradox a z ich strany to nebolo veľmi fér.

O čo teda Ježišovi išlo?

O to, že Božie kráľovstvo prichádza nepozorovane a že napriek tomu, že je z iného sveta, môže prísť medzi ľudí už tu na zemi. Kresťania sa majú usilovať o to, aby prišlo. Prosia o to v najdôležitejšej modlitbe kresťanstva Otče náš.

Asi najlepšie je pointa nebeského kráľovstva zhrnutá v tomto texte:

Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.

Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.

Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.

Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.

Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.

Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.

Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami.

(Mt 5,3–12)

Čo znamená to slovo „blahoslavení“?

Blažení, šťastní, požehnaní. V gréckom origináli makarioi.

Chudobní v duchu? Čo sa tým myslí?

Keď písal slávny antický filozof Platón svoju knihu Ústava, rozoberá tam, čo to znamená viesť ideálny a cnostný život. Okrem iného tam tvrdí, že pestovať cnosti majú bohatí, lebo chudobní majú robotu a tá dáva ich životu zmysel. Okrem toho píše: „Ako sa zdá, cnosť je teda akési zdravie a krása a dobrý stav duše, ale zlo je choroba a ohyzdnosť a slabosť.“

Ježiš tu však hovorí, že nebeské kráľovstvo nie je viazané na bohatstvo, krásu, zdravie alebo moc. Nie že by chudobní duchom nemohli byť aj zámožní ľudia. Medzi svätými je viacero kráľov, z našej histórie napríklad svätý Štefan Uhorský. Ale nebeské kráľovstvo im nie je vyhradené. Svätí (to sú tí, o ktorých katolíci veria, že nebeské kráľovstvo dosiahli) sú rôzni ľudia. Napríklad svätý Konrád z Parzhamu bol pôvodom sedliak, skúšal študovať gymnázium, ale nezvládol to a väčšinu života strávil ako kláštorný vrátnik. Svätý Martin de Porres bol syn prepustenej černošskej otrokyne v Južnej Amerike v Lime a robil celý život holiča, felčiara a upratovača. Legendárnu ošklivosť svätého Droga sme už spomínali rovnako ako chatrné zdravie niektorých iných svätých. Skrátka, na to, aby človek dosiahol nebeské kráľovstvo, nemusí mať šťastie na podmienky a stav, do ktorých sa narodil.

Keď je niekto potupovaný, prenasledovaný a ohováraný, tak má byť šťastný a požehnaný?

Už na začiatku sme naznačovali, že byť kresťanom nie je úplne jednoduché. Tí, čo hľadajú nebeské kráľovstvo, nemajú zapredať dušu bohatstvu, majú sa stať tichými, milosrdnými a majú mať čisté srdce, majú lačnieť po spravodlivosti a majú šíriť pokoj. Keď o to budú usilovať, niečo ich to bude stáť. Takže majú rátať s tým, že príde aj na plač, prenasledovanie a ohováranie. Požehnanie spočíva v tom, že budú vedieť, že idú dobre, pretože tú cestu už pred nimi niekto prešiel a tiež to mal ťažké. Ježiš spomína prorokov. V čase, keď to hovoril, ešte nebolo úplne jasné, ako to dopadne s ním. Dopadlo to potupovaním, prenasledovaním, ohováraním a smrťou na kríži. Takže kresťania vedia, že s takými vecami treba rátať.

To neznie ako veľmi dobrá reklama.

To ani nie je reklama. Je to realistické varovanie, že nepríjemnosti prídu. To, čo Ježiš sľubuje, je, že tí, čo lačnejú po spravodlivosti, nakoniec budú nasýtení, tí, čo sú milosrdní, nakoniec dosiahnu milosrdenstvo, tí, čo sú prenasledovaní pre spravodlivosť, dosiahnu nebeské kráľovstvo a tí, ktorí sú čistého srdca, uvidia Boha. To nie je málo.

A čo je teda to Božie kráľovstvo?

Apoštol Pavol v liste Rimanom píše, že Božie kráľovstvo je spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom. (Rim 14,17)

Cesta k Božiemu kráľovstvu môže byť rôzna. Ježiš ho opisuje rôznymi obrazmi. Napríklad vravel, že „Nebeské kráľovstvo sa podobá kvasu, ktorý žena vezme a vmiesi do troch mier múky, až sa všetko prekvasí.“ (Mt 13,33) Keď sa nájde pár ľudí, ktorí sú odhodlaní Božie kráľovstvo hľadať, môže to zmeniť nielen ich, ale aj ich okolie. Alebo vravel, že „Nebeské kráľovstvo sa podobá aj kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly. Keď nájde veľmi cennú perlu, ide, predá všetko, čo má, a kúpi ju.“ (Mt 13,45–46) O tom, že dosiahnuť spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom môže byť extrémne náročné a môže to od človeka chcieť, aby sa zriekol iných vecí, ktoré sú mu drahé či príjemné, sme už hovorili. Alebo Ježiš použil takýto obraz:

„Nebeské kráľovstvo sa podobá človeku, ktorý zasial na svojej roli dobré semeno. Ale kým ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ, prisial medzi pšenicu kúkoľ a odišiel. Keď vyrástlo steblo a vyháňalo do klasu, ukázal sa aj kúkoľ. K hospodárovi prišli sluhovia a povedali mu: »Pane, nezasial si na svojej roli dobré semeno? Kde sa teda vzal kúkoľ?« On im vravel: »To urobil nepriateľ.« Sluhovia mu povedali: »Chceš, aby sme šli a vyzbierali ho?« On odpovedal: »Nie, lebo pri zbieraní kúkoľa by ste mohli vytrhnúť aj pšenicu. Nechajte oboje rásť až do žatvy. V čase žatvy poviem žencom: Pozbierajte najprv kúkoľ a poviažte ho do snopov na spálenie, ale pšenicu zhromaždite do mojej stodoly.«“

(Mt 13,24–30)

Tento obraz je tiež varovaním, aby ľudia nečakali, že sa Božie kráľovstvo definitívne naplní už tu na zemi. Dôvod je jednoduchý. Na jednej strane sú niektorí ľudia mrchy a tvária sa, že ku Božiemu kráľovstvu patria, aj keď majú nejaké podružné dôvody. Na druhej strane sú niektorí ľudia mrchy, ale v istom momente im dôjde, že idú úplne zlým smerom, obrátia sa a kráľovstvo nájdu. Ale kto je aký a kto ako skončí, sa extrémne zle rozoznáva. Ježiš naznačuje, že kto je ktorý prípad, sa definitívne uvidí až na konci dejín. A že likvidovať niekoho, lebo nám pripadá ako kúkoľ, môže byť fatálny omyl.

Matúšovo evanjelium ste čítali, takže viete, že obrazov popisujúcich Božie kráľovstvo je v ňom viacero. Rovnako, ako sú rôzne tie obrazy, sú rôzni aj svätí, ktorí Božie kráľovstvo dosiahli. Niektorí kráľovstvo hľadali ako pustovníci, niektorí robili sociálnu prácu či praktickú medicínu, niektorí zakladali zaujímavé komunity alebo sa o nejaké komunity starali, niektorí sa venovali politike, niektorí sa starali o rodinu a niektorí našli kráľovstvo jednoducho tak, že trvali na pravde, aj keď to bolo ťažké. Niektorí ho hľadali od mladosti, niektorí porobili dosť zlých vecí, kým im to došlo a niektorí našli Božie kráľovstvo na poslednú chvíľu. Ako jeden z tých chlapov, ktorých ukrižovali s Ježišom:

A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: „Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!“ Ale druhý ho zahriakol: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“ Potom povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“

(Lk 23,39–43)

Takže Božie kráľovstvo, ktoré ohlasoval Ježiš, je mimo tohto sveta, ale hľadať ho máme už tu. Hľadáme ho tak, že sa stávame tichými, milosrdnými, usilujeme sa o čistotu srdca, hľadáme spravodlivosť a šírime pokoj. Nemáme sa pritom dať odradiť trápením a prenasledovaním a jeho hľadaniu máme dať prednosť pred ostatnými vecami. Pochopil som to správne?

Áno.