Desatoro

V predošlých kapitolách sme rozprávali o tom, čomu kresťania veria a v čo dúfajú. Teraz sme sa dostali k tomu, čo majú kresťania robiť. Bol človek, čo sa na to pýtal priamo Ježiša. Začiatok rozhovoru prebehol takto:

Tu sa ho ktorýsi popredný muž opýtal: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“ Ježiš mu povedal: „Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh. Poznáš prikázania: Nescudzoložíš! Nezabiješ! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Cti svojho otca i matku!?“

(Lk 18,18–20)

Prikázania?

Desať Božích prikázaní je jadrom Mojžišovho zákona. Ide o minimalistický zákonník, ktorý sa človek môže ľahko naučiť a mať ho na mysli a ktorý pokrýva základ toho, čo židia aj kresťania pokladajú za dobré konanie. Aj Ježiš ich spomína ako prvé, keď je reč o tom, ako robiť veci dobre.

Aha. Takže keď dodržím desatoro, dosiahnem Božie kráľovstvo?

Také jednoduché to nie je. V prvom rade, desatoro väčšinou nehovorí človeku, čo má robiť, ale čo nemá robiť. Keď človek nerobí nič, môže sa minúť so zmyslom vlastného života, aj keď pri tom žiadne prikázanie z desatora neporuší. Rozhovor s tým mladým mužom z evanjelia dopadol tak, že aj keď prikázania dodržiaval, nakoniec Ježiša nenasledoval.

Druhý problém je, že dodržiavanie zákona nie je cieľ sám o sebe. Božie kráľovstvo je dar. Nie je to tak, že by sme sa postavili pred Boha s tým, že „Všetko sme dodržali, teraz máme na Božie kráľovstvo nárok.“ Takí, čo Boží zákon skutočne dodržali tak, ako bol zamýšľaný, boli len dvaja: Ježiš a jeho matka, ktorá to dostala ako zvláštnu milosť. Do kráľovstva sme pozvaní vďaka Ježišovej obete. Našou úlohou je odpovedať svojim životom na jeho lásku. Vďaka desatoru si vieme uvedomiť, že sme sa tejto úlohe spreneverili. Ale cieľom, o ktorý ide, je tá láska, nie ten zákon. Okrem toho, keď sa veci zredukujú iba do roviny zákona, človek sa môže stať expertom na to, ako nájsť v zákone medzery. V konečnom dôsledku to môže dopadnúť tak, ako s farizejmi a zákonníkmi, ktorí boli na zákon experti, ale nezabránilo im to v tom, aby nechali ukrižovať nevinného.

Takže desatoro nemusím brať vážne a stačí sa spoľahnúť na vlastné svedomie?

Svedomie je schopnosť aplikovať všeobecný mravný princíp v konkrétnej situácii. Ak niekto žiadny všeobecný morálny princíp nectí, tak sa nie je na čo spoliehať. Desatoro je dôležité práve v tom, že ak sa s ním ocitneme v rozpore, tak vieme, že niečo je zle. Prísť na to, že niečo je zle, je však v konečnom dôsledku výhra.

Čo konkrétne v desatore je?

Desatoro sa v Písme nachádza na dvoch miestach. V dvadsiatej kapitole knihy Exodus a v piatej kapitole knihy Deuteronómium. V prípade každého prikázania uvedieme kratšiu verziu z Katechizmu a dlhšie znenie z Deuteronómia.

Prvé tri prikázania sa týkajú nášho vzťahu k Bohu. Ďalších sedem nášho vzťahu k ostatným ľuďom. Prvé prikázanie znie:

„Ja som Pán, tvoj Boh. Nebudeš mať okrem mňa iných bohov, ktorým by si sa klaňal.“

Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, ani toho, čo je dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať ani ich uctievať, lebo ja, Pán, tvoj Boh, som žiarlivý Boh, ktorý tresce neprávosť otcov na synoch až do tretieho a štvrtého pokolenia u tých, čo ma nenávidia, ale zmilúvam sa až nad tisícimi u tých, čo ma milujú a zachovávajú moje príkazy.

(Dt 5,6–10)

Pán Boh má niečo proti sochárskemu umeniu?

Nemá. Na Mojžišovej arche zmluvy boli dve zlaté sochy anjelov. (Ex 25,18) V istom momente Pán osobne kázal spraviť Mojžišovi sochu medeného hada. (Nm 21,8–9) A na nádvorí Jeruzalemského chrámu bola medená vodná nádrž, ktorá stála na dvanástich býkoch. (1Kr 7,23–25)

Kľúčové je slovo „modla“. Ide o to, že rovnako, ako je Boh počiatkom a príčinou všetkého, má byť aj cieľom nášho života. Ľudia však majú sklon si na prvé miesto dávať iné veci. A keď na prvom mieste nemajú nič, ono sa im tam časom niečo votrie. Takéto veci, ktoré zaberajú miesto, ktoré patrí Bohu, sú modly.

V staroveku boli hlavní kandidáti na modly božstvá okolitých národov. Ale nie výlučne. Ľudia sú tvoriví. Kým bol Mojžiš na hore prevziať prikázania, Židia si spravili zlaté teliatko a klaňali sa mu. Modlu si po nejakom čase spravili aj z toho Mojžišovho hada a preto ho kráľ Ezechiáš rozbil (2Kr 18,4). A modlou sa nakoniec stal aj Jeruzalemský chrám. (Rozprávali sme o tom v siedmej kapitole v súvislosti s prorokom Jeremiášom, pozrite napr. Jer 7.) Ten pre zmenu rozbili Babylončania. Problém nebol v sochárstve. Problém bol v tom, že keď si človek dá na prvé miesto niečo namiesto Boha, tak sa to časom pokazí, rozbije alebo inak človeka zradí. A je jedno, či je to nejaká socha, alebo je to túžba po sláve, moci alebo po peniazoch. Dokonca je jedno, že tá vec je za normálnych okolností dobrá a užitočná. Ak zaberá miesto, ktoré patrí Bohu, časom sa zvrhne. Dobrý a užitočný bol pôvodne aj ten Mojžišov medený had, aj Jeruzalemský chrám.

Ak chce človek hľadať kráľovstvo Božie, tak je toto prikázanie základ, ktorý mu udrží správnu hierarchiu hodnôt. Ak si dá navrch namiesto Boha niečo iné, je to ako keby si zapol zle na košeli prvý gombík. Ak túto vec nenapraví, už to dobre nezapne.

To trestanie do tretieho a štvrtého pokolenia znie drsne.

Iste. Keď niekde namiesto Pána Boha uctievajú napríklad Marxa, škody môžu trvať aj viac než štyri pokolenia. Ale keď niekto hľadá Božie kráľovstvo a učí sa milovať Boha a blížneho, tak to môže prinášať dobré ovocie aj po tisícich pokoleniach. Dokonca aj vtedy, keď žije v krajine, kde oficiálne uctievajú nejakú hlúposť, lebo modly sa časom rozpadnú, ale dobro pretrvá. To neznie ako zlá ponuka.

Aké je druhé prikázanie?

„Nevezmeš Božie meno nadarmo.“

Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo, lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo.

(Dt 5,11)

To znamená, že nemáme spomínať Boha, keď nadávame?

Áno, aj. Súčasťou toho, že človek berie Boha vážne, je to, že keď sa o ňom vyjadruje, zvlášť váži svoje slová. U starovekých Židov dokonca vyslovoval Božie meno iba veľkňaz raz za rok vo vnútornej svätyni chrámu. Keď židia čítajú Písmo, tak namiesto Božieho mena Jahve, čítajú Adonai, čo znamená Pán. Tohto zvyku sa držia aj kresťania a gréckym slovom „ho kyrios“, čiže „Pán“, nazývajú Boha v celom Novom zákone. (Bratia Česi niekedy používajú v prekladoch pekný archaizmus „Hospodin“, ktorý má rovnaký význam.)

Dávať si pozor na to, čo hovoríme, je dobrý zvyk. Ale toto prikázanie hovorí aj o ďalších veciach. V prvom rade o tých, ktoré v Božom mene sľubujeme alebo hovoríme.

Sľub, pri ktorom si voláme Boha za svedka, sa nazýva prísaha. Takú vec treba dodržať. Aj vtedy, keby človeku mala vyjsť na škodu, pretože jej nedodržaním dávame napospas dobré Božie meno. Ježiš túto vec ešte zjednodušuje do podoby: „A zasa ste počuli, že otcom bolo povedané: »Nebudeš krivo prisahať, ale splníš, čo si Pánovi prisahal!« No ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte – ani na nebo, lebo ono je Božím trónom, ani na zem, lebo ona je podnožkou jeho nôh, ani na Jeruzalem, pretože je mestom veľkého Kráľa, ani na svoju hlavu neprisahaj, lebo ani jediný vlas nemôžeš urobiť bielym alebo čiernym. Ale vaša reč nech je »áno – áno«, »nie – nie«. Čo je navyše, pochádza od Zlého.“ (Mt 5,33–37) V skratke: „Ste Boží, tak nech sa dá na vaše slovo spoľahnúť aj bez toho, aby ste to museli zvlášť zdôrazňovať, pretože to, ako žijete, hovorí iným o Bohu.“ V niektorých zvlášť dôležitých situáciách (napríklad pri uzatváraní manželstva alebo pri výpovedi pred súdom) sa stále prísaha skladá. Práve preto, aby si ľudia uvedomili, že ide o zvlášť vážnu a dôležitú vec.

Existujú extrémne podoby porušenia tohto prikázania. Napríklad keď sa človek pokúša prikryť lotroviny, ktoré robí, výhovorkou „Takého ma urobil Boh.“ Alebo ak človek niekoho navedie na zlé tak, že mu nahovorí, že „Taká je Božia vôľa.“ To je vyložené zneužitie Božieho mena. Je to v priamom protiklade s túžbou, aby sa Božie meno posvätilo, o ktorej sme hovorili v predošlej kapitole a kriví to v ľuďoch Boží obraz. Takéto veci berie Boh osobne. To „Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo“ sú pomerne vážne slová. Ak niekto používa Boha ako zásterku pre svoje zlo a neprestane s tým, tak Boha stratí.

A tretie prikázanie?

„Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni.“

Zachovávaj sobotňajší deň, aby si ho zasvätil, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh. Šesť dní budeš pracovať a robiť každú svoju prácu, ale siedmy deň je sobota, (to jest odpočinok) pre Pána, tvojho Boha; vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn, ani tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani slúžka, ani tvoj vôl, ani osol, ani nijaký tvoj dobytok, ba ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach, aby tvoj sluha a tvoja slúžka mali podobný odpočinok ako ty. Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh, vyviedol odtiaľ mocnou pravicou a zdvihnutým ramenom: preto ti Pán, tvoj Boh, prikázal zachovávať sobotňajší deň.

(Dt 5,12–15)

Prečo musí byť prikázanie aj na oddych?

Svätenie sviatkov sa viac podobá na modlitbu, ako na oddych. Je to čas, ktorý odovzdávame Bohu, aby sme nezabudli, že náš cieľ nie je na tomto svete. Vo sviatok ideme do chrámu, aby sme sa klaňali Bohu a prinášali mu obetu.

Okrem lásky k Bohu sú sviatky aj o láske k blížnemu. Izraeliti mali zakázané vyžadovať v sobotu prácu aj od svojich sluhov a slúžok, aj od cudzincov. Boh im pripomína, že v Egypte boli otrokmi oni sami a že preto majú v sobotu dopriať pokoj tým, ktorí slúžia im. Navyše je toto prikázanie jedným z prvých zákonov na ochranu zvierat.

Sviatočný čas môžeme venovať naším blízkym, na ktorých sme počas pracovného týždňa mali menej času, alebo môžeme niekomu uľaviť v jeho osamelosti. To, že vzťah, ktorému nevenujeme čas, môže zaniknúť, je pravda aj u ľudí, nie iba u Boha.

Sú profesie, v ktorých treba chodiť do služby aj vo sviatok. Napríklad lekári, policajti alebo hasiči. Títo ľudia sú od dodržania tohto prikázania ospravedlnení. Ale je dôležité, aby slúžili Bohu, trávili čas s blízkymi a nezanedbali odpočinok v niektorý iný deň.

Kresťania neslávia sobotu, ale nedeľu. Prečo?

Okrem tých vecí, ktoré sme spomenuli a kvôli ktorým je dôležité svätiť sviatky, má sobota pre židov aj rituálny rozmer, podobne ako obriezka. (Tá bola ešte o niečo dôležitejšia, lebo obrezávať sa mohlo aj v sobotu.) Skrátka, kto nedodržiaval sobotu a nebol obrezaný, nebol Žid. Preto mali Ježišovi za zlé, keď v sobotu uzdravoval. Ježiš im na to hovoril: „Ak teda človek prijíma obriezku aj v sobotu, aby sa neporušil Mojžišov zákon, prečo sa hneváte na mňa, že som v sobotu uzdravil celého človeka?!“ (Jn 7,23) Na sneme v Jeruzaleme bolo prijaté, že rituálne židovské predpisy (obriezku, ani iné) kresťania z pohanov dodržiavať nemusia.

Kresťania svätia nedeľu, lebo vtedy vstal Ježiš z mŕtvych. Písal o tom už žiak apoštola Jána svätý Ignác Antiochijský (umučený v r. 117) či svätý Justín (umučený v r. 165). To, že sa kresťania na omšu stretávali v nedeľu (v prvý deň týždňa, pretože posledný deň týždňa bola sobota), sa spomína už v dvadsiatej kapitole Skutkov apoštolov. Okrem nedieľ svätíme aj niektoré ďalšie sviatky. Ešte o nich bude reč.

Zhrňme. Desatoro prikázaní je zákon, ktorý dostali Židia od Boha a ktorého dôležitosť pri rozlišovaní medzi dobrom a zlom pripomínal aj Ježiš. Prvé prikázanie hovorí, že Boha máme mať na prvom mieste a nedávať si tam namiesto neho nejaké náhrady. Druhé prikázanie nás zaväzuje brať Boha vážne a nezneužívať jeho meno. Tretie prikázanie nás zaväzuje svätiť sviatky a vyhradiť si na Boha čas. Správne?

Správne.