Život

Klasický bonmot hovorí „Mnohí ľudia umierajú, keď majú 25 rokov, ale pochovajú ich, až keď majú 75.“ Ježiš svoje poslanie popísal: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ (Jn 10,10)

Viac života? To ako zábava, dobrodružstvo a zaujímavé zážitky?

Nie celkom. Keď človek spraví cieľom vlastného života seba a svoje šťastie, nebude mu to fungovať. Ak stojíš hlavne o zábavu, časom ťa veci začnú nudiť. Tej zábavy bude čoraz menej a náklady na ňu čoraz vyššie. Keď sa začneš učiť milovať Boha a blížneho, presunieš tak svoju pozornosť od seba na veci mimo seba. Môže to byť ťažké, či už kvôli okolnostiam, alebo kvôli tomu, že sa to ešte len učíš. Pokoj srdca sa však dostaví ako vedľajší efekt. Viac pôjde o radosť, ako o nejaké opojné pocity. Tá radosť môže byť prepletená s trápením. Mnohí svätí by vedeli rozprávať. Ale keď človek presunie svoju pozornosť na Boha a blížnych, v konečnom dôsledku tak môže byť šťastnejší, ako keď si z vlastného šťastia spraví hlavný bod programu.

Takéto niečo mal Ježiš na mysli, keď hovoril „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“ (Mt 16,25)

Takže sa mám starať o iných, lebo ja nie som až taký dôležitý?

Si extrémne dôležitý. C. S. Lewis má vo svojej knižke Hovory o (ne)obyčajnom kresťanstve jeden bystrý postreh. Tvrdí, že nesmrteľnosť súvisí s rozdielom medzi totalitným štátom a demokraciou. Ak jedinci žijú iba sedemdesiat rokov, tak je štát, národ alebo civilizácia dôležitejšia, než jednotlivec. Ak má však kresťanstvo pravdu, nie je jednotlivec iba dôležitejší, ale je neporovnateľne dôležitejší, pretože jeho život nezanikne, zatiaľ čo dĺžka existencie štátu alebo civilizácie vedľa neho predstavuje iba okamih. Máš dušu, ktorá je jednak nesmrteľná, jednak oveľa dôležitejšia, než množstvo vecí, ktorým ľudia bežne dôležitosť pripisujú. Ježiš v tejto súvislosti hovoril: „Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?!“ (Mt 16,26)

Nejde o to, aby si robil všetko, čo si iní zmyslia. Tak by si svojej duši mohol uškodiť celkom jednoducho, lebo ľudia často chcú hlúposti. Nejde ani o to, aby si podával výkony. Sú ľudia, ktorým akékoľvek výkony znemožní ich zdravotný stav, ale nie je to na prekážku tomu, aby v nich prebýval Duch Svätý. Na druhej strane sú ľudia, ktorí sa angažujú vo všetkých možných veciach, aby si spravili očko u Boha aj u ľudí a pokúšajú sa vo vlastných výkonoch hľadať svoju cenu. O takých písal apoštol Pavol: „Keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo.“ (1Kor 13,3) Takýto prístup k životu je strašne namáhavý. Pritom to vôbec robiť netreba. Na Boha nemusíme robiť dojem výkonmi. Pán Boh nás pozná do posledného detailu a ľúbi aj bez toho, aby sme sa pred ním predvádzali. Ježiš za nás zomrel, keď sme boli ešte hriešnici. (Rim 5,8) Keď sa snažíme svojimi výkonmi robiť dojem, sme opäť sami sebe cieľom. To nikam nevedie.

Už sme hovorili o tom, že ak môžeme, je dôležité ľuďom okolo nás pomáhať v praktických veciach. Ale nie preto, aby sme si spravili čiarku. Máme to robiť preto, lebo Pána Boha aj tých ľudí máme radi. Láska v zmysle agapé je dar od Boha. Hovorili sme o tom, keď sme rozprávali o cnostiach. O tento dar máme usilovať. Takže sa máš starať o Božie veci a o iných a zabúdať na seba. V konečnom dôsledku tak svoj život nájdeš. Ale stane sa to ako Boží dar, nie preto, že si si to vydrel.

Dobre. Dáva mi to zmysel. Chcem hľadať Božie kráľovstvo. Čo mám robiť?

Táto otázka padla v Novom zákone viackrát. Najprv ju dostal Ján Krstiteľ, ktorý „hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov“ (Lk 3,3). Ten ľuďom povedal, že ak majú v niečom nadbytok, majú sa podeliť s tým, kto nemá, mýtnikom povedal, aby nevymáhali viac, než im bolo určené a vojakom povedal, aby nikoho netrápili a nekrivdili mu a aby boli spokojní so svojím žoldom. (Detaily v Lk 3,10–14)

Otázku dostal od istého mladého muža aj Ježiš. Odpovedal mu, nech dodržiava prikázania. Keď mladík vravel, že to robil od mladosti a vypytoval sa, čo mu ešte chýba, Ježiš mu povedal: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19,16–21) To už mladý nezvládol, lebo bol bohatý a lipol na tom.

Otázka zaznela aj po Ježišovom zmŕtvychvstaní. Keď sa Peter po zoslaní Ducha Svätého odvážil prehovoriť k jeruzalemským pútnikom o tom, že Ježiš bol poslaný k Izraelu ako Mesiáš, že ho Izrael nespoznal a zabili ho, ale že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, tiež sa ľudia pýtali, čo majú robiť. Odpoveď bola: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha.“ (Sk 2,38)

Veci, ktoré zazneli v odpovediach, sa dajú zhrnúť do troch oblastí: pokánie (hovoril o ňom Ján Krstiteľ aj apoštol Peter, na desatoro sa spýtal aj Ježiš), sviatosti (Peter hovoril o krste a naznačil birmovanie) a nasledovanie (Ježiš k nemu vyzýval a už Ján Krstiteľ spomínal niektoré veci, ktoré k tomu patria). Tieto oblasti spolu navzájom súvisia.

O pokánii sme už hovorili.

Áno, veľakrát. Prvýkrát hneď v druhej kapitole. Ochota zmeniť sa je základ.

Často sú si ľudia vedomí toho, čo v minulosti skazili, len sa im to nechce riešiť, či už preto, že si zvykli, alebo preto, že ich nejaká vášeň ovládla alebo preto, lebo zlé rozhodnutie v minulosti má dôsledky, s ktorými je ťažké niečo spraviť. Ale už to, že si človek uvedomí, že je niečo zle, je dôležitý prvý krok.

Ostať pri tomto prvom kroku však nestačí. Je dôležité začať sa naozaj meniť. Vedieť, že človek robí niečo zle a naďalej v tom pokračovať, nemá veľký zmysel. Ježišova výzva „robte pokánie“ v sebe obsahuje aj slovo „robiť“. Ak má niekto dojem, že zmenil zmýšľanie, ale nie je ochotný prestať robiť hlúposti, na ktoré si zvykol a začať robiť veci dobre, tak možno zmýšľanie až tak veľmi nezmenil. Treba začať. Pokojne niečím malým. Niektoré zápasy s vlastnými návykmi sú ťažké a trvajú dlho. Človek sa celý naraz zmení málokedy. Ale treba začať.

Dôležitým prvkom pri zmene zmýšľania je aj štúdium. Už keď si človek prečíta desatoro alebo si pozrie zoznam vášní, môže si uvedomiť problematické miesto vo vlastnom živote. Súčasťou toho, že človek hľadá Božie kráľovstvo, je aj to, že sa vzdeláva. Či už počúva kázeň v kostole (naozaj počúva a nespí tam), alebo si číta veci sám. Keď po prečítaní tejto knižky budeš mať základný obraz, môžeš napríklad skúsiť začať čítať Katechizmus. Už máš prečítané dve evanjeliá. Môžeš sa pustiť do čítania zvyšku Nového zákona. Aby si neprepadol dojmu, že Skutkami apoštolov dejiny Cirkvi končia, môžeš si prečítať aj niečo o svätých, prípadne niečo, čo svätí napísali. Môžeš sa pustiť do Starého zákona, aby si vedel, na čom Nový zákon stavia. Vzdelanie je dôležitý prvok zmeny zmýšľania v akejkoľvek oblasti, pretože bez neho človek často nevidí veci tak, ako naozaj sú. Kresťanstvo nie je výnimkou z tohto pravidla.

Ďalšou dôležitou súčasťou zmeny zmýšľania je pravidelná modlitba. Keď človek trávi čas v Božej prítomnosti, mení ho to, poskytuje mu to pokoj a potrebný priestor veci zvážiť a rozhodovať sa správne.

Už som veci zvážil. Čo ďalej?

Ak ešte nie si pokrstený, tak sa daj pokrstiť v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. O krste sme už hovorili. Krstom vstúpiš do zmluvy s Bohom a staneš sa kresťanom, čiže členom Cirkvi. Krstom dáš zvolenie k tomu, aby sa ťa Ježišova obeta osobne týkala a odpustia sa ti hriechy. Vyhlásiš, že sa zriekaš Zlého, jeho skutkov a pokušení a že veríš v jedného Boha v Trojici osôb. Svoju zmenu života spečatíš sviatosťou.

Obdobie prípravy na krst sa volá katechumenát. Grécke slovo „katechó“ znamená jednak „tešiť sa z toho, že človek niečo vlastní“, jednak „chápať“ či „vedieť niečo robiť“ a jednak „odopierať“. Táto mnohovýznamovosť pekne vyjadruje, že katechumeni sa môžu tešiť z toho, že našli zmysel života, učia sa, čo to znamená byť kresťanom, ale sviatosti sú im zatiaľ odopreté. V tom čase je dôležité, aby si katechumeni vyskúšali, aké je to dodržiavať prikázania, aby sa naučili, čomu kresťania veria, aby si zvykli modliť sa, zúčastňovať sa bohoslužby a žiť v spoločenstve Cirkvi a aby si pokiaľ možno dali do poriadku vlastný život. Ak sa majú k niečomu natrvalo zaviazať, treba zistiť, či to naozaj chcú.

Mám sa nechať pokrstiť čím skôr?

Záleží od okolností. Ježiš nabádal k istej opatrnosti. V podobenstve o rozsievačovi rozprával o zrnách, ktoré predstavujú jeden typ ľudí, ktorí prijali Božie slovo: „Iné padli na skalnatú pôdu, kde nemali veľa zeme, a hneď vzišli, lebo neboli hlboko v zemi; ale keď vyšlo slnko, zahoreli, a pretože nemali koreňa, uschli.“ (Mt 13,5–6) Nejde o to nadchnúť sa pre Ježiša, ale po dvoch rokoch presedlať z kresťanstva na pestovanie kaktusov. Keď človek hodlá stať sa katolíkom, mal by si to najprv naozaj dobre zvážiť, ale potom sa svojho rozhodnutia držať, pretože krst je zmluva s Bohom. Slávny autor G. K. Chesterton začiatkom dvadsiateho storočia napísal o Katolíckej cirkvi vynikajúcu knižku Ortodoxia (knihu vrelo odporúčam) a dostal za ňu od pápeža titul Defensor fidei (obranca viery). Sám sa však stal katolíkom až štrnásť rokov potom, ako knižka vyšla. Vieru dobre zvážil a vydržala mu až do smrti. Katechumenát, ktorý trvá aspoň rok, patrí k dobrým zvykom.

Na druhej strane, veci donekonečna odkladať a nechcieť uzavrieť zmluvu s Bohom, keď už má človek jasno, ničomu dobrému neprospeje. V niektorých situáciách Ježiš trval na tom, aby za ním išli ľudia hneď: „Aj iný hovoril: »Pane, pôjdem za tebou, ale najprv mi dovoľ rozlúčiť sa s rodinou.« Ježiš mu povedal: »Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.«“ (Lk 9,61–62)

Ako je to konkrétne s tebou a či už je čas krst prijať, musíš rozlíšiť jednak ty, jednak kňaz, ktorý ťa na krst pripravuje. V prípade ohrozenia života je lepšie krst neodkladať.

Bol som pokrstený ako dieťa, ale nikdy som Boha vážne nebral. Chcel by som to zmeniť. Čo mám robiť ja?

Dobrá príležitosť zobrať Boha vážne (a naštudovať si, čo to vlastne znamená) je u západných kresťanov sviatosť birmovania. Príprava, ktorú absolvujú dospelí, ktorí sa chystajú na krst, je podobná príprave, ktorú absolvujú tí, ktorí boli pokrstení ako deti, keď sa chystajú prijať sviatosť birmovania. Ak máš za sebou krst aj birmovanie a oboje bolo dávno, veci rieši sviatosť zmierenia. Ak je to však po dlhej dobe, počas ktorej si ako kresťan nežil, tiež je dôležité veci si nanovo premyslieť a doštudovať. (Možno práve preto teraz čítaš túto knižku.) Okrem toho bude náročnejšie pospomínať si, čo človek medzitým povyvádzal. Ale to zvládneš.

Niekedy sa môžu vyskytnúť vážnejšie problémy, keď človek Boha až tak vážne nebral, napriek tomu v jeho mene verejne sľúbil nejakú vážnu vec (napríklad, že niekoho neopustí ani v šťastí, ani v nešťastí...) a potom ten záväzok nedodržal. Vtedy nejde o starý hriech, ktorý stačí oľutovať, prijať po spovedi rozhrešenie, napraviť, čo sa dá a viac sa tým nezaoberať. Ide o záväzok, ktorý stále platí. Situáciu môžu komplikovať rôzne faktory, napríklad to, že už má človek deti s niekým iným. V takejto situácii sa treba poradiť s miestnym kňazom ohľadom toho, aké možnosti pripadajú do úvahy.

Dobre. Bol som pokrstený. Čo teraz?

Teraz bude treba podľa toho žiť. Nasledovať Ježiša, počúvať Ducha Svätého a cez sviatosti, hlavne v eucharistii a sviatosti zmierenia, prijímať Božiu milosť. Ján Krstiteľ nechcel od vojakov ani od daňovákov, aby zmenili robotu. Mali sa stať dobrými ľuďmi tam, kde sú. Ak nerobíš niečo, čo sa vyložene prieči Bohu, možno to tak bude aj s tebou. Ale možno niečo zásadne zmeníš. Možno sa prestaneš hádať so svojou ženou. Možno prijmeš ďalšie dieťatko. Možno vstúpiš do rehole. Možno si namiesto prestížnej práce vyberieš užitočnú, aj keď horšie platenú. Svätí sú úplne rôzni. Čo vyrastie z teba, sa ešte len ukáže. Aj keď už máš možno svoje roky. Apoštol Pavol krátko pred popravou písal kamarátovi Timotejovi: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval.“ (2Tim 4,7) Skús tak život, ktorý ti ostáva, prežiť aj ty.

Ale život je dlhý. A toto je veľká výzva. Neviem, či to dokážem.

Je to výzva. Ale Ježiš vravel: „Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo.“ (Lk 12,32) Tak sa neboj.