Proroci

Naposledy sme sa rozprávali o tom, že je možné sa zásadne minúť so zmyslom vlastného života a že takémuto nezdaru kresťania hovoria hriech. Spomínali sme tiež, že sklon k hriechu je spoločná črta všetkých ľudí už od Adama. A sľúbili sme si, že si porozprávame niečo o tom, čo sa s tým dá robiť. Preto dnes bude reč o prorokoch.

Proroci, to sú nejakí veštci?

Nie. Veštci boli populárni napríklad v starovekom Grécku, ale Židia mali veštenie zakázané zákonom. Veštenie totiž podporuje vieru v osud, ktorý je nejako nezvratne daný a človek s tým nič nenarobí. Židia zdôrazňovali slobodu a zodpovednosť za vlastný život pred Bohom. Úlohou prorokov bolo hovoriť k ľuďom v mene Boha. Niekedy hovorili aj o Božích prisľúbeniach. Ale prítomnosť pre nich bola prinajmenšom rovnako dôležitá ako budúcnosť.

To neznie ako náročná robota.

Ale je. Minule sme spomínali proroka Nátana, ktorý išiel povedať kráľovi Dávidovi, že Bohu sa naozaj nepáči, čo spravil veliteľovi svojej armády. Nátan mal šťastie. Hovoriť pravdu mocným môže byť nebezpečné povolanie. Pravda je často nepohodlná. A ľudia sa niekedy snažia zbaviť tých, ktorí ju pripomínajú priveľmi nahlas. Prorokom šlo neraz o život a podaktorí o ten život naozaj prišli. Napríklad izraelská kráľovná Jezabel dala vyvraždiť skoro všetkých. A o nejaký čas neskôr prorok Jeremiáš opisuje svoj život takto:

Zvádzal si ma, Pane, nuž dal som sa zviesť, uchopil si ma a premohol. Som na posmech celý deň, každý sa mi posmieva. Kedykoľvek hovorím, len kričím: „Násilie a lúpež!“ volám. Veď Pánovo slovo mi slúži na hanbu a výsmech celý deň! I myslel som: „Nespomeniem si naň a nebudem viac hovoriť v jeho mene,“ ale v srdci mi bol sťa horiaci oheň, zovretý v mojich kostiach; namáhal som sa, aby som to vydržal, no nevládal som. Veď počúvam potupy mnohých (hrôza zôkol-vôkol): „Udávajte, nech ho oznámime!“ Aj každý, kto mi bol priateľom, striehne na môj pád: „Hádam sa dá zviesť, premôžeme ho a vypomstíme sa na ňom!“

(Jer 20,7–10)

Pravda je životne dôležitá vec. Ak človek nie je ochotný pripustiť si určité nepríjemné pravdy týkajúce sa vlastného života a následne sa pravdy držať, nikdy sa neobráti. Zasekne sa v nejakom hriechu a bude vo všetkom pohodlí postupne strácať samého seba. Taká vec sa môže stať nielen jednotlivcovi, ale aj spoločenstvu. Preto sú dôležití proroci, ktorí pravdu pripomínajú.

Jeremiáš vyzerá z toho prorokovania pomerne frustrovaný.

A nie je div. Jeremiáš začal pôsobiť za vlády kráľa Joziáša a bol prorokom počas vlády ďalších štyroch kráľov. Zažil pád Judského kráľovstva, obliehanie Jeruzalema a zničenie chrámu. Okrem iného sa pokúšal riešiť takúto vec:

Židia si nejaký čas pamätali, že boli v Egypte otrokmi. Preto sa Mojžišov zákon díval na otrokov s istou sympatiou a na vlastníctvo otrokov, ktorí boli Židmi, platil časový limit: „Ak si kúpiš hebrejského otroka, nech ti slúži šesť rokov a v siedmom roku odíde bezplatne slobodný.“ (Ex 21,2) Za Jeremiášových čias sa však na tento zákon (ani na iné) nedbalo. Jeremiáš presvedčil kráľa, aby zákon presadil. Otroci boli prepustení a ich sloboda spečatená rituálnou prísahou pred Bohom. No kráľ dodržiavanie zákona nijako nevymáhal, a tak bývalí majitelia prepustených súkmeňovcov vzápätí znovu zotročili (detaily nájdeš v Jer 34). Popri tom všetkom ale mali dojem, že im to prejde, lebo majú v Jeruzaleme Boží chrám a Boh by predsa nedopustil, aby sa s mestom stalo niečo zlé.

Tak Boh cez Jeremiáša odkázal: „Nuž kradnúť, vraždiť, cudzoložiť, krivo prisahať, okiadzať Bála a vláčiť sa za cudzími bohmi, ktorých ani nepoznáte? Potom prídete a postavíte sa predo mňa v tomto dome, ktorý sa volá mojím menom, a hovoríte: »Sme v bezpečí,« len aby ste mohli páchať všetky tieto ohavnosti?“ (Jer 7,9–10) A ešte doplnil, že ak sa nezmenia, prídu Babylončania a Jeruzalem padne.

A padol?

Jeremiáš nadiktoval svojmu pisárovi Baruchovi knižku s detailmi, ktorá sa dostala ku kráľovi Joakimovi. Kráľ si ju dal prečítať, následne ju spálil a nariadil Jeremiáša s Baruchom zatknúť. Tí sa našťastie včas ukryli a nenašli ich. Ale proroka Uriáša, ktorý hovoril podobné veci ako Jeremiáš, nechal Joakim vyhľadať až v Egypte, dal si ho priviesť a osobne ho zabil.

Joakim sa spoliehal na spojenectvo s Egyptom. No v bitke pri Karchemiši Egypťania podľahli Babylonu. Potom Babylončania prišli k Jeruzalemu a obľahli mesto. Kráľ Joakim umrel ešte počas obliehania. Kráľovstvo prevzal jeho syn Jechoniáš, ale vládol len asi tri mesiace. Nabuchodonozor mesto dobyl, nechal ho vyrabovať a kráľa, vzdelancov aj remeselníkov dal presídliť do Babylonu. Za nového kráľa ustanovil Sedekiáša.

Jeremiáš odkázal Sedekiášovi v Božom mene: „Vložte si šije do jarma babylonského kráľa a buďte mu i jeho ľudu poddaní, tak ostanete žiť.“ (Jer 27,12) Sedekiáš si nedal povedať a rozpútal proti Babylonu revoltu. Jeremiáš mu rovno povedal, že to nedopadne dobre. A nedopadlo. Babylončania prišli znova a začali mesto obliehať. Kráľ nechal proroka strčiť do cisterny, lebo kazil bojovú morálku. Ale mesto aj tak padlo. Tesne predtým si dal kráľ Jeremiáša naposledy zavolať, aby mu povedal, ako Boh vidí situáciu. Jeremiáš mu oznámil, že ak vyjde z mesta a vzdá sa, mesto zničené nebude a kráľ bude ušetrený. On však namiesto toho z mesta ušiel. Chytili ho, pred očami mu zabili synov, potom ho oslepili a odviedli do Babylonu. Jeruzalem padol, nastalo veľké vraždenie, boli zničené hradby aj chrám.

Jeremiáš prežil spolu s niekoľkými ďalšími ľuďmi. Napriek jeho slovám, aby ostali žiť tam, kde sú, sa zdvihli a odišli do Egypta. Jeremiáša odvliekli so sebou. Tu sa biblické rozprávanie končí. Podľa židovskej tradície proroka nakoniec v Egypte jeho vlastní ľudia ukameňovali.

Rozprávať v Božom mene pravdu skutočne nemusí byť jednoduchý údel. Ani v našej histórii nemusíme zachádzať príliš ďaleko do minulosti, aby sme našli ľudí, ktorí sa dostali do väzenia alebo zomreli, pretože hovorili pravdu.

Jeremiáš predpovedal temné veci.

Jeremiáš ich nepredpovedal ako niečo, čo nezvratne príde. Ešte aj tomu úplnému zničeniu Jeruzalema sa do poslednej chvíle dalo vyhnúť.

Ale proroci neprinášali vždy len varovania. Už na začiatku tejto kapitoly sme spomínali aj Božie prisľúbenia.

A tie boli aké?

Napríklad také, že ak sa Židia budú držať zmluvy, ktorú s nimi uzavrel Boh prostredníctvom Mojžiša, bude im to na úžitok. Alebo prísľub, že namiesto zákona, napísaného na tabuliach, dostanú nový, vpísaný do sŕdc ľudí. A viaceré prisľúbenia sa týkajú Mesiáša.

Mesiáš bol spomenutý už v prvej kapitole tejto knihy. Kto to mal byť?

Naše slovo Mesiáš je prepis hebrejského výrazu mašiach a znamená pomazaný. Rovnaký význam má grécke christos, ktoré sme prevzali do slovenčiny ako Kristus.

Židia pokladajú Mojžiša za najväčšieho izraelského proroka. Vyviedol Izraelitov z Egypta. Cez neho dal Boh Izraelitom zákon a uzavrel s nimi zmluvu. A prostredníctvom Mojžiša tiež Boh svojmu ľudu sľúbil:

Proroka, ako som ja, vzbudí ti Pán, tvoj Boh, z tvojho národa, z tvojich bratov; jeho počúvaj celkom tak, ako si si žiadal od Pána, svojho Boha, na Horebe, v čase zhromaždenia, keď si povedal: »Nechcem ďalej počúvať hlas Pána, svojho Boha, a hľadieť na tento velikánsky oheň, aby som nezomrel!« A Pán mi povedal: »Dobre vraveli všetko. Vzbudím im proroka spomedzi ich bratov, ako si ty, svoje slová vložím do jeho úst a bude im hovoriť všetko, čo mu prikážem.

(Dt 18,15–18)

A prečo má byť ten prorok pomazaný?

Pretože v Izraeli sa kňazi, proroci a králi uvádzali do úradu tak, že boli pomazaní olivovým olejom. Napríklad kráľ Dávid bol pomazaný prorokom Samuelom – hoci medzi jeho pomazaním a momentom, keď ho celý Izrael uznal za kráľa, ubehlo asi pätnásť rokov.

Keď boli Izraeliti v zajatí v Babylonskej ríši, Boh im povedal cez proroka Ezechiela:

[...] vyslobodím ich zo všetkých sídiel, v ktorých sa prehrešili, očistím ich a budú mojím ľudom, ja však budem ich Bohom. Môj sluha Dávid bude nad nimi kráľom a všetci budú mať jedného pastiera; budú kráčať podľa mojich výrokov, budú zachovávať moje nariadenia a budú ich prevádzať. Budú bývať v krajine, ktorú som dal ich sluhovi Jakubovi, v ktorej bývali vaši otcovia. V nej budú bývať oni, ich deti a ich detné deti naveky a môj sluha Dávid im bude kniežaťom naveky. Potom s nimi uzavriem zmluvu pokoja; bude to s nimi zmluva večná, dám sa im rozmnožiť a svoju svätyňu umiestnim uprostred nich. Môj príbytok bude nad nimi a budem ich Bohom, oni však budú mojím ľudom.

(Ez 37,23–27)

Ezechiel tu nemá na mysli kráľa Dávida osobne, pretože ten žil asi štyristo rokov pred ním, ale niekoho z jeho rodu. Toto upresňuje aj Sirachovec: „(Boh) dal do výhľadu Dávidovi, svojmu synovi, že z jeho (rodu) vyvedie najmocnejšieho vladára, ktorý si udrží slávny prestol naveky.“ (Sir 24,34) O Mesiášovi sa tu hovorí ako o kráľovi. V oboch proroctvách sa pridáva nečakaný sľub, že bude vládnuť naveky. Aj prorok Daniel (tiež z obdobia babylonského exilu) píše:

Videl som v nočnom videní a hľa, v oblakoch neba prichádzal ktosi ako Syn človeka; prišiel až k Starcovi dní, priviedli ho pred neho. A jemu bola odovzdaná vláda a kráľovstvo, takže jemu slúžili všetky národy, kmene a nárečia; jeho vláda je vláda večná, ktorá nezaniká, a jeho kráľovstvo, ktoré nezahynie.

(Dan 7,13–14)

Takéto proroctvá museli byť v čase, keď bolo ich kráľovstvo zničené, medzi Židmi populárne.

Iste. Tešili sa a proroctvá brali vážne. Židia dodnes tvrdia, že Mesiáš ešte neprišiel, lebo Izraelské kráľovstvo s Dávidovým potomkom na čele obnovené nebolo.

Ale nie všetko, čo proroci vraveli o Mesiášovi, je o prosperite izraelského národa. Už Daniel o Mesiášovi hovorí: „Po šesťdesiatich dvoch týždňoch zabijú pomazaného bez toho, že by mal (vinu).“ (Dan 9,26) To vyzerá v kombinácii s predpoveďou večného kráľovstva ako paradox. Podobne v 22. žalme, ktorý Izraeliti používali ako modlitbu umierajúcich (modlil sa ho aj Ježiš na kríži) sa uvádza:

Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? [...] Podnebie mi vysychá ako črepiny a jazyk sa mi lepí k hrtanu. Do prachu smrti ma odvádzaš. Obkľučuje ma svorka psov, obstupuje ma tlupa zlosynov. Prebodli mi ruky a nohy, môžem si spočítať všetky svoje kosti. Lež oni si ma premeriavajú a skúmajú; delia si moje šaty a o môj odev hádžu lós. Ale ty, Pane, nevzďaľuj sa odo mňa, ty, moja sila, ponáhľaj sa mi na pomoc.

(Ž 22,2.16–20)

Kresťania považujú aj tento žalm za mesiášske proroctvo. Ak si prečítal správu o ukrižovaní v Matúšovom evanjeliu, tak vieš, prečo.

To už neznie tak prosperitne.

O Božom kráľovstve sme už rozprávali. Prišiel čas, aby sme si objasnili, prečo k nemu patrí Ježišovo ukrižovanie.

V tejto kapitole bola reč o prorokoch, ktorí hovorili v Božom mene. O tom, že je dôležité pripomínať pravdu, aj keď to nemusí byť príjemné ani tomu, kto rozpráva, ani tým, čo počúvajú, pretože inak sa zlo vžije ako štandard. Ďalej sme spomenuli, že Židom bol prisľúbený Mesiáš – prorok a kráľ, o ktorom sa vravelo jednak to, že zomrie, a jednak to, že bude panovať naveky. Je toto zhrnutie dobré?

Hej.