Cirkev

V tejto kapitole naše rozprávanie o Nicejsko-carihradskom vyznaní viery dokončíme. Ostáva nám rozobrať túto časť:

Verím v jednu, svätú, katolícku, apoštolskú Cirkev. Vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov a očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku. Amen.

Nie je vyznanie viery o Bohu? Prečo sa tam Cirkev vôbec spomína? Bez nej by to nešlo?

Kedysi sme sa rozprávali o tom, že Ježiš nebol morálny reformátor. Prehlboval a vysvetľoval veci, ktoré ľudia v jeho národe už dávno poznali, pretože mali Zákon a zmluvu s Bohom. V jednom prípade však nové prikázanie naozaj dal. Stalo sa tak večer pred tým, ako priniesol svoj život ako obetu:

Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.

(Jn 13,34–35)

To, že ľudia majú milovať Boha celým srdcom, celou dušou a mysľou a že majú milovať blížneho ako seba samého, stojí už v Mojžišovom zákone. Od tých, čo túžia nájsť Božie kráľovstvo a byť Ježišovými žiakmi však Ježiš chce ešte viac: aby sa mali navzájom tak radi, ako ich mal rád on. Podľa toho bude zvyšku sveta jasné, že sú jeho žiakmi.

Apoštoli a všetci, ktorí od nich prijali dobrú správu (evanjelium) počas posledných dvoch tisícročí, tvoria jedno zhromaždenie (grécky ekklésia) čo do slovenčiny prekladáme ako Cirkev (aj keď slovenské slovo Cirkev pochádza z iného gréckeho slova – kyriaké –, ktoré znamená Pánova). Cez toto zhromaždenie môže Duch Svätý hovoriť ako na sneme v Jeruzaleme. Ľudia, ktorí doň patria, sú povolaní k tomu, aby dodržali aj Ježišovo prikázanie.

Keď sa pozriem na ľudí, čo u nás chodia do kostola, nevyzerá to, že by toto prikázanie brali zvlášť vážne. Niektorí sa vôbec nepoznajú, niektorí sú dokonca do krvi pohádaní.

Už apoštol Pavol písal zhromaždeniu (cirkvi) v Korinte, že hádať sa, dokonca súdiť sa medzi sebou pred pohanským súdom, nie je šťastný nápad (ak chceš vedieť detaily, pozri si 1Kor 6,1–11). Usilovať sa o to, aby farnosť fungovala, aby sa ľudia mali radi, spoločne poznávali Boha a nasledovali Ježiša, môže byť ťažké, ale je to dôležité. Aj to zahŕňajú slová: „Božie kráľovstvo je medzi vami“ (Lk 17,21).

Niekedy sa však sporom nedá vyhnúť. Nedávno sme rozprávali o dvoch veľkých cirkevných snemoch v Nicei a Konštantínopole, na ktorých bolo potrebné vyjasniť, kto Ježiš vlastne je. Určité spory sú dôležité, pretože pravda je dôležitá a Duch Svätý je Duch pravdy.

To, že sa všetci kresťania medzi sebou nepoznajú, nemusí byť problém. Pripomeňme si príbeh svätého Maximiliána Kolbeho. Bol to poľský františkán minorita, po otcovi etnický Nemec. Keď nacisti obsadili Poľsko, odmietol si uplatniť výhody, ktoré mu plynuli z nemeckého pôvodu. Rehoľníci v kláštore schovávali Židov a nacisti im na to prišli. Max skončil v Osvienčime. Ten bol prísne strážený, aby sa utajilo, že slúži ako vyhladzovací tábor. Vydarených útekov bolo len málo. Po jednom z nich nacisti rozkázali za trest popraviť desiatich iných väzňov. Jedným z popravených mal byť František Gajowniczek. Max Kolbe sa s ním dobrovoľne vymenil, pretože Gajowniczek mal ženu a deti. Obaja väzni sa nijako zvlášť nepoznali. Na to, aby človek niekoho miloval rovnako, ako Ježiš, to nie je vyložene nutné.

Nejakých ľudí z Apoštolskej cirkvi poznám. Ale to nie sú katolíci.

Slová z kréda, ktoré vravia, že Cirkev je apoštolská, bude treba vysvetliť podrobnejšie.

Ide o to, že už v druhom storočí po Kristovi sa vyskytli dva bludy, ktoré pre kresťanov predstavovali riziko. Prvým z nich bola gnóza. Gnostici tvrdili, že sa dostali k tajnému Ježišovmu učeniu a že zatiaľ čo kresťania musia iba veriť, oni vedia, ako je to naozaj. (Grécke slovo gnosis znamená poznanie.) Popritom hlásali, že bohovia sú dvaja: zlý starozákonný, ktorý stvoril zlý hmotný svet a dobrý novozákonný (Ježiš), ktorý stvoril dobrý duchovný svet. Aby svojim tvrdeniam dodali vážnosť, napísali si viacero evanjelií (podľa Judáša, podľa Márie či podľa Filipa).

Kresťania sa proti gnóze bránili relatívne jednoducho. Napríklad kresťania v Efeze mohli pokojne povedať: „U nás pôsobil apoštol Ján, ktorý bol tri roky Ježišovým žiakom. Po ňom tu bol biskupom Timotej, spolupracovník apoštola Pavla. Potom sme mali biskupa Onesima, ktorého Pavol pokrstil a vybavil mu prepustenie z otroctva. Teraz je naším biskupom Polykrates, ktorý všetkých zmienených ľudí poznal. Keby Ježiš niekomu zveril nejaké tajné učenie, náš biskup by o tom musel vedieť. Gnostici si vymýšľajú.“

Takýto prístup používajú katolíci dodnes. Nazýva sa apoštolská postupnosť. Biskupi sú nástupcovia apoštolov a táto reťaz nástupníctva sa odovzdáva vkladaním rúk. Každého nového biskupa svätia viacerí biskupi, aby sa tak zdôraznilo, že je prijatý do spoločenstva apoštolov. A za biskupa sa má svätiť iba ten, kto veciam rozumie, aby sa správa, ktorú odovzdali apoštoli, dostala ďalej neporušená a aby sme mali istotu, že dnešná Cirkev je tá istá ako Cirkev pred dvetisíc rokmi.

A ten druhý blud?

To boli montanisti. Montanus okolo roku 177 tvrdil, že je orgánom Ducha Svätého, a spolu s ďalšími dvomi ženami hlásal rôzne podivnosti, napríklad že Duch Svätý odmieta odpúšťať hriechy a že nebeský Jeruzalem zostúpi každú chvíľu do Frýgie (v dnešnom Turecku). Nezostúpil. Ale nejakí ľudia stále považovali Montanove výroky za Písmo sväté. (Doslova.)

Aby sa predišlo podobným excesom, kresťania celú vec uzavreli tak, že všeobecne záväzné Božie zjavenie sa skončilo smrťou posledného apoštola. Novinky nebudú. Je síce možné, že Boh niekomu niečo zjaví (zjavenia mali mnohí ľudia), ale v tom prípade pôjde o zjavenie súkromné a nie všeobecne záväzné. Cirkev sa o takýchto zjaveniach vyjadruje väčšinou len v tom zmysle, či sú v súlade s jej učením, alebo nie.

To, že Cirkev je apoštolská, teda znamená, že stojí na učení apoštolov, berie ho vážne a uchováva si apoštolskú postupnosť biskupov, cez ktorú učenie odovzdáva ďalej.

Prečo veríme v jednu Cirkev? Veď cirkví je veľa. Katolíci, pravoslávni, evanjelici, reformovaní, apoštolskí...

Jednota Cirkvi spočíva na viere zdedenej od apoštolov, na apoštolskej postupnosti a na spoločnom slávení sviatostí, hlavne Eucharistie. (O sviatostiach ešte bude reč.)

Jednota sa dá rozbiť v zásade dvomi spôsobmi. Prvý je ten, že niekto hlása bludy, proti čomu sa treba vyhraniť a povedať, že toto kresťanstvo nie je. Gnostici, montanisti, ariáni či monofyziti skrátka nemali pravdu, mýlili sa vo vážnej veci a bolo potrebné to riešiť. Druhý spôsob rozdelenia je, že ľudia sú k sebe protivní a prerastie im to cez hlavu rovnako ako Korinťanom, ibaže vo väčšom meradle. A to je problém.

Kresťania sú rozdelení. Napriek tomu je však Cirkev jedna. Dobrým kritériom na rozoznanie toho, či určité konkrétne spoločenstvo stále patrí do Cirkvi, ktorú založil Ježiš, je to, či a nakoľko si zachovalo apoštolskú postupnosť.

Ale apoštolskú postupnosť majú katolíci aj pravoslávni kresťania. To sú stále dve cirkvi.

Cirkev je jedna. Na to, aby s touto Cirkvou mal niekto spoločenstvo, stačí, keď je pokrstený a verí v Krista tak, ako je to popísané vo vyznaní viery. To sú však minimálne podmienky a k plnému spoločenstvu s Cirkvou môže viesť ešte ďaleká cesta. Jednotlivé komunity sa môžu líšiť v tom, v akej miere toto spoločenstvo majú.

Pravoslávni kresťania zachovávajú apoštolskú postupnosť a platne slúžia sviatosti. Vďaka tomu majú prístup k mnohým Božím darom. Je tu však ešte jeden podstatný detail. Zacitujme z Matúšovho evanjelia:

Keď potom Ježiš prišiel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ Oni vraveli: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“ „A za koho ma pokladáte vy?“ opýtal sa ich. Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Ježiš mu povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“

(Mt 16,13–19)

Cirkev stojí na Petrovi. Nie že by to bolo pre Petrove kvality. Ešte v tej istej kapitole mu Ježiš musel povedať: „Choď mi z cesty, satan!“ Pri Poslednej večeri sa Peter zaprisahával, že aj keby Ježiša zradili všetci ostatní, on rozhodne nie. Do najbližšieho svitania stihol trikrát zaprieť, že ho vôbec pozná. Potom ho to strašne mrzelo. Ježiš však po zmŕtvychvstaní (tiež trikrát) potvrdil, že zvlášť od Petra chce, aby pásol jeho stádo (detaily nájdeš v Jn 21,15–19).

Apoštol Peter neskôr pôsobil v Ríme. Tam bol aj ukrižovaný za Nerovho prenasledovania – dolu hlavou, lebo mu pripadalo, že nie je hoden umrieť rovnako, ako Pán. Po ňom sa stal rímskym biskupom Linus, nasledoval Klétus, potom Klement ... a 267. rímskym biskupom je aktuálny pápež Lev XIV.

Apoštolská postupnosť vo všeobecnosti má za cieľ, aby sa dobrá správa odovzdávala neporušená. V konkrétnom prípade rímskeho biskupa má apoštolská postupnosť za cieľ, aby Cirkev ostala jedna.

Cirkev a svätá? Nečítaš noviny? A nemali ste v škole dejepis?

Mali. Tým, že Cirkev je svätá, sa nemyslí, že ľudia v nej sú anjeli. To je zrejmé už z toho, že sme v nej ja aj ty. (Alebo aspoň časom možno budeš.) Niektorí členovia Cirkvi boli a sú hrozní v plnom význame tohto slova. Niektorí sú len protivní. Ježišove slová o pšenici a kúkoli neprestávajú platiť. Vstup do Cirkvi nezaručuje, že človek naplní zmysel vlastného života.

Ale vďaka Cirkvi tu tá možnosť, že ho naplní, je. Ľuďom, ktorých si pripomíname ako svätých, sa to podarilo. Niektorí pred svojím obrátením porobili dosť hrozné veci. Napríklad svätý Mojžiš Čierny. Pôvodne bol vodcom zbojníckej tlupy a vrahom. Raz sa po nejakej zlodejine schoval do kláštora. Vďaka tomu zistil, že existuje aj iný spôsob života než ten jeho. Dopadlo to tak, že v kláštore zostal natrvalo. Zo začiatku to bolo pre neho ťažké. Bol mocný chlap a nejaký čas mu trvalo, kým ovládol svoj temperament a prestal si zúfať nad vlastnou nedokonalosťou. Mal však rozumného opáta (šéfa kláštora) a veci sa časom poddali. Neskôr sa dokonca sám stal kňazom a opátom. Nakoniec ho zabili berberskí zbojníci, ktorí prišli vyrabovať kláštor.

Cirkev nie je svätá preto, že by jej členovia boli dokonalí. Cirkev je svätá, lebo nesie dobrú správu; lebo je šanca dosiahnuť v nej Božie kráľovstvo; lebo Ježiš ju miluje a zomrel za ňu; lebo cez ňu pôsobí Duch Svätý.

To „katolícka“ je firemná značka?

Nie. Toto slovo pochádza z gréčtiny a znamená všeobecná alebo univerzálna. Chce sa tým povedať, že v Cirkvi sa dá nájsť všetko, čo je potrebné na dosiahnutie Božieho kráľovstva, a že jej poslanie je určené všetkým ľuďom.

Vzkriesenie mŕtvych? Nestačí, že duše mŕtvych sú pri Bohu?

Kresťania na rozdiel od gnostikov veria, že hmotný svet, vrátane tela, ktoré sme dostali, je dobrý. Ježiš sa po zmŕtvychvstaní nezjavoval ako duch. Apoštoli si na neho mohli siahnuť a jedol s nimi. Dúfame, že tak, ako vstal z mŕtvych Ježiš, raz vstaneme aj my. Realizačné detaily nechávame na Pána Boha.

Rozumiem tomu takto: Boh nás nechce do svojho kráľovstva priviesť každého zvlášť, ale praje si, aby sme tvorili spoločenstvo. Toto spoločenstvo sa nazýva Cirkev. V rámci nej sa máme mať radi tak, ako nás mal rád Ježiš. Cez toto spoločenstvo pôsobí Duch Svätý. Cirkev je jedna, dá sa v nej dosiahnuť Božie kráľovstvo, je určená všetkým ľuďom a stojí na apoštoloch a ich nástupcoch, pričom dôležitú úlohu ohľadom jej jednoty majú nástupcovia apoštola Petra. Dobre som to zhrnul?

Dobre. Pripomeňme si ešte toto: v kréde sa spomínalo, že rovnako, ako bol vzkriesený Ježiš, máme byť vzkriesení aj my. Hovorilo sa tam aj o krste, o ktorom budeme podrobnejšie rozprávať neskôr.